John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Javiť sa treba, javiť sa je dobré (najmä na Facebooku)

Takže Angelina si dala odšmyknúť oba prsníky - bol to mediálny highlight včerajšieho dňa a seriózne americké periodiká neváhali s hlbokomyseľnými analýzami tohto počinu, tak prečo sa k nim nepridať.

With all due respect - nie je veru namieste cynicky glosovať utrpenie a existenciálne voľby tejto ženy, nikdy som pred ničím podobným nestála a vlastne len vyblednuté spomienky na úmrtia v mojej vlastnej rodine mi umožňujú, aby som sa tejto témy vôbec chytila. (Ja som vám túto vďačnú tému sľubovala, netvárte sa teraz tak prekvapene.)

V človeku s prírodovedným vzdelaním ako prvé zarezonuje fakt, že k tomuto kroku Angelinu motivovalo zníženie pravdepodobnosti. Z 87 na 5 percent, aby sme boli presní. A to je na tom to fascinujúce a kontroverzné. Náš svet je v takýchto ohľadoch binárny, zo všetkých možností totiž každá možnosť buď nastane, alebo nenastane - a v konečnom dôsledku nám to číselné vyjadrenie pravdepodobnosti môže byť tak akurát ukradnuté, ak nastane to, po čom sme vonkoncom netúžili. Lež my žijeme v zdanlivo bezpečnom svete, o ktorom sa mylne domnievame, ako sme ho pekne ovládli. (A keby niečo, je tu Generali.)

A preto moderného človeka tak vyvádza z miery vlastná i cudzia smrteľnosť, detto rakovina, ktorá sa stala symbolom krajnej neschopnosti ukontrolovať všetko, čo by sme radi.

Krajné štatistické hrozby si žiadajú krajné riešenia - a to Angelinino pripomína preemptívny vojenský zásah.

Keď sa Michal Viewegh v rozhovore posťažuje, že on si tú puknutú aortu fakt nezáslužil, lebo veď robil tie pekné veci pre Unicef, tak je to hodné posmešného úsmevu nad jeho zásadným nepochopením faktu, že pred smrťou sme si všetci rovní. Teda nie tak celkom: spomínam si na interview s mladučkou primárkou z Národného onkologického ústavu, dobre vyzerajúcou, ako inak, aby sa šikla do ženského časáku.

Kým v štátnom ústave sa pacient na výsledky onkogenetických testov načaká - a neraz aj zdochne, kým sa dočká, otvorene uviedla táto zručná marketérka - tak v tom súkromnom zariadení, v ktorom ona zhodou okolností pracuje, má výsledky do dvoch týždňov. Toľko k téme egalité v oblasti zdravotnej starostlivosti.

"

Dajme tej smrti na chvíľu pokoj, asi už máte dosť, ja tiež nie som zrovna Nietzsche a vlastne ma zaujíma niečo úplne iné.
Stačí, aby umrel pápež alebo Michael Jackson a Facebook sa stáva neznesiteľným miestom na život.

"

Facebook je miestom short-living senzácií a spektáklov - a s dostatočným nadhľadom je aj smrť iba spektáklom a bolo len otázkou času, kedy začne valcovať sociálne siete. Začalo sa to hĺbavým odkazom o tom, čo ľutujú ľudia stojaci zoči-voči smrti. Aby sme na chvíľu precitli a žili ten svoj život trochu hodnotnejšie. V spoločnosti spektáklu je ale privilegovaným zmyslom zrak: aby to zaujalo, musí to byť šokantné/bizár a hlavne bez obrázkov to nepôjde.

Takže som na FB nevdojak uzrela sériu fotiek chlpatého chlapíka v ružovej baletkovskej sukničke, ktorému žena umrela na rakovinu. Toto je inovatívny fundraising na podporu výskumu, priatelia. No a potom prišiel ďalší muž s rovnakým osudom, ktorý poctivo cvakal všetky fázy manželkinho ochorenia. Nepozrela som si to, nemám na to gule, neznášam sa povrchne dojímať a najmä sa mi niečo prieči v hrdle, keď sa smrť predhadzuje ako kus z panoptika pahltnému publiku, ktoré nikdy nemá dosť.

Mám už svoj vek na to, aby som mohla vynášať briskné sociologické súdy a pindať na mladšiu generáciu, ktorá mi pripomína Adlerovo rozmaznané decko, ktoré sa cíti stredom sveta a činí si nárok bezbrehé uspokojovanie svojich potrieb. V skratke celá tá instagramová generácia, ktorá si fotí poživeň a mne uniká zmysel. Špeciálne si libujem v štúdiách o epidémii narcistných porúch a sebestrednosti v dôsledku pohltenia Facebookom. Na to ja žiadne štúdie nepotrebujem: kuknem, vidím.

Odkedy som prestala sledovať dvoch našich prominentných FB mienkotvorcov, značne sa mi uľavilo. Hypoteticky nekonečné publikum je pre exhibicionistov sociálnych sietí nekonečným pokušením. A zároveň aj utrpením, ak odozva sklame. (Nesklame, niektorí ľudia sa ako latentne závistliví followeri už narodia.) Irvin Yalom vo svojich beststelleroch do zblbnutia omieľa, že na starobe a živote ako takom je najsmutnejšie prežívať nepozorovaný.

S materializmom sme prešli od "byť" k "mať" a teraz trénujeme schopnosť "javiť sa". Javiť sa treba, javiť sa je dobré. Toto nemám z vlastnej hlavy, to Guy Debord už dávno vizionársky upozornil na naše odcudzenie od prežitku: "Všetko, čo bolo predtým prežívané priamo, sa vzdialilo v reprezentácii."

Nestačí sa obliecť, treba to znázorniť aj ostatným a potom podiškurovať o nešťastí v Dháke. Alebo skočiť do Černobyľa, ktorý je už pár rokov fancy, a potom sa vytešovať z nulového poplatku za dátový prenos pri uploade fotiek. (True story.)

Death is the new sexy a história sa opakuje, a preto by ma vôbec neudivilo, keby sa insta generácia so smrťou popasovala staronovým spôsobom. Po rozšírení dagerotypie medzi pospolitý ľud sa vo viktoriánskej ére ujala veľmi svojrázna móda post-mortem fotografii: veď prečo sa neodfotiť aj so svojimi mŕtvymi v obživlých pózach. Za predpokladu, že budú dostatočne fotogenickí.

P.S. Martinus mi dal košom, idem ja teda späť na svoje teplé miestečko pri sporáku. Neuniesla by som pocit, že môj čáves kvôli týmto mojim písačkám dnes nedostane teplú stravu, ktorú si v súvislosti so mnou bude, dúfam, pamätať oveľa lepšie.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia