Peter Birčák
Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Chcel zmeniť Uhorsko – sťali ho

Modranský rodák Jozef Hajnóczy (1750 – 1795) je dnes z učebníc dejepisu známy najmä ako jeden zo siedmich popravených uhorských jakobínov, aj to len ako poznámka na okraj. Jeho tragická smrť akoby zatienila celé jeho životné dielo.

Hajnóczy bol totiž vskutku výnimočný právnik, knihovník, štátny úradník a osvietenský mysliteľ. Aj keď ako evanjelik a polovičný Slovák a polovičný Nemec bol v uhorskej spoločnosti skôr outsiderom, dokázal sa vlastnými schopnosťami vypracovať pomerne vysoko, aby však nakoniec padol na úplné dno.

Ako bývalo v slovenských evanjelických rodinách zvykom, aj u Hajnóczyovcov sa kládol veľký dôraz na vzdelanie a výchovu. Keďže Hajnóczyho matka bola Nemka a otec študoval na nemeckých univerzitách, bola to výchova značne ovplyvnená nemeckou kultúrou. Napriek tomu bol Hajnóczy uhorským vlastencom, ktorý však nikdy neprestal používať ani slovenčinu. Veď keď ho v roku 1794 zatýkali, medzi jeho písomnosťami našli aj slovenský preklad Marseillaisy.

Na rozdiel od svojho otca sa nedal na kňazskú dráhu, ale stal sa právnikom, čo bolo viac-menej aj želanie jeho otca. Ako 24-ročný spravil advokátsku skúšku, ale svoju kariéru nasmeroval trocha iným smerom. Stal sa súkromným sekretárom a právnym poradcom nitrianskeho župana Miklósa Forgácha. V jeho službách pôsobil zhruba štyri roky.

Od neho prešiel k ďalšiemu významnému uhorskému rodu – Széchenyiovcom. U nich pôsobil ako súkromný tajomník a knihovník. Práve vo funkcii knihovníka presvedčil Ferenca Széchenyiho o potrebe zriadenia národných kultúrnych inštitúcií (knižnice a múzea). Széchenyi neskôr obidva projekty naozaj uskutočnil, ale to už bol Hajnóczy po smrti.

S reformami v hlave

Hajnóczyho prvé reformné snahy môžeme datovať do roku 1778. Vtedy navrhol zrušenie poddanstva v Banáte (oblasti na pomedzí dnešného Maďarska, Srbska a Rumunska) a rozdelenie majetku kráľovskej komory bezzemkom. Hajnóczy chcel neskôr podobné princípy uplatniť v celom Uhorsku. Uhorská dvorská kancelária podľa očakávania jeho návrhy odmietla, aj keď kráľovský dvor neskôr presadil predaj majetkov vo verejných dražbách.

V kontexte predchádzajúcich aj neskorších Hajnóczyho postojov môže niekoho prekvapiť, že sa v 80. rokoch 18. storočia dal do služieb cisára Jozefa II., ktorý bol v Uhorsku veľmi neobľúbený pre svoje centralizačné snahy, ktoré oslabovali nezávislosť Uhorska.

Spoluautor Hajdóczyho knižnej biografie Uhorská rapsódia Karol Kantek v rozhlasovej relácii o jeho živote povedal, že Hajnóczy patril k tej skupine osvietencov, ktorých Jozefove reformy úprimne nadchli a dostal šancu ich realizovať.

Od januára 1786 bol dokonca podžupanom Sriemskej stolice so sídlom vo Vukovare. Ako pripomínajú Kantek a Eva Kowalská v Uhorskej rapsódii, toto vymenovanie bolo v podstate porušením uhorskej ústavy, lebo Hajnóczy bol evanjelik a nešľachtic. Jozef II. si však z uhorskej ústavy ťažkú hlavu nerobil. Právomoci (dedičných) županov obmedzil tak, že súdne právomoci mali v rukách podžupani, ktorých sám menoval.

Hoci bol Hajnóczy právnik, viac než doslovné znenie zákonov mu zjavne bol bližší duch zákonov. V liste Széchenyimu napísal, že nie je dôležité, kto zákony tvorí, „ale či tieto ako zákony dané predpisy vplývajú na všeobecné dobro“. Jeho predstava bola taká, že uhorský stavovský snem sa nikdy sám nevzdá svojich právomocí, uhorskú ústavu môžu účinne zmeniť len nariadeniami panovníka.

Kowalská a Kantek to glosujú tým, že Hajnóczy podľahol ilúzii o dobrom kráľovi a možnosti monarchistického demokratizmu. Po predčasnej smrti Jozefa II. Hajnóczy odstúpil z funkcie podžupana. Následne sa intenzívne začal venovať právnickej tvorbe. Z pozície liberalizmu, ktorý vychádzal čiastočne z jeho príslušnosti k slobodomurárom, sa snažil presne definovať úlohu vlády a spôsob výkonu moci a obrany pred jej zneužitím.

Za svoj životný cieľ považoval zlepšiť postavenie poddaných a nevoľníkov. To sa prejavilo aj v jeho diele Spôsoby predkladania zákonov v uhorskom sneme, kde žiadal rovnosť všetkých obyvateľov pred zákonom, právo poddaných sťahovať sa, slobodu vierovyznania a aby aj páni platili dane.

Po roku 1792 vytvoril štyri zásadné práce, ktorých hlavnými bodmi bolo, že vlasť môže brániť len slobodný človek, že dane pre poddaných a poddanské mestá sú nespravodlivé a celá štruktúra fungovania Uhorska potrebuje komplexnú reformu. Opätovne sa dožaduje náboženskej tolerancie. „Podstatou jeho zverejňovaných reformných návrhov bola nerevolučná, jednoznačne pokojná, evolučná zmena Uhorska,“ píšu Kowalská a Kantek. Uhorský palatín Alexander Leopold to videl úplne inak a Hajnóczyho označil za „veľkého násilníka“, ktorý poburuje uhorské stolice.

Osudné stretnutie s Martinovicsom

Tieto spisy však pre Hajnóczyho bezprostredné nebezpečenstvo neznamenali. Veď bol tajomníkom Uhorskej kráľovskej komory a kráľovským radcom. Osudným sa mu stalo až spolčenie s Ignácom Martinovicsom, niekdajším mníchom, ale donášača, ktorý cisársku tajnú políciu informoval o skutočných aj vybájených aktivitách rôznych uhorských združení. Po smrti Leopolda II. a nástupe Františka II. sa však dostal do nemilosti šéf tajnej polície Gotthardi a s ním aj Martinovics.

„Urazený a pomstychtivý Martinovics sa na jar roku 1794 postavil na čelo reformného vlasteneckého hnutia. Skrátka: stal sa vodcom tých, ktorých predtým udával,“ píše s istým nádychom irónie rakúsko-maďarský publicista Paul Lendvai.

Hajnóczy vo svojej písomnej výpovedi po zatknutí tvrdil, že Martinovics za ním prišiel v máji 1794 s úmyslom „založiť v krajine spoločnosť, ktorá zavedie francúzsky systém slobody a rovnosti“. Druhá spoločnosť mala za cieľ odtrhnúť Uhorsko od Rakúska a zriadiť dvojkomorový snem – s jednou komorou pre šľachtu a druhou pre nešľachticov.

Pre Hajnóczyho to ani zďaleka nebol prvý kontakt s myšlienkami francúzskeho osvietenstva. Tými nasiakol už u Széchenyiho. Veď aj preto boli obaja na palatínovom zozname nebezpečných osôb. Akékoľvek sympatie k čomukoľvek francúzskemu boli v habsburskej monarchii nebezpečné. Bolo to doslova osobné, veď cisár František II. bol synovcom popravenej manželky Ľudovíta XVI. Márie Antoinetty.

Okolnosťami zatknutia Martinovicsa a neskôr aj Hajnóczyho sa tu podrobne zaoberať nebudeme. Kľúčové je, že cisársky dvor sa rozhodol údajných revolucionárov, ktorí mali v skutočnosti takmer nulové prepojenie na armádu, ako aj francúzskych jakobínov, hoci Martinovics Hajnóczymu tvrdil, že jeho plán schválil aj Robespierre, exemplárne potrestať. Neodradil ho ani protest niekoľkých rakúskych stolíc proti zatknutiu uhorských občanov rakúskou políciou.

Hajnóczy vo svojej obhajobe tvrdil, že jeho cieľom bolo zlepšenie spôsobu spravovania Uhorska, a nie revolúcia. Veď prečo by inak pracoval na diele o uhorskom štátnom práve, z ktorého už mal napísaných 600 strán? Ak by chcel revolúciu či občiansku vojnu, písal by pamflety.

Jeho obhajca argumentoval aj tým, že údajné Hajnóczyho poburujúce spisy sa dali bežne kúpiť. Navyše ich písal po latinsky, čo nebol najpraktickejší spôsob, ako mobilizovať masy. Prokurátor však jeho spôsob myslenia označil za skazený a perverzný a jeho propagáciu rovnosti ľudí za horšiu ako mor. Bolo jasné, že Hajnóczy živý nevyviazne.

Spolu s ním dostalo trest smrti ďalších sedemnásť „uhorských jakobínov“ (aj keď žiadnymi jakobínmi neboli). Jedenásti dostali milosť, ale Hajnóczy, považovaný za jedného z ideových vodcov sprisahania, nie. V listoch na rozlúčku vyjadril nádej, že „niečím prispel k zdokonaleniu ľudskej spoločnosti“. Uhorsko konca 18. storočia na jeho osvietenské, liberálne a republikánske myšlienky jednoducho nedozrelo. Popravili ho 20. mája 1795 na mieste, ktoré Budínčania neskôr nazvali Vérmező, čiže Krvavé pole. Dnes je to celkom pekný park...

Foto: Výjav z popravy uhorských jakobínov na Krvavom poli v Budíne.

Zdroje aodporúčaná literatúra:

Eva Kowalská – Karol Kantek: Uhorská rapsódia alebo tragický príbeh osvietenca Jozefa Hajnóczyho (Veda: 2008)

Jozef Šimončič: Ohlasy Francúzskej revolúcie na Slovensku (Východoslovenské vydavateľstvo: 1982)

Paul Lendvai: Maďari – Víťazstvá a prehry, kapitola Opát Ignác Martinovics a jakobínske sprisahanie. Tajný agent martýrom revolúcie (Kalligram: 2011)

V seriáli Zabudnutí velikáni prinášame portréty menej známych významných osobnosti dávnych aj nedávnych svetových aj slovenských dejín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia