Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Šok z demokracie

Foto: Laynekennedy.com

Padraic Kenney sa pokúsil určiť, prečo komunizmus vlastne padol. Na rozdiel od triumfalistických teórií, podľa ktorých išlo buď o dielo Reagana alebo Gorbačova, prichádza s prozaickejším vysvetlením.

Keď americký historik Padraic Kenney spomenul kedysi svojmu slovenskému známemu, že na Harvarde učí východoeurópsku literatúru, ten sa ho začudovane spýtal, o čom vlastne prednáša. „Kundera, Kiš, Miłosz,“ znela odpoveď, prerušená nesúhlasom: „Československo je západná Európa. Východná Európa, to je India.“

Aj táto bizarná historka z úvodu knihy The Burdens of Freedom (Bremená slobody) o vývoji vo východnej Európe po roku 1989 dokumentuje, ako náročné je zaškatuľkovať istý región. Pre svoje potreby sa rozhodol ohraničiť ju východnými hranicami Nemecka, Rakúska a Talianska a západnými hranicami bývalého Sovietskeho zväzu (s výnimkou Pobaltia, ktorému sa tiež v knihe venuje).

Smrteľné muky

Tak ako desiatky iných, aj Kenney sa pokúsil určiť, prečo komunizmus vlastne padol. Na rozdiel od rôznych triumfalistických teórií, podľa ktorých išlo buď o dielo Ronalda Reagana alebo Michaila Gorbačova, tvrdí, že išlo o súhru troch faktorov, ktoré sa navzájom dopĺňali.

V prvom rade komunizmus obmedzoval, čo mohla spoločnosť dosiahnuť. K tomu sa pridala neschopnosť komunistického systému prispôsobiť sa a fungovať efektívne. Rozdiel medzi Západom a Východom sa prehlboval, východoeurópske štáty sa zadlžovali a ani rôzne formy gulášového komunizmu neboli zázračným všeliekom.

Tretím klincom do rakvy komunizmu bola podľa autora ideologická vyčerpanosť marxizmu-leninizmu a realistické zhodnotenie vládnucich elít, že udržať si moc za každú cenu nemá význam.

Šoková terapia

Relatívne rýchly rozklad komunistických režimov a následné budovanie mladých demokracií nazýva Kenney šokom z nového. Takéto intenzívne otrasy podľa neho celkom logicky priviedli región do stavu, keď tam vládne napätie medzi globálnym a lokálnym, ideálnym a reálnym, minulosťou a prítomnosťou a medzi individualizmom a kolektivizmom.

Bez ohľadu na to, na ktorej strane pomyselných barikád vyššie spomenutých sporov jednotliví obyvatelia niekdajšieho Východného bloku stoja, všetci sa museli vyrovnávať s novou politickou a ekonomickou realitou. Padraic Kenney tvrdí, že to, v akom stave sa štáty nachádzajú dnes, závisí najmä od toho, na akej úrovni boli pred pádom komunizmu. Odmieta, že by zmeny vo východnej Európy boli prejavom neoliberálnej hegemónie. Príkladov šokovej terapie a totálnej privatizácie je podľa neho pomerne málo.

Z dlhodobého hľadiska však za žiadnych okolností nemožno považovať za úspech, ak jedna pätina obyvateľov regiónu žije pod hranicou chudoby. A tu Kenney prisudzuje časť viny aj Západu, ktorý neposkytol dostatočnú pomoc a neskôr umožnil prepuknúť konfliktom na Balkáne. Hriechom komunizmu zase bolo, že vytvoril podhubie pre neskorší vznik chudoby, nezamestnanosti a slepého nacionalizmu.

Menšiny ako terč

V atmosfére oživeného nacionalizmu Kenney identifikoval tri hlavné problémy s menšinami. Tým prvým bolo posilňovanie predsudkov a šírenie konšpiračných teórií o vplyve niektorých menších. Vo východnej Európe sa to týka najmä židov, Nemcov a v niektorých regiónoch aj Rusov. Azda najvypuklejší je antisemitizmus, ktorý neobišiel azda ani jednu krajinu.

Druhú skupinu tvoria cezhraničné menšiny, čiže príslušníci susedných národov, ktorí sa v dôsledku mnohonásobného prekresľovania hraníc ocitli mimo materských krajín. Na rozdiel od predchádzajúcej skupiny nemyslia vo dne v noci na svetovládu, ale uspokojujú sa s iredentou. V regióne najlepšie plnia túto úlohu Maďari, ale zahanbiť sa nedajú ani Albánci.

No a tretiu skupinu údajných podvratných živlov predstavujú menšiny na spodku spoločenského rebríčka, ktorých úlohou je podľa xenofóbov priživovať sa na väčšinovom obyvateľstve. Pochopiteľne, v tomto prípade je reč najmä o Rómoch. Na Slovensku sa pevne usadili všetky tri druhy protimenšinovej rétoriky, a to priamo vo vládnych kruhoch a vo forme, keď sa nenávisť k tej či onej národnosti pomaly považuje za normu.

Ako sme sa delili

V konštelácii vzájomnej národnostnej nedôvery až nevraživosti bol teda rozpad mnohonárodných štátov pomerne logickým vyústením problémov. To, či k nemu došlo násilnou cestou alebo politickými dohodami, do značnej miery záviselo od toho, aké boli konečné ciele jednotlivých hráčov.

V prípade rozpadu Československa bolo akékoľvek vojenské riešenie od začiatku nepravdepodobné. Kenney ho považuje za cynickú politickú manipuláciu, ktorá nemala akúkoľvek oporu v želaniach obyvateľov. Predísť sa mu dalo podľa neho zvolením Slováka Alexandra Dubčeka za prezidenta v roku 1990, ale silnejšou motiváciou by boli reálne vyhliadky na skoré členstvo v Európskej únii ešte v 90. rokoch.

Napriek niektorým bizarným teóriám je Kenneyho publikácia cennou kronikou dospievania východnej Európy. Pripomína úspechy aj zlyhania, nevydarené experimenty aj odvážne zmeny a zdôrazňuje, že boj o budúcu podobu regiónu sa ešte neskončil, aj keď momentálny stav je povzbudzujúci. Ak autorovi niečo nechýba, tak je to určite optimizmus.

Padraic Kenney: The Burdens of Freedom – Eastern Europe since 1989 (Zed Books 2006)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť