John William Waterhouse: Echo and Narcissus
Kristin Dombek
Meghan Daum
Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Dejiny podľa medveďa

Ruský historik Sergej Kovaľov si myslí, že ak by Poliaci v roku 1939 ustúpili oprávneným požiadavkám nacistického Nemecka, mohlo to zabrániť druhej svetovej vojne. Môže mať plukovník Kovaľov pravdu?

Je rozhorčená reakcia Varšavy neoprávnená? Ako by taká alternatívna minulosť vyzerala? Začiatkom júla 1949 Adolf Hitler slávnostne prichádza do Danzigu novou autostrádou, víta ho nadšené obyvateľstvo zložené z Nemcov i Poliakov.

V prejave vodca pochválil mierové spolužitie Poľska a Tisícročnej ríše a oznámil, že hneď ako sa skončí budovanie veľkolepých miest v starej časti Ríše, začnú marky prúdiť aj do Východného Pruska.

Prejavu tlieskali vyslanci spojencov – medzi inými aj slovenský minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý bol v meste na návšteve. Poľsko poslalo špeciálneho splnomocnenca pre dohľad nad nemecko-poľskou zmluvou o neútočení.

Ústupky by nepomohli

Hitler toho naozaj na prvý pohľad nechcel veľa. Od Poliakov žiadal len pôdu pre diaľnicu, ktorá by so štatútom exteritoriálneho územia spájala dve časti Nemecka predelené Versaillskou zmluvou úzkym, Poľsku patriacim pásom. A ešte k tomu chcel, aby sa Danzig, obývaný na 95 percent Nemcami, vrátilo Nemecku. Mesto, dnesznáme ako Gdaňsk, totiž po prvej svetovej vojne skončilo pod názvom Freistadt Danzig pod správou Spoločnosti národov.

Mohli Poliaci vyhovieť takýmto požiadavkám? Teoreticky mohli. Otázka však znie, či by to malo zmysel. A teda, či by jedna diaľnica a vrátenie mesta aj s priľahlým chotárom veľkým asi ako Bratislavský kraj pod správu Berlína zabránilo najväčšiemu krviprelievaniu v dejinách ľudstva.

Odpoveď je jasná. Nie. Dôvodov je mnoho. Zoraďme ich podľa významu. Poľsko z prvého radu sledovalo, kam dokážu zájsť nemecké územné požiadavky. Československo najprv prišlo o Sudety a neskôr celé – časť pod priamou kontrolou a časť prostredníctvom bábkového režimu – skončilo v područí tisícročnej ríše. Poliaci si mohli rýchlo spočítať, kam by ich slabosť doviedla.

V koridore, naprieč ktorým sa mali po nevinne sa tváriacej diaľnici slobodne preháňať občania Ríše, totiž žilo viac ako pol milióna poľských Nemcov. Žiadosť o ich pridruženie k Ríši by asi na seba nenechala dlho čakať. Pre pokračovanie tohto príbehu stačí jednoduchá logika.

Poľsko malo záruky nahnevaného Londýna, ktoré sa len pridali k už dávnejším zárukám Paríža. Neville Chamberlain, ktorého mávanie Mníchovskou dohodou na letisku sa dá pri zhovievavosti považovať za omyl storočia, sa na Hitlera hneval. Hitler si v polovici marca 1939 spravil z Mníchovskej dohody rohožku a podupal ju inváziou do Čiech a Moravy.

Trápnu situáciu, do ktorej sa Chamberlain dostal, už nechcel znovu zažiť, a tak Poliakov koncom marca 1939 ubezpečil, že im príde na pomoc. A to nakoniec aj urobil, aj keď od vyhlásenia vojny Nemecku 3. septembra 1939 to Britom riadne trvalo, kým pomohli Poľsko oslobodiť.

Posmelení touto podporou Poliaci dúfali, že ich armáda vydrží štyri až päť mesiacov bojov. To malo stačiť na príchod Spojencov, prípadne na útok ich mobilizovaných armád na Nemecko zo západu. Moderná a revolučne bojujúca nemecká armáda však túto vieru rozbila na malé kúsky. Poľsko padlo, a treba povedať, že aj s pomocou Červenej armády, za necelých šesť týždňov.

Poľská viera v Spojencov a vlastnú armádu, ako aj národná hrdosť mala pre ich postoj k nemeckým návrhom oveľa väčší význam, ako nejaká tvrdohlavosť. Aj preto sa druhá svetová vojna z pohľadu kronikára začala streľbou nemeckej lode na poľskú posádku na polostrove Westerplatte 1. septembra 1939.

Poliaci by svojimi ústupkami vojne nezabránili. Naopak, práve ústupky podľa mnohých historikov k vojne viedli. Ale boli to ústupky veľkých mocností voči Nemecku. Ústupkov bolo niekoľko a súdny človek ich nedokáže celkom pochopiť. Víťazné mocnosti z prvej svetovej vojny prižmúrili očí nad obnovením nemeckej armády, ktorá sa z Versaillskou zmluvou stanovených sto tisíc mužov rozrástla na takmer dvojmiliónovú mašinériu v predvečer vojny.

Veľmoci sa prepočítali

Veľká Británia bola spokojná, keď v roku 1935 podpísala s Berlínom námorný pakt. Stačilo jej, že nemecká flotila nesmie svojou tonážou prekročiť 35 percent tej britskej. To, že tým opäť roztrhali Versaillskú zmluvu pánom z Londýna nevadilo.Francúzsko sa na obnovenie nemeckého letectva či znovuzavedenie tankov – opäť zakázané vo Versailles – pozeralo s naivnou vierou v pás opevnení na hranici s Nemeckom. Nemci pevnosti v roku 1940 obišli cez neutrálne Belgicko a Ardeny, aby Francúzsko položili za necelé dva mesiace.

Sovietsky zväz tiež Nemcom ustúpil, podpísal pakt o neútočení, sľúbil suroviny, ktoré Nemci potrebovali a nakoniec ich aj dodával. Vymenil to za časť Poľska a vplyv vo Fínsku, Pobaltí a súčasnom Moldavsku. Spojené štáty americké sa uzavreli samé do seba a už od incidentu na moste Marka Pola tolerovali rozpínanie sa Japonska v Ázii.

Je pochabé myslieť si, že ďalší ústupok menšieho štátu mohol Hitlera zastaviť po tom, ako jasne dostával signály od veľkých hráčov, že mu všetko prejde. Že ich vedú slabí politici, neschopní hrozbu vidieť, neschopní sa jej postaviť.

Je možné, že článok plukovníka Kovaľova mal len nahnevať Poliakov, ktorých Rusi majú asi tak radi, ako majú Poliaci radi Rusov. V tom prípade je treba ruského medveďa trochu pokarhať, no zároveň ho nebrať vážne, lebo aj dieťa viac plače, či sa viac predvádza, keď vie, že má divákov.

Je tiež možné, že článok plukovníka Kovaľova mal len preveriť postoje sveta k prípadným drobným nárokom Kremľa v slabých štátikoch pri ruských hraniciach. V tom prípade by si mala ruská vláda dať pozor, aby sa jej takéto teórie nevrátili ako bumerang. Lebo aj Rusko je relatívne slabý štát hraničiaci s neprebudenou veľmocou, Čínou. A tá má na ruskom území dosť „svojich“ na to, aby si mohla nárokovať možno i viac ako len exteritoriálnu diaľnicu.

Dejiny píšu víťazi. V Norimbergu udelili niekoľko trestov smrti za rozpútanie vojny, no ani jeden nedostal Poliak. A podľa autora tohto článku, ani jeden nedostal pravý vinník.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia