Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Mladý premiér nechcel byť kráľovou bábkou

Aj z dnešného pohľadu bol zázračným dieťaťom. Ako štrnásťročný už navštevoval univerzitu v Cambridgei a mal len 24 rokov, keď ho britský kráľ Juraj III. vymenoval za predsedu vlády. William Pitt mladší (1759 – 1806) mal politiku v krvi.

Bol totiž synom Williama Pitta staršieho, jedného z najvýznamnejších britských politikov 18. storočia a dvojnásobného premiéra, a vnukom Roberta Pitta, ktorý bol tiež poslancom parlamentu. Starší Pitt sa synovho politického vzostupu nedožil. Zomrel v roku 1778.

William Pitt mladší sa pokúsil dostať do parlamentu v septembri 1780 ako poslanec za Cambridgeskú univerzitu, ale neuspel. Miesto v snemovni získal o niekoľko mesiacov neskôr v takzvanom vreckovom okrsku Appleby. Vreckové okrsky boli miesta s malým počtom obyvateľov, ktorých majiteľ mal právo nominovať kandidátov do parlementu. Aby si zaistil ich priechodnosť, obyvateľov podplácal alebo ich donútil hlasovať za svojho favorita. Existovali aj prípady, keď si tma majitelia takýchto pozemkov nasťahovali priateľov, aby mali istotu, že všetko pôjde podľa plánu.

Pitt sa stal poslancom pod podmienkou, že ak sa jeho názory budú líšiť od postojov jeho patróna Jamesa Lowthera, tak sa vzdá mandátu. Je iróniou osudu, že Pitt si neskôr získal uznanie práve bojom proti podplácaniu vo voľbách a za zrušenie archaického konceptu vreckových okrskov (niekedy nazývaných aj spráchnivené či prehnité okrsky, čo odkazovalo na upadajúci počet ich obyvateľstva). Pittova snaha o reformu nebola úspešná. Uskutočnila sa až v roku 1832.

Blesková kariéra

Pittova parlamentná kariéra od začiatku naznačovala, že mladík nebude len do počtu. Jeden z poslancov komentoval jeho príchod do poslaneckých lavíc slovami, že sa tam navrátil slávny William Pitt, ktorý bol takou významnou postavou za predchádzajúcej vlády. Filozof Edmund Burke, ktorý bol aj poslancom, sa tiež nevyhol porovnaniu s uznávaným Pittom starším: „Nie je to úlomok zo starého kameňa, ale starý kameň samotný.“

Svoj prvý prejav v parlamente predniesol bez prípravy. Podporil v ňom Burkov návrh zákona o ekonomickej reforme. Podľa historičky Marjie Bloyovej mal mladý Pitt silný hlas a bol zdatným rečníkom: „pokojným, bystrým a majstrom premysleného argumentovania. Zriedka bol emocionálny, ale bol impozantným rečníkom s bohatým slovníkom.“

Netrvalo dlho a Pitt sa dočkal aj prvej oficiálnej funkcie. Mal len 23 rokov, keď sa stal ministrom financií vo vláde lorda Shelburna. V britskej domácej politike to však aj v dôsledku nedávno prehranej vojny o americkú nezávislosť boli nepokojné a nestabilné roky. Shelburnova vláda na jar 1783 padla a kráľ Juraj III. ponúkol post premiéra Pittovi. Ten to odmietol. Kráľ s nevôľou vymenoval vládu na čele s vojvodom z Portlandu, ktorá je však známa ako koalícia Foxa s Northom, lídrov dvoch parlamentných skupín, ktoré ju podporovali. Juraj III. doslova nenávidel Foxa, a tak zrežíroval porážku vlády pri jednom z hlasovaní v Snemovni lordov.

Na druhý pokus už Pitt vymenovanie za premiéra prijal a vo funkcii zostal až do roku 1801. Mladý premiér musel od začiatku dokazovať, že nie je len kráľovou bábkou. Chcel do vlády aj Foxa. Ten si však dal aj podmienku, aby v nej bol aj North, takže nakoniec z toho nič nebolo.

Situácia v parlamente bola chaotická. Pittova vláda prehrala jedno z hlasovaní o dôvere, ale Pitt urobil bezprecedentný krok – odmietol odstúpiť. Kráľ Juraj III. sa dokonca vyhrážal abdikáciou, ak sa Fox s Northom opäť vrátia k moci. Viacerí poslanci sa báli, že v prípadných voľbách by mohli prísť o miesto, a tak postupne prebiehali k Pittovi. Premiér využil relatívne priaznivú situáciu a vyhlásil voľby.

V nich získali jeho priaznivci väčšinu, aj keď prostriedky, ktorými sa viacerí z nich dopracovali k svojim kreslám, mali od demokracie a morálky ďaleko. Podľa Encyclopaedie Britannica Pittovi zabezpečili väčšinu patrónstvo (čiže kandidatúra vybraných ľudí vo „vreckových“ okrskoch) a korupcia. Náklady na ich zvolenie zobrala na seba tajná služba... výsledkom bola porážka 160 stúpencov Foxa.

Nasledujúce roky boli o niečo pokojnejšie a Pitt sa venoval najmä konsolidácii verejných financií po katastrofe vo vojne o americkú nezávislosť. Otrasy však opäť prišli zvonka – z revolučného Francúzska.

Revolúcia zastavila reformy

Obdobie od roku 1784 do roku 1789 sa snažil Pitt využiť na reformu parlamentného a voelbného systému. Chcel ho urobiť spravodlivejším a reprezentatívnejším. Jeho návrh však v roku 1785 v parlamente neprešiel. Neustále tiež podporoval snahy o zrušenie obchodu s otrokmi.

Podľa niektorých historikov Pitt dokonca sympatizoval s niektorými myšlienkami francúzskej revolúcie. Odpudzovalo ho však násilie, ku ktorému sa zvrhla. Keď revolucionári popravili kráľa Ľudovíta XVI., Pitt vyhostil francúzskeho veľvyslanca. Čoskoro pristúpil k ešte extrémnejšiemu kroku. V máji 1794 pozastavil platnosť princípu habeas corpus, čiže právo zadržaného predstúpiť pred súd, ktorý preskúmal zákonnosť zadržania.

Podľa Williama Cormacka z univerzity v kanadskom Guelphe to Pitt urobil, pretože bol presvedčený o reálnosti hrozby francúzskej invázie a obával sa, že britskí radikáli plánujú ozbrojené povstanie na podporu invázie. Napriek tomu v Británii nezavládla žiadna právna ani súdna svojvôľa. Súdy obžalovaných radikálov oslobodili, vláda ďalšie procesy zastavila a v júni 1795 obnovila habeas corpus.

Ani to však neznamenalo koniec problémov. Pitt musel čeliť rebélii v Írsku, ktorá sa tiež inšpiroval myšlienkami francúzskych revolucionárov. Už dávnejšie dospel k záveru, že jediným riešením je úplné spojenie Británie a Írska do jedného štátneho útvaru. S tým chcel spojiť aj občianske a politické zrovnoprávnenie katolíkov v Írsku. Podľa neho to bol jediný spôsob, ako prekonať dávnu náboženskú nevraživosť.

Kráľ však takýto krok považoval za porušenie svojej korunovačnej prísahy. Proti Pittovi sa postavil aj zvyšok kabinetu. Pitt pripojil Írsko k Británii, ale vo februári 1801 podal demisiu. Zopár dní ešte zostal premiérom, až 14. marca ho nahradil jeho priateľ Henry Addlington.

Zabil ho Slavkov?

Pitt sa po rezignácii stiahol z politického života. Hoci zostával poslancom, do parlamentu nechodil. V marci 1803 odmietol aj Addlingtonovu ponuku vstúpiť do jeho vlády. Pittovi sa málilo robiť niekomu pomocníka. Vyhlásil, že do vlády sa vráti len ako premiér.

Netrvalo dlho a stalo sa to skutočnosťou. Po opätovnom prepuknutí bojov medzi Francúzskom a Britániou sa Addlingtonova pozícia oslabila a rozhodol sa odstúpiť. Kráľ sa obrátil na Pitta, ktorý mal podlomené zdravie, ale Napoleon zostával hrozbou, a pocit zodpovednosti k vlasti prevážil nad starosťami o svoje zdravie.

Pitt ešte stihol zostaviť koalíciu s Ruskom, Rakúskom a Švédskom, ktorá mala čeliť Napoleonovi. Po britskom víťazstve pri Trafalgare oslavovali Pitta ako záchrancu Európy. On však na to reagoval slovami, že Európu nemôže zachrániť jeden muž, ale Anglicko sa zachránilo svojím vlastným úsilím a svojím príkladom zachráni aj Európu.

Nasledujúci vývoj bol pre Pitta skľučujúci. Keď sa dozvedel o katastrofálnom výsledku bitky troch cisárov pri Slavkove, veľmi ho to zasiahlo a vážne ochorel. Niektorí jeho kolegovia usudzovali, že jediný spôsob, ako mu zachrániť život, je donútiť ho k demisii. To sa im však nepodarilo a najmladší premiér v britských dejinách zomrel vo veku nedožitých 47 rokov 23. januára 1806.

Muž, ktorý v roku 1799 zaviedol v Británii daň z príjmu ako spôsob získania prostriedkov na financovanie vojny proti Napoleonovi (a ľudia považovali jej platenie za vlasteneckú povinnosť...), zanechal po sebe dlhy vo výške 40 tisíc libier. Jeho veriteľov vyplatila dolná snemovňa parlamentu.

Pitt zomrel slobodný a bezdetný, takže veľká politická dynastia sa v priamej línii skončila. Jeho nástupcom v premiérskom kresle sa stal jeho bratranec William Grenville - ani on však nemal deti.

V seriáli Zabudnutí velikáni prinášame portréty menej známych významných osobnosti dávnych aj nedávnych svetových aj slovenských dejín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia