John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Farář v kostele/ nás sváže navěky/ věnec tamaryšku/ pak hodí do řeky

V súvislosti s nedávnymi všeobecne známymi udalosťami sa vyrojili články všetkého druhu zaoberajúce sa inštitútom manželstva. Zaprisahala som sa, že k tejto téme sa verejne nevyjadrím, pretože povedať čokoľvek nové sa mi zdá nemožné.

Preto ani v tomto článku nemám v úmysle horliť za alebo proti uzatváraniu manželstva ľuďmi akejkoľvek sexuálnej orientácie. Chcem sa však zamyslieť o manželstve ako takom.

Jediní ľudia, ktorých túžbe uzavrieť manželstvo rozumiem, sú ľudia veriaci. Z hľadiska (katolíckej) cirkvi je manželstvo sviatosť a má, podobne ako iné sviatosti, svoje kritériá. Ani na sväté prijímanie, ktoré je tiež sviatosťou, nemôže chodiť hocikto. Moja mama, katolíčka, sa napríklad pred asi štyridsiatimi deviatimi rokmi rozviedla so svojím manželom, s ktorým bola cirkevne zosobášená. Potom si vzala môjho otca, s ktorým žila nasledujúcich vyše tridsaťpäť rokov. Moju mamu, ktorá samú seba definuje ako veriacu katolíčku, veľmi trápilo, že počas celého tohto obdobia nemohla ísť na spoveď a následne na sväté prijímanie. Podľa definície cirkvi žila totiž s mojim otcom v hriechu. Pýtala sa kňaza a dozvedela sa, že jediným riešením by bola smrť jej bývalého - z hľadiska cirkvi však ešte stále jediného - manžela. Tým by sa mama stala oficiálne vdovou a otvorila by sa jej cesta k spovedi a prijímaniu. Mamin bývalý manžel, s ktorým sme sa niekoľkokrát náhodne stretli, a ktorý sa medzitým tiež šťastne oženil a mal dve dcéry, pred pár rokmi skutočne zomrel. Ako evanjelik nemusel podobné problémy riešiť. Krátko na to zomrel aj môj otec. Mama je teda oficiálne šťastnou vdovou a konečne, po desaťročiach, išla na spoveď a prijímanie. Kamaráti sa teraz, mimochodom, so sestrou bývalého manžela, chodia spolu na plaváreň. V ich vzťahu je tak málo horkosti či zatrpknutosti, že si kladiem otázku, či celá táto procedúra nebola trochu zbytočná. Túto otázku si však klásť môžem, môj názor tu nehrá žiadnu rolu. Cirkev to tak chce a má, a moja mama ako príslušníčka cirkvi sa s tým musí zmieriť.

Manželstvo je teda z hľadiska cirkvi jednou zo sviatostí. Pre veriaceho človeka má teda, predpokladám, opodstatnenie, a veriaci človek ho musí prijímať také, aké je. Ak ho neprijíma, musí si to vyriešiť so svojou cirkvou. My, ktorí nemôžeme chodiť na sväté prijímanie do katolíckeho kostola, pretože nespĺňame kritériá, tiež nehovoríme o diskriminácii. Ja sa, napríklad, necítim byť diskriminovaná, hoci ma na sväté prijímanie katolícka cirkev nepustí. Rešpektujem teda plne vieru v posvätnosť manželstva príslušníkov katolíckej cirkvi a nemám nič proti tomu, aby boli v rámci cirkvi dané kritériá prijímania sviatostí. (Rovnaký rešpekt však očakávam od cirkvi. Očakávam pochopenie, že pre mňa, ktorá nie som členkou cirkvi, kritériá sviatosti stanovené cirkvou nie sú záväzné.)

Druhá vec je manželstvo ľudí, ktorí nie sú veriaci. Teda manželstvo ako inštitúcia svetská. V tejto súvislosti som čítala článok, jeden z mnohých, ktoré brojil proti manželstvám homosexuálov, a ktorý ma vlastne k napísaniu tohto textu inšpiroval, Uvádzalo sa v ňom, že nemožno hovoriť o diskriminácii, pretože manželstvo medzi mužom a ženou môže uzavrieť ktorýkoľvek občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, teda aj homosexuál. Naopak, manželstvo s človekom rovnakého pohlavia nemôže uzavrieť nikto, teda ani heterosexuál. Z toho vyplýva, že k žiadnej diskriminácii nedochádza. Táto úvaha, logicky správna, ma vedie k otázke: Načo mi je manželstvo, ktoré smiem uzavrieť s niekým, s kým ho uzavrieť nechcem? A ďalej: Načo je vôbec manželstvo?

Pre neveriaceho človeka, resp. pre človeka, ktorý neprísluší cirkvi, nie je manželstvo sviatosťou. Namiesto otázky, kto ho smie a nesmie uzatvárať, by sme sa teda (a to podľa mňa zo spomínaného článku vyplýva) mali radšej zamyslieť, či vôbec má manželstvo mimo cirkevného kontextu význam. Nech si veriaci ľudia uzatvárajú manželstvá rovnako, ako chodia na prijímanie. Manželstvo pokojne môže byť cirkevným rituálom pre komunitu príslušníkov cirkvi, podobne ako sväté prijímanie. A nech sa teda manželstvo ako svetská inštitúcia zruší. Tým by sa celý problém vyriešil.

Ako sa všeobecne vie a veľakrát napísalo, manželstvo vo svetskom kontexte zlyháva. Ľudia ho neberú príliš vážne, o čom svedčí vysoká rozvodovosť. Ak niekto svoje partnerské spolužitie vážne brať chce, pokojne môže žiť v monogamnom zväzku s jedným partnerom, opačného či rovnakého pohlavia, a nepotrebuje na to manželstvo. Ak chce nejako upraviť svoje finančné a právne záležitosti, nech ide k notárovi a urobí tak podľa svojej vôle. Mal by mať tú možnosť a nemal by na to potrebovať manželstvo. Veľkou témou sú, samozrejme, deti. Koľko je však dnes slobodných rodičov, teda rodičov nežijúcich v manželstve, či už sú skutočne bez partnera, alebo žijú s partnerom bez sobáša. Prax ukazuje, že manželstvo nie je podmienkou splodenia ani výchovy detí.

Chápem, samozrejme, symbolickú hodnotu manželstva ako „vstupu do nového života“ a podobne. Ak však chce niekto svoje partnerstvo symbolicky spečatiť, ak ho chce osláviť so svojimi príbuznými a kamarátmi, pokojne tak môže urobiť, a nikto mu nebránil, aby sa k tomu obliekol do bielych šiat so závojom. Chce sa pritom odfotografovať a zavesiť si fotografiu nad posteľ v spálni? Nech sa páči! Na to všetko človek nepotrebuje razítko od štátu. Veď sú ľudia, ktorí rôznymi rituálami oslavujú slnovrat, prečo by iní neoslavovali svoju lásku? Pripisovať však manželstvu nejakú vyššiu hodnotu či ho inštitucionalizovať je podľa mňa mimo cirkvi a v dnešnej spoločnosti zbytočné. Zrušením manželstva by sa nevyriešili len problémy jeho prístupnosti takým a onakým skupinám obyvateľstva, ale aj problémy súvisiace s rozvodmi, ktoré sú v praxi oveľa častejšie. Manželstvo by ako sviatosť ostalo doménou cirkvi podobne, ako iné sviatosti a náboženské rituály. A vo svetskom kontexte by každý mohol sláviť akékoľvek city ku komukoľvek bez toho, aby sa z toho robilo veľké a zbytočné haló.

Text vyšiel na stránke Jetotak

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia