Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Imigrácia ako príležitosť, nie hrozba

Foto: Jennifer Woodard Maderazo (Flickr, licencia Creative Commons)

V súvislosti so snahou Európskej únie zaviesť kvóty na rozdelenie utečencov predovšetkým politici vykresľujú imigráciu ako problém a prisťahovalcov ako nežiaduce živly. Preto vám prinášame recenziu na staršiu knihu Philippa Legraina Immigrants: Your Country Needs Them.

Legrain vo svojej knihe postupne rozbíja mnohé mýty o imigrácii. Svoju tézu o výhodnosti migrácie pre všetky zúčastnené strany opiera o filozoficko-politické aj ekonomické argumenty. Východiskovým bodom je pre neho tvrdenie, že žiadna demokratická krajina neobmedzuje pohyb tovaru a služieb natoľko ako pohyb ľudí.

Philippe Legrain: Immigrants: Your Country Needs Them 

Little, Brown: 2006

Imigrácia sa v uplynulých desaťročiach stala pre mnohých doslova životunebezpečnou činnosťou. Od roku 1993 do mája minulého roku zahynulo v snahe dostať sa do Európy, sedem tisíc ľudí. Počet tých, ktorí zahynuli za predchádzajúcich desať rokov na mexicko-amerických hraniciach, je vyšší ako počet ľudí zabitých pri úteku cez Berlínsky múr, a ten stál 28 rokov. Legrain tvrdí, že bohaté štáty svojou imigračnou politikou zvyšujú cenu a riziko imigrácie, čím vlastne napomáhajú pašerákom ľudí, nelegálnemu zamestnávaniu, porušovaniu zákonov a neplateniu daní. Aký navrhuje recept? Otvorte hranice. S odvolaním sa na niekoľko ekonomických štúdií tvrdí, že odstránenie bariér voľného pohybu obyvateľov by prispelo k výraznému nárastu objemu svetového hospodárstva. Prospech by z toho mali bohaté aj chudobné krajiny a samozrejme samotní imigranti.

Kto vlastne migruje

Pozoruhodný je aj Legrainov pohľad na to, akí sú dnešní imigranti. Hoci každé zovšeobecnenie skresľuje akýkoľvek problém, základnými vlastnosťami migrantov v porovnaní s celou populáciou je, že sú mladší, zdravší, tvrdšie pracujúci a podnikavejší. Súvisí to s tým, že práve u takýchto typov je oveľa vyššia pravdepodobnosť, že sa rozhodnú vziať osud do vlastných rúk a podujmú sa na riziko odchodu do neznáma.

Autor tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od toho, čo tvrdia xenofóbni politici a bulvárne noviny, prisťahovalci vo všeobecnosti nekradnú prácu domácim, ale svojou vlastnou aktivitou aj kúpnou silou prispievajú k vytvoreniu nových pracovných miest. Ak by platili slová odporcov imigrácie, potom by všetky krajiny, ktoré zažili silné imigračné vlny, mali mať vyššiu nezamestnanosť ako predtým. Žiadna takáto súvislosť však neexistuje.

Problémom imigračnej politiky mnohých štátov je podľa Legraina je aj to, že podceňujú potrebu nekvalifikovanej alebo nízko kvalifikovanej pracovnej sily. Krajiny, ktoré si vyberajú vysokokvalifikovaných ľudí, nakoniec často dopadnú tak, že tí sú nútení robiť rôzne „podradné“ (a zle platené) práce. Neodškriepiteľným problémom je aj „únik mozgov“ z chudobných štátov. Hoci štátne zdravotnícke zariadenia v Británii už nesmú aktívne najímať personál z niektorých chudobných štátov, pätina lekárov v Británii pochádza práve z takýchto krajín. To, že polovica pakistanských a juhoafrických lekárov pôsobí v zahraničí, sa nedá označiť inak ako za škandál. Podľa Svetovej správy o migrácii pracuje v Chicagu viac etiópskych lekárov ako v Etiópii.

Napriek týmto šokujúcim údajom Legrain tvrdí, že únik mozgov má aj pozitíva. Ak totiž daný štát nedokáže všetkých zamestnať alebo im poskytnúť vhodné možnosti na rozvoj, je lepšie, ak odídu. Ich absencia zároveň zvýši cenu tých, ktorí zostali. Kým štát nepríde o viac ako dvadsať percent svojej kvalifikovanej pracovnej sily, tak z ich odchodu profituje. Keď sa táto hranica prekročí, nastávajú problémy.

Ako sa integrovať

Dôležitým faktorom pre úspešné zvládnutie imigrácie je aj zabezpečenie bezkonfliktného spolužitia jednotlivých komunít. V prvom rade Legrain pripomína, že migranti nie sú homogénna skupina, v ktorej všetci konajú a myslia rovnako. Pojmy identity a národa sú mnohovrstvové a považovať všetkých príslušníkov jedného národa za rovnakých je nezmysel. Predpokladom úspechu integrácie je, že nielen imigranti príjmu pravidlá krajiny, ktorej prišli, ale aj domáci ich „za odmenu“ mali považovať za svojich.

Aj keď mnohí verejní činitelia označili multikulturalizmus za mŕtvy (alebo prinajmenšom umierajúci), Legrain to až tak čierno nevidí. Aj z historického hľadiska sú totiž kozmopolitné mestá a miesta najúspešnejšie, najdynamickejšie a často aj najatraktívnejšie. Nebezpečenstvom multikulturalizmu je podľa neho len to, ak povýši skupinové práva nad individuálne. Krvná pomsta alebo ženská obriezka nie sú kultúrne odlišnosti, ale obyčajné barbarstvo. Tvrdí, že imigranti musia tolerovať odlišnosti, ktoré im nie sú po chuti a domáci musia rešpektovať správanie imigrantov, ktoré nie je protizákonné.

Z hľadiska čitateľa je jediným väčším sklamaním záver knihy. V ňom sa autor zamýšľa nad tým, ako môžu vlády regulovať prílev cudzincov. Po viac ako tristo stranách, kde sa stavia na stranu rovnosti šancí a otvorenosti zrazu nepochopiteľne navrhuje buď poplatok pre migrantov (akési vstupné do krajiny) alebo zvláštnu daň, ktorá by sa použila na vzdelávanie a výcvik domácich pracovníkov a zároveň by motivovala firmy, aby najímali domácich zamestnancov. Možno by bolo lepšie, keby Philippe Legrain týchto osudných šestnásť riadkov nenapísal. Sú škvrnou na inak výbornej knihe.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Echo pre Slovákov a Čechov žijúcich vo Veľkej Británii a Írsku. Časopis zároveň priniesol aj rozhovor s autorom knihy, z ktorého vyberáme:

Imigrácia nemá len ekonomickú stránku, ale aj spoločenskú a kultúrnu. Prisťahovalci totiž musia nažívať s domácimi a hoci sú to takisto Európania, isté rozdiely tam sú. Ako sa Británia vyrovnala s týmto aspektom príchodu ľudí zo strednej a východnej Európy?

Všetci zamestnávatelia hovoria, že títo ľudia sú tvrdo pracujúci a vysoko kvalifikovaní, takže sú s nimi spokojní. Z kultúrneho hľadiska to, že sú belosi a kresťania odstránilo dva aspekty, ktoré mnohí odporcovia imigrácie nemajú radi – nie sú čierni ani moslimovia. Vo všeobecnosti majú ľudia k nim pozitívny postoj. Dokonca aj organizácia ako Migration Watch, ktorá vedie xenofóbnu, rasistickú, protiimigračnú kampaň, musela uznať, že táto imigrácia bola prospešná a tvrdí, že starosti im robí len počet prisťahovalcov.

Neznamená to, že neexistujú problémy. Ak sa presťahuje niekoľko stotisíc ľudí, je jasné, že niektorí skončia ako bezdomovci alebo budú medzi nimi darebáci. Ak ľudia z jednotlivých prípadov spravia zovšeobecnenie, môžu dospieť k názoru, že všetci imigranti sú hrozní. Neexistujú však žiadne dôkazy, že by Východoeurópania mali negatívny spoločenský dosah.

Migrácia má dve strany a musia sa s ňou vyrovnať aj krajiny, z ktorých ľudia odchádzajú. V mnohých štátoch strednej a východnej Európy bola vysoká nezamestnanosť, takže pre ne to mohlo znamenať istú úľavu v oblasti vyplácania sociálnych dávok. Na druhej strane však prišli o tisíce kvalifikovaných a vzdelaných ľudí. Čo teda pre ne znamenali všetky tieto zmeny po roku 2004?

Ak z krajiny s vysokou nezamestnanosťou odchádzajú nízko kvalifikovaní ľudia, štát má z toho úžitok. Ak krajina príde o kvalifikovaných pracovníkov alebo mladých ľudí, tak to môže vyvolať napätie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žiadna vláda nevlastní svojich občanov a tí majú právo emigrovať. Majú právo ísť za lepším životom. Ak by tento pohyb bol trvalý, tak sa môžu objaviť problémy.

Nemyslím si však, že ide o trvalý jav, a to z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že čím viac ľudí odchádza, tým viac rastú v krajine mzdy. Môžeme to už pozorovať v niektorých oblastiach Poľska a to priláka ľudí späť. Tým druhým je, že mnohí ľudia sem prichádzajú s cieľom zarobiť si, naučiť sa po anglicky a potom sa vrátiť, rozbehnúť vlastný biznis, kúpiť si dom, skrátka mať lepší život. Takýto dočasný pohyb bude pre krajinu prospešný, pretože ľudia so sebou prinesú peniaze aj nové zručnosti.

Jedným z výsledkov emigračnej vlny zo strednej a východnej Európy je, že v niektorých regiónoch alebo odvetviach už chýbajú ľudia a tamojšie firmy hľadajú zamestnancov ďalej na východ, na Ukrajine alebo v Moldavsku. Krajiny emigrácie sa tak stávajú krajinami imigrácie. Niečo podobné zažili napríklad Írsko alebo Španielsko. Ako sú na to pripravené nové členské štáty EÚ?

Začnem ekonomickou stránkou. Jednou z hlavných výhod masovej emigrácie je, že dvíha platy v materskej krajine. Ak sa pozriete na rozvoj Írska alebo Švédska, jednou z hlavných príčin nárastu životnej úrovne bol odchod nadbytočnej pracovnej sily do Ameriky. V dnešnom svete, kde sa ľudia presúvajú oveľa voľnejšie, ak sa mzdy a životná úroveň v Poľsku alebo Českej republike začnú približovať Británii, tak sa ľudia začnú vracať domov. Migračný proces sa tak sám vybalansuje. V krátkodobom horizonte sa vytvorí dopyt po zahraničných robotníkoch z chudobnejších štátov.

Pochopiteľne, v štátoch, ktoré nemajú skúsenosť s takouto imigráciou, to môže vyvolať napätie. Ale nie vždy. Stačí sa pozrieť na Španielsko, z ktorého desaťročia ľudia odchádzali. Ľudia sú si vedomí príčin, ktoré ich odtiaľ vyhnali, a preto majú pochopenie pre imigrantov. Uvedomujú si, že to nie je okupačná armáda, ako ich vidia niektorí Briti, ale sú to ľudia, ktorí prišli za lepším životom. Krajiny majú problém prispôsobiť sa týmto zmenám, a preto si možno predstaviť problémy, kým si ľudia zvyknú na to, že naokolo sú cudzinci a na všetko, čo s tým súvisí.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia