Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Súčasnosť Ukrajiny je v jej minulosti

Foto: Trey Ratcliff (licencia Creative Commons)

Správanie Európy vo vzťahu k ukrajinskej kríze bolo posledným dôkazom neschopnosti Európskej únie pochopiť súčasné dianie v tejto východoeurópskej krajine z inej ako geopolitickej perspektívy, ale najmä historickej.

Všetci doterajší politici na Ukrajine posilňovali myšlienky rozdielu medzi východnou, západnou a južnou časťou krajiny. Tým sa im nepodarilo formulovať aspoň jednu spoločnú štátnu myšlienku.

Ukrajina je súčasne starým, ale aj novým štátom. Je kolískou Ruska, ruského jazyka, ale národné sebavedomie získala až v 19. storočí. Skutočne politicky nezávislou je Ukrajina po rozpade Sovietskeho zväzu. Najväčší vplyv na to, ako vyzerá územie Ukrajiny a ako sa rozdelili sféry vplyvu v Európe, mali rokovania medzi Rooseveltom, Stalinom a Churchillom o nových hraniciach v Európe. Konali sa v Jalte na Kryme vo februári 1945. Výsledkom rokovaní bol posun hraníc Ukrajiny, Poľska a Nemecka smerom na západ.

Príčiny toho, že existujú ako keby dve Ukrajiny, vznikli pred približne ôsmimi storočiami. Po spoločnej existencii vznikli dva nacionalizmy – ukrajinský a ruský. Spoločným začiatkom Ukrajincov a Rusov je Kyjevská Rus. Bola jedným z prvých štátov na území, ktoré obývali Slovania. V roku 988 svätý Vladimír rozhodol, že štátnym náboženstvom sa stane byzantské kresťanstvo. V dôsledku pokrstenia Kyjevskej Rusi a jeho obyvateľstva vzniklo spojenie medzi tromi myšlienkami, ktoré sa považujú za oporu štátu – samoderžavie, národ a územie.

Vďaka tomu vznikol v kresťanstve rozkol na západnú a východnú vetvu. Ten upevnil väzby Ruska s duchovnu a kultúrnou sférou Byzancie. Ešte viac sa rozdiely medzi západnou a východnou časťou objavili v 13. storočí. Východná časť krajiny (Rusko) bola okupovaná Tatáro-Mongolmi. Na západnú časť krajiny (Ukrajina) vtrhli Poliaci a Litovci. Tieto dve udalosti sa stali základom vytvárania stereotypov a predsudkov, ktorými od 19. storočia operujú krajinskí nacionalisti. Moskali (tak volajú na Ukrajine Moskovčanov) vraj prijali od vlastných utláčateľov ázijské zvyky.

Štát sa zachoval vďaka tomu, že Alexander Nevský v roku 1240 vyhnal z Ruska Švédov a Rád bratov meča, ktorý mal na území dnešného Estónska a Lotyšska vlastný štát – Livónsko (1202-1560). Centrum moci sa prenieslo z Kyjeva na sever. V rokoch 1378 až 1380 vyhral Dmitrij Donský niekoľko bitiek proti armáde Tatáro-Mongolov Zlatej hordy. Západné časti krajiny zostávali časťou Veľkého litovského kniežatstva a Poľského kráľovstva, ktoré vytvorili Rzeczpospolitu. Rôzne historické cesty viedli k rozdeleniu Slovanov.

Nová príčina rozkolu sa objavila v roku 1596. Jej podstatou bolo rozdelenie konfesií. Rzeczpospolity s kedysi najtolerantnejšími mocnármi sa snažili presadiť katolicizmus medzi predkami dnešných západných Ukrajincov, ktorí v tom čase žili na území spoločného poľsko-litovského štátu. Pomáhali im Jezuiti. Pravoslávni kresťania museli priznať podriadenie sa pápežskej moci výmenou za zachovanie pravoslávnych obradov. Tak vznikla grécko-katolícka cirkev, ktorú potlačil Mikuláš I. (1839) a Josif Stalin (1945).

Moskovská pravoslávna cirkev v roku 1589 získala štatút patriarchátu. Reakciou na vznik grécko-katolíckej cirkvi bolo založenie Kyjevsko-mogiljanskej akadémie, ktorá mala propagovať pravoslávie na Ukrajine. Gréckokatolícka cirkev je hlavným kameňom úrazu vo vzťahoch medzi Vatikánom a Moskovským patriarchátom. Vatikán tvrdí, že gréckokatolícka cirkev nie úplne dodržiava princípy katolicizmu a Moskovský patriarchát tvrdí, že je výsledkom pokusu Vatikánu obrátiť na inú vieru tých, ktorí kresťanstvo poznajú už tisíc rokov.

K náboženskému rozkolu treba pridať politické a územné spory. Moskva a Poľsko mali za sebou niekoľko vojen. Ukrajinskí kozáci mali čiastočnú autonómiu. V roku 1654 Bohdan Chmeľnickij podpísal dohodu ruským cárom Alexejom Michajlovičom a pridal sa na jeho stranu proti Poliakom a Litovcom.

Výsledkom vojen boli tri delenia Poľska medzi Pruským kráľovstvom, Rakúskom a Ruskom (1772, 1793, 1795). Poľsko po treťom delení v roku 1795 zaniklo. Ruské impérium získalo územia dnešnej západnej Ukrajiny na pravom brehu rieky Dneper. Východná Halič sa stala súčasťou Rakúsko-Uhorska do roku 1918.

Rusko sa dostalo do priameho kontaktu s inými krajinami ako Poľsko-litovské kráľovstvo. Odvtedy až do vzniku samostatného Poľska vznikol konflikt. Poliaci žiadali návrat svojich východných území, ktoré boli pre Rusko východnými regiónmi – niekdajšou súčasťou Kyjevskej Rusi. V 19. storočí sa objavili nové pojmy rozdeľujúce obyvateľstvo Ruského impéria na Velikorossov (obyvateľov dnešného Ruska), Malorossov (obyvateľov juhozápadných gubernií), Bielorossov (obyvateľov dnešného Bieloruska). Veľká októbrová socialistická revolúcia v roku 1917 a za ňou nasledujúca občianska vojna premenili Ukrajinu na bitevné pole.

Po skončení prvej svetovej vojny, čiastočnej porážke Ruska a uzavretí Brest-litovského mieru (1918) krátky čas existovala nezávislá Ukrajina. Nezávislosť sa skončila príchodom Červenej armády v roku 1922. Ukrajina vstúpila do Sovietskeho zväzu a východná Halič sa stala súčasťou Poľska.

Počas prvých rokov druhej svetovej vojny na základe paktu Molotova a Ribbentropa opäť došlo k deleniu území. Oblasti západnej Ukrajiny sa stali súčasťou Sovietskeho zväzu. Netrvalo to dlho, iba do 22. júna 1941, keď nemecká armáda začala operáciu Barbarossa. V roku 1944 bola Ukrajina oslobodená. Do začiatku päťdesiatych rokov bojovníci Ukrajinskej povstaleckej armády Stepana Banderu viedli na území Ukrajiny partizánsku vojnu.

Posledné územné zmeny na území Ukrajiny sa datujú rokom 1954. Prvý tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Chruščov previedol Krym pod správu Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Bolo to pri príležitosti 300. výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku Bohdanom Chmeľnickým. Tento územný ústupok je dnes hlavným dôvodom sporu. Sevastopoľ je niekoľko storočí základňou ruských, či sovietskych námorných síl.

Výsledok histórie je v tom, že Ukrajina sa dá rozdeliť na tri zóny. Vo východnej časti Ukrajiny žijú obyvatelia, ktorí hovoria po rusky a majú historické, kultúrne, náboženské a rodinné väzby s Ruskom. V západných častiach krajiny sa zrodil ukrajinský nacionalizmus. Základným jazykom je ukrajinčina a náboženstvom gréckokatolicizmus. Obe územia rozdeľuje rieka Dneper. V južnej časti Ukrajiny (Krym a Odesa) dominuje ruský jazyk.

Periodizácia histórie rôznych častí územia Ukrajiny je užitočná, aby sme mohli pochopiť rôznu mieru prieniku ruského jazyka a ruskej kultúry na územie modernej Ukrajiny. Tomuto deleniu zodpovedá aj politická orientácia modernej Ukrajiny: rusofilská a eurofilská.

(Autor pôsobí na Paneurópskej vysokej škole)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť