Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Sulíkova zelená knižka

Politickým pamfletom sa na Slovensku akosi nedarí. Volebné programy sú zväčša nudným súhrnom otrepaných fráz a medzi voľbami sa politikom písať príliš nechce. Svetlou výnimkou je predseda parlamentu a SaS Richard Sulík.

Ten rozvíril hladinu svojou útlou brožúrkou, ktorá má síce len 16 strán (z toho samotný text zaberá len trinásť strán), ale zato hneď dva názvy. Na titulke sa volá Euroval: Cesta k socializmu, ale v tiráži už Euroval – bedeker morálneho hazardu.

Dielo je to svojím spôsobom pozoruhodné, ale zároveň aj trocha rozpačité, a to nie len preto, že zelenou farbou obalu môže vyvolávať uštipačné porovnanie s veľdielom iného svetového mysliteľa, Zelenou knihou plukovníka Muammara Kaddáfího.

Pochopiteľne, Richard Sulík mal ambíciu vyrovnať sa niekomu úplne inému. Názov Cesta k socializmu evokuje odkaz na dielo svätého patróna slovenských ekonómov Friedricha Augusta von Hayeka Cesta do nevoľníctva. Aj samotný Sulík v závere brožúry hovorí, že sme „na ceste do ekonomického nevoľníctva“. Alternatívny názov by zase mohol naznačovať, že popri politických a ekonomických ambíciách sa Richard Sulík snaží presadiť aj ako morálny filozof.

Zároveň je otázne, či podtitul Cesta k socializmu nemá v krajine, kde zhruba dve pätiny obyvateľstva prejavujú sympatie k strane, ktorá sa označuje za sociálnodemokratickú (o tom, aká je realita, vieme svoje), opačný efekt ako autor zamýšľal.

Obsahu Sulíkovej brožúry sa už venovali novinoví komentátori aj minister financií Ivan Mikloš, na ktorého v nej predseda SaS niekoľkokrát útočí, a tak sa zameriam predovšetkým na jej význam z pohľadu politickej komunikácie.

Kto je čitateľ?

Jedným z problémov knižky je, že vôbec nie je jasné, komu je určená. Predseda KDH Pavol Hrušovský si napríklad myslí, že nejde ani tak o politický, ako o odborný, čiže ekonomický, dokument. To však nedáva veľký zmysel. Erudovaný ekonóm sa z brožúrky nedozvie nič, čo by už dávno nevedel. Navyše, podľa vyhlásení poslancov SaS to vyzerá, že všetci slovenskí ekonomickí experti sú aj tak v Sulíkovej strane, a tam nikoho o zvrhlosti eurovalu presviedčať netreba.

Ak Sulík niekedy mal ambíciu napísať odborný text, tak si ju zrejme naplnil knihou o odvodom bonuse. Euroval: Cesta k socializmu by teda logicky mala mieriť na voličov. Rozsahom by to sedelo. Trinásť strán a dvanásť krátkych kapitol je dávka, ktorá sa dá zvládnuť aj v dnešnej uponáhľanej dobe.

V tom prípade je však nepochopiteľné, prečo tam autor napchal 62 poznámok pod čiarou. Toľko nemajú ani niektoré diplomové práce. Tieto poznámky text zbytočne rozbíjajú a ich najväčšou „zásluhou“ môže byť to, že netrpezlivý čitateľ brožúru znechutene odhodí.

Rovnako zbytočne pôsobí záplava dátumov a rôznych štatistík, z ktorých je jasné najmä to, že všetko je na figu, ale asi po piatich stranách už aj tak neviete, či číslo, na ktoré sa práve pozeráte, vyjadruje deficit gréckeho štátneho rozpočtu alebo úroky talianskych vládnych dlhopisov.

Blogové vplyvy

Neprajníci od začiatku hovorili o SaS ako o blogerskej strane a treba povedať, že niektoré javy známe z blogov sa výrazne prejavujú aj v Sulíkovej brožúre. Niektoré sa dajú hodnotiť pozitívne, napríklad zvýrazňovanie dôležitých pasáží boldom. To je šikovná pomôcka pre čitateľa, ktorý nemá ani toľko času, aby si posedel nad trinástimi stranami.

Na druhej strane to pôsobí trocha manipulatívne, pretože upriamuje pozornosť na pasáže, ktoré si vybral sám autor. Keď si prečítate len tieto časti, tak je to súhrn silných rečí, ktoré sú trocha vytrhnuté z kontextu a veľa dôležitých informácií sa ukryje niekde medzi nimi.

Zaujímavé je tiež sledovať, ako Richarda Sulíka kdesi uprostred písania pochytil záchvat spravodlivého hnevu a zrazu spustil infláciu výkričníkov, ktoré možno interpretovať ako virtuálne zvyšovanie hlasu. Ak by vás to zaujímalo, tak najviac ho štve, že ak sa aj banky budú podieľať na eurovale, tak vlastne žiadne straty neutrpia.

Každý, kto počul Richarda Sulíka hovoriť na verejnosti, zrejme uzná, že veľkou charizmou neoplýva, a tak aj jeho pokusy o iróniu alebo vtipné poznámky sa nekončia trefnými pointami, ale skôr trápnymi klišé („soudruzi někde udělali chybu“ alebo „máme síce holé zadky, ale riadne sa zadlžíme, aby sme boli za fešákov v Bruseli.“ Mimochodom, fráza o súdruhoch je aj v nemeckej verzii brožúry, ale jej kultúrny odkaz zrejeme nepochopia ani tí naši bývalí súdruhovia z NDR.

...ale B nepoviem

Jeden z novinových komentárov na Sulíkovej brožúre oceňoval, že výborne narába s číslami. Ako som už spomenul, s číslami narába predovšetkým nadmerne, ale okrem toho aj selektívne, ale to zase v politickej publikácii neprekvapí. Dozvieme sa teda, že Grécko aj Taliansko sa dostali do eurozóny aj s dlhom vyšším ako povolených 60 percent HDP.

V poznámke pod čiarkou nám Sulík ponúka aj konkrétne čísla, ale za rok 1991. Len na pripomenutie, vtedy ešte existovali Sovietsky zväz, Juhoslávia aj Československo (teda v tom čase aj Česko-Slovensko) - ale neexistovala Európska únia a ani menová únia. Nevadí, hlavne, že Gréci a Taliani boli už vtedy na pokraji krachu.

V závere brožúry zase Sulík narieka, že „toto nie je tá eurozóna, do ktorej sme v roku 2009 vstúpili. Mali platiť nejaké pravidlá, ale všetky sa dnes porušujú“. Sám pritom hneď v prvej kapitole píše, že za prvých desať rokov fungovania eurozóny boli maastrichtské kritériá beztrestne porušené 97-krát. Veľmi dobre sme teda vedeli, že vstupujeme do klubu, kde pravidlá platia len na papieri, ale realita je oveľa pragmatickejšia.

Taktiež sme sa dozvedeli, že do eurovalu prispejeme v pomere k HDP len polovicu toho, čo Luxemburčania. Netušíme však, či sme na tom v tomto smere lepšie alebo horšie ako Malťania alebo Slovinci. Teda ak si to sami nevypočítame.

Najväčšou slabinou Sulíkovho bedekeru je však to, že funguje v časovej bubline, kde necháme Grécko skrachovať a potom sa nestane vôbec nič. Neponúka žiadne scenáre ďalšieho vývoja. Zaoberá sa jedine tým, čo by sa teoreticky mohlo stať Slovensku, ak by euroval neschválilo. Čo sa však stane s Gréckom, eurozónou alebo celým svetom, to už podstatné nie je. Však prečo by aj? Veď z toho sa politický kapitál vytĺkať nedá.

Stačí vidieť po najbližšiu métu a kým k nej neprídeme, tak je zbytočné zamýšľať sa nad tým, čo asi tak môže byť za ňou. Hlavné je to, SaS sa pod ekonomickú vlastizradu nepodpíše, a tým sú všetky problémy sveta vyriešené.

Každopádne, treba oceniť aspoň to, že Richard Sulík si dal tú námahu a v zhutnenej podobe sa vyjadril k aktuálnej spoločenskej téme. Navyše, ak k nemeckému prekladu svojho diela pridá aj verzie v ostatných jazykoch EÚ, tak sa razom stane jedným z najprekladanejších slovenských autorov.

Možno by si ostatní slovenskí politici mohli od neho vziať príklad a spísať brožúry na témy ako prenajímanie budov pre daňové úrady (minister financií Ivan Mikloš), prideľovanie dotácií na športové podujatia (predsedníčka vlády Iveta Radičová) alebo obštrukcie ako nástroj ústavného práva (prezident Ivan Gašparovič).

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť