Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Zvolí si Škótsko samostatnosť?

Foto: Phyllis Buchanan (Flickr.com, licencia Creative Commons)

Britský premiér David Cameron a predseda škótskej vlády Alex Salmond sa dohodli na vypísaní referenda o samostatnosti Škótska. Hlasovanie sa má uskutočniť na jeseň 2014. Samostatnosť však zatiaľ medzi Škótmi veľkú podporu nemá.

Škótsko je v štátnom zväzku s Anglickom od mája 1707, kedy vstúpili do platnosti zákony zjednocujúce anglické a škótske kráľovstvo. Hlavou štátu vtedy bola kráľovná Anna, v Londýne narodená panovníčka zo škótskeho rodu Stuartovcov – doslova vzorový príklad nového súštátia.

V roku 2007, tristo rokov a dva dni po spojení týchto dvoch štátov, sa víťazom volieb do škótskeho parlamentu stala Škótska národná strana (SNP) na čele s Alexom Salmondom. Tá pôvodne sľubovala referendum do sto dní od volieb, ale dopracovala sa k nemu až teraz. Teoreticky mohli Škóti vyhlásiť samostatnosť prostredníctvom parlamentu, ale SNP od začiatku trvala na tom, že je to príliš vážny krok, o ktorom musia rozhodnúť voliči. Kontrast s politickou kultúrou v bývalom Československu, ktoré sa rozdelilo bez podpory obyvateľstva, zrejme nebude úplne náhodný.

V čom je problém

Podobne ako pri rozpade Československa, aj v prípade anglicko-škótskych vzťahov obidve strany vyťahujú argumenty, ktoré majú dokázať, že na tých druhých doplácajú. Škótski nacionalisti tvrdia, že Angličania sa obohacujú na rope zo Severného mora (podľa nich „škótskej rope“) a pri rokovaniach na úrovni Európskej únie sa len málokedy myslí na záujmy Škótska. Na srdci im ležia najmä problémy škótskych rybárov.

Mnohých Angličanov zase hnevá, že priemerné výdavky zo štátneho rozpočtu na jedného Škóta sú ročne o viac než tisíc libier vyššie ako je priemer pre ostatných občanov Spojeného kráľovstva. Nezabudnú tiež pripomenúť, že v britskom parlamente škótski poslanci rozhodujú o záležitostiach, ktoré sa týkajú len Anglicka a Walesu.

Na druhej strane anglickí poslanci nemajú nijakú možnosť zasahovať do škótskych zákonov. Tento paradox sa najlepšie prejavil pri hlasovaní o poplatkoch za vysokoškolské štúdium. Škótsky parlament ich zavedenie odmietol, v britskom parlamente však hlasy škótskych labouristických poslancov boli rozhodujúce pre zvýšenie poplatkov za štúdium v ostatných častiach krajiny.

Medzi bizarnejšie argumenty v prospech škótskej samostatnosti patrí ten, že zákon o únii medzi Škótskom a Anglickom je neplatný, lebo Škóti, ktorí ho podpísali, boli podplatení.

Čo chcú škótski nacionalisti

SNP má pochopiteľne pomerne podrobne prepracovaný plán, ako by novovzniknutý štát mal fungovať – a samozrejme množstvo vysvetlení, prečo to tak bude lepšie. Ako jeden z argumentov pre samostatnosť uvádza existenciu viacerých miništátov. Tvrdí, že Škóti majú rovnaké právo rozhodovať o svojich záležitostiach ako Malťania alebo Estónci. Trocha naivne však verí, že malé štáty sú nevyhnutne ekonomicky úspešné a prirovnáva sa práve k Estónsku alebo Nórsku (ktoré má tiež obrovské zásoby ropy).

Na rozdiel od mnohých fašizoidných nacionalistických strán v Európe, SNP sa umne vyhýba akejkoľvek xenofóbii. Dokonca sa zamerala na to, aby presvedčila tamojších Poliakov (ktorí majú právo voliť do škótskeho parlamentu), aby podporili škótsku samostatnosť. Vydala dokonca aj letáky v poľštine a uvažovalo sa aj o propagačných materiáloch v litovčine a slovenčine.

SNP je tiež na britské pomery výrazne proeurópska. Až donedávna chcela v krajine zaviesť euro a podporovala schválenie európskej ústavy. Podľa nej ústava mala garantovať presne takú Európsku úniu, akú chcú – efektívnejšiu a demokratickejšiu. Zároveň SNP nahlas pripomína, že samostatné Škótsko by malo vlastného komisára, namiesto ôsmich europoslancov štrnásť a pochopiteľne aj právo veta v mnohých otázkach. Navyše by to znamenalo, že Škótsko by čerpalo eurofondy priamo, bez sprostredkovania v Londýne.

Dva hlavné tromfy separatistov sú ropa a britské nukleárne zbrane. Ropa sa stala doslova mantrou pre SNP. Do omrzenia omieľa, že za tri roky z nej Británia získala 217 miliárd libier. Po osamostatnení by bola výlučne pod škótskou kontrolou. Vzorom pre to, ako s ňou účinne narábať, je pre Škótov Nórsko. SNP chce z príjmov za ropu vytvoriť fond pre budúce generácie. Tvrdí, že za desať rokov by sa v ňom nahromadilo 20 tisíc libier pre každého obyvateľa.

Šikovným politickým ťahom je aj odmietanie investícií do obnovenia britského nukleárneho arzenálu. Podľa predstaviteľov SNP by sa miliardy investované do zbraní hromadného ničenia mali radšej využiť v školstve alebo zdravotníctve. Angličania tvrdia, že ak by sa námorná základňa presúvala zo škótskeho prístavu Faslane, časť nákladov by mali niesť aj Škóti. Alex Salmond nie je týmto nápadom vôbec nadšený. Sťažoval sa, že Škótsko sa na pol storočia stalo základňou pre zbrane hromadného ničenia, muselo by znášať náklady na vyčistenie základne, a preto je arogantné žiadať, aby za to ešte aj platilo.

Predbežne SNP počíta s tým, že aj po rozdelení bude ako hlavu štátu „trpieť“ anglickú kráľovnú. Ak by však voliči chceli republiku, tak sa tomu politici radi prispôsobia. Protimonarchistické nálady sú totiž v Škótsku výrazne silnejšie ako v Anglicku.

Národ je zatiaľ proti

So škótskou samostatnosťou to však zatiaľ príliš ružovo nevyzerá. Podľa aktuálnych prieskumov podporuje odtrhnutie Škótska 32 až 37 percent obyvateľstva. Paradoxom je, že podpora pre samostatnosť dokonca poklesla po tom, ako SNP spustila kampaň za nezávislé Škótsko. Za uplynulých pätnásť rokov nikdy nebolo za samostatnosť viac ako 40 percent Škótov.

Nemožno však zabudnúť, že pol roka pred referendom o zotrvaní Británie v Európskom hospodárskom spoločenstva všetky prieskumy verejnej mienky naznačovali jasný náskok zástancov vystúpenia. V samotnom hlasovaní viac ako dve tretiny účastníkov podporili zotrvanie v EHS. Stať sa teda môže čokoľvek.

Nevyriešené otázky

Ak by sa Škóti sedemsto rokov po legendárnom víťazstve nad Angličanmi pri Bannockburne predsa len rozhodli, že pôjdu vlastnou cestou, tak by sa muselo vyriešiť niekoľko kľúčových otázok. V prvom rade by išlo o členstvo v medzinárodných organizáciách. Vstup do OSN by bol zrejme len formalitou, lenže dôležitejšie by bolo členstvo v EÚ.

Podľa niektorých by sa Škóti museli postaviť do radu kamsi s Albáncami a Čiernohorcami a všetky podmienky by si museli dohodnúť nanovo. Iní tvrdia, že by v EÚ bolo automaticky. Alex Salmond hovorí, že Škótsko by bolo v EÚ, ale jeho presný status by sa upresnil následnými rokovaniami. SNP je už dlhodobo za odchod z NATO, takže tam by išlo o problém vyslovene formálny.

V minulosti SNP podporovala zavedenie eura. V princípe sa toho drží aj teraz, ale len keď na to nastanú vhodné podmienky. Súčasná situácia v eurozóne je kritická, takže nateraz by si Škótsko zachovali libry. Škótske banky tlačia vlastné bankovky, a tak zachovanie vlastnej meny by nebolo príliš komplikované. Samozrejme, existuje aj možnosť menovej únie s Anglickom. V tom prípade by však Škótsko nemalo vplyv na svoju menovú politiku.

Po odchode zo Spojeného kráľovstva by Škótsko muselo prevziať časť štátneho dlhu. Presný výpočet ešte nie je známy, ale premiér Salmond tvrdí, že ak by bol založený na počte obyvateľov alebo pomere na celoštátnom HDP, tak by toto bremeno dosiahlo zhruba 80 miliárd libier.

V debatách o vzťahoch Škótska a Anglicka sa samozrejme pripomína aj prípad rozdelenia Československa. Britskí komentátori ho však príliš zužujú na ekonomické otázky, aj keď dôvody na rozdelenie našej federácie boli oveľa komplexnejšie. Nezabúdajú však spomenúť, že ani pre jeden zo štátov to neznamenalo katastrofu.

Pomerne naivne však predpokladajú, že spoločný štát sa dá zachrániť tým, že v Škótsku žije 400 tisíc Angličanov a v Anglicku 200 tisíc Škótov. V prípade Československa, ale aj Juhoslávie a Sovietskeho zväzu, bola situácia podobná a všetky tri štáty sú už dávno minulosťou. Nepomohli ani rodinné, ani ekonomické väzby.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť