Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Japonský rodák chcel zjednotiť Európu

Muž s nezvyčajným menom a nezvyčajným pôvodom prišiel krátko po prvej svetovej vojne s nápadom, ktorý protikladom väčšiny vtedajších tendencií. Richard Coudenhove-Kalergi (1894 – 1972) je jedným z ideových otcov zjednotenia Európy.

Možno je príznačné pre dnešný stav sveta, že keď si zadáte jeho meno do internetového vyhľadávača, hneď po odkazoch na Wikipediu sa vám zobrazia urážlivé články z rôznych rasistických, antisemitských a konšpiračných stránok. Nečudo, Coudenhove-Kalergi videl svet úplne inak ako stúpenci týchto názorov. Nečudo, že Adolf Hitler ho nazval kozmopolitným bastardom – a jeho knihy dal spáliť.

Coudenhove-Kalergi sa narodil v Tokiu ako syn rakúsko-uhorského diplomata grófa Heinricha von Coudenhove-Kalergiho a jeho japonskej manželky Micuko pochádzajúcej z bohatej obchodníckej rodiny. Heinrich bol doslova polyglot. Podľa rôznych zdrojov hovoril 16 až 18 jazykmi a vzdelanie, nielen jazykové, sa v rodine, ktorej korene siahali aj do Flámska a Grécka, nesmierne cenilo.

Aj vďaka tomu Richard nazeral na svet inak ako mnohí jeho rovesníci. Prvú svetovú vojnu považoval za občiansku vojnu medzi Európanmi. „Pesimisti sa pripravovali na druhú svetovú vojnu. Optimisti verili v spoločnosť národov, v postupné víťazstvo rozumu a myšlienky mieru nad nenávisťou a nacionalizmom.“ Ako sa ukázalo, krátkodobo mali pravdu pesimisti, ale Coudenhove-Kalergi nesedel so založenými rukami.

Začiatkom dvadsiatych rokov začal rozvíjať svoju myšlienku Paneurópy. Najprv v novinovom článku, potom v niekoľkých knihách, ktoré vyšli vo viacerých svetových jazykoch, ako aj v časopise Paneuropa. Zorganizoval tiež prvý paneurópsky kongres vo Viedni v roku 1926. Zúčastnili sa na ňom dve tisícky delegátov z 24 štátov. Tí zvolili Coudenhove-Kalergiho za prezidenta Paneurópskej únie. V čestnom predsedníctve boli aj Edvard Beneš, predseda Ríšskeho snemu Paul Löbe, niekdajší taliansky premiér Francesco Nitti či rakúsky kancelár Ignaz Seipel.

Pre svoju myšlienku sa snažil získať aj „svojho“ prezidenta Masaryka (Coudenhove-Kalergi bol v tom čase československým občanom): „Nepodarilo sa mi to. Po celý život zostal priateľom a patrónom nášho hnutia, ale mal pocit, že už nie je dosť mladý na to, aby sa stal jeho apoštolom.“

Mnohé z predstáv, s ktorými prišiel Coudenhove-Kalergi, sa zhodujú so základnou logikou zbližovania Nemecka a Francúzska (a vôbec celej Európy) po druhej svetovej vojne – zabrániť ďalším vojnám, vyriešiť hraničné a národnostné spory, vytvoriť predpoklady pre slobodu a aj ekonomickú prosperitu. Zároveň chápal Paneurópu ako ochranný blok pred boľševickým Sovietskym zväzom.

„Žít v míru neznamená jen svolávat mírové konference nebo se spoléhat na dodržování mezinárodního práva, ale nastoupit cestu takového politického, hospodářského a i hodnotového propojení národních států, které jim prakticky znemožní vstupovat do válečných konfliktů,“ napísal o jeho koncepte český politológ Rudolf Kučera.

Príznačné, aj z dnešného pohľadu, je, že súčasťou Paneurópy nemala byť Veľká Británia. Tá mala ešte vtedy obrovské vlastné impérium a nebola na takýto zväzok natoľko odkázaná ako menšie štáty. A svojou zemepisnou, historickou a ekonomickou špecifickosťou do Paneurópy príliš nezapadala. Coudenhove-Kalergi však počítal s Britániou ako dôležitým spojencom. Vyjadril to heslom: „Ak to bude možné, (pôjdeme) s Anglickom, ak to bude potrebné, bez Anglicka, nikdy proti Anglicku.“

Z dnešného pohľadu kládol možno až priveľký dôraz na symboly (vlajku, hymnu, Deň Európy a pod.), organizácie a inštitúcie (napr. Európsku akadémiu, ktorá mala sídliť v Prahe). Rudolf Kučera to zdôvodňuje tým, že Coudenhove-Kalergi videl za chaosom, ktorý zachvátil Európu po prvej svetovej vojne rozpad kresťanskej morálky, európskej kultúry a duchovného spojenectva.

Niektoré jeho predstavy by dnes isto vyvolali hlasitý nesúhlas, napríklad myšlienka, že Európu by nerastnými surovinami zásobovala veľká kolónia medzi Tripolisom (Líbya) a Kongom, Marokom a Angolou. Aj jeho kultúrny eurocentrizmus pôsobí niekedy rušivo a vzhľadom na jeho pôvod aj trochu paradoxne. Daniel Villanueva z Nevadskej univerzity vidí v Paneurópe črty podobné Huntingtonovej teórii „stretu civilizácii“ a celkovo ju označuje za produkt buržoázno-konzervatívnej germánskej tradície.

Nie veľmi prívetivo vyznieva, že Paneurópu nepovažoval za utópiu či sen, ale za požiadavku. Výzva z jeho manifestu, ktorý uverejnil v roku 1923, bola až príliš direktívna: „Ten, kto miluje svoj národ, musí chcieť Paneurópu! Ten, kto miluje svoju rodinu, musí chcieť Paneurópu! Ten, kto miluje sám seba, musí chcieť Paneurópu!“

Nie celkom šťastná je aj veta, že paneurópske hnutie by malo uskutočniť to (Spojené štáty európske), o čo Komenský a Nietzsche snívali, o čom Kant uvažoval, a čo Bonaparte a Mazzini chceli. Napoleon totiž vôbec nezapadá do zoznamu tých, ktorí by chceli Európu zjednotiť na mierovom základe.

Coudenhove-Kalergi bol niekedy aj politicky naivný. Snažil sa napríklad presvedčiť Mussoliniho, aby spolu s Francúzskom zorganizoval obranu Rakúska pred nacistickou hrozbou a zjednotenie Európy.

Možno to vyznie zvláštne, ale Coudenhove-Kalergi považoval obsadenie Rakúska Hitlerom za moment, ktorý vdýchol Paneurópskej únii nový život. Zjavne v ňom videl dôkaz toho, že delenie Európy je cestou do záhuby. Riešením je len zjednotenie. Druhú svetovú vojnu označil za súboj medzi troma ideológiami: národným socializmom, komunizmom a paneurópanstvom.

Trochu zatrpknuto dve desaťročia po vojne konštatoval, že po páde Francúzska bojovala izolovaná Británia o vlastnú nezávislosť a slobodu, a nie za Paneurópu. Možno však nedocenil, nakoľko práve britský odpor prispel k porážke Hitlera a k tomu, že po skončení vojny sa jeho myšlienky postupne začali napĺňať, najprv v podobe Európskeho združenia uhlia a ocele a neskôr Rímskych zmlúv, ktoré založili Európske hospodárske združenie, predchodcu dnešnej Európskej únie.

Coudenhove-Kalergi sa toho všetkého ešte dožil. Po vojne založil Európsku parlamentnú úniu, stal sa prvým nositeľom Ceny Karola Veľkého, ktorá sa udeľuje za mimoriadne zásluhy o európske zjednotenie, a v roku 1955 navrhol, aby sa európskou hymnou stala Beethovenova Óda na radosť.

Zároveň predpokladal aj problémy, ktoré politikmi zvolený spôsob zjednocovania môže spôsobiť. „Európa sa zjednocuje bez toho, aby na to väčšina Európanov bola pripravená. Vzniká jedna Európa na úrovni parlamentov a vlád, ale nie v srdciach Európanov,“ napísal v roku 1953. Aj preto bol zástancom vytvorenia európskej identity, ktorá dodnes nenachádza širšiu odozvu ani podporu.

Richard Coudenhove-Kalergi sa narodil v Japonsku, vyrastal na zámku v českých Poběžoviciach, žil v exile vo Švajčiarsku, Francúzsku aj v USA, zomrel v Rakúsku a pochovaný je vo Švajčiarsku. Taký pomerne európsky osud.

V seriáli Zabudnutí velikáni prinášame portréty menej známych významných osobnosti dávnych aj nedávnych svetových aj slovenských dejín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia