Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Samostatnosť vykúpená krvou mladých

Čoskoro zrejme na mapu sveta pribudne nový štát – Južný Sudán. Jeho nezávislosť bude zavŕšením občianskej vojny, v ktorej zomreli dva milióny ľudí a bojovali desaťtisíce detských vojakov.

Referendum o samostatnosti čaká Sudáncov 9. januára 2011 a s veľkou pravdepodobnosťou bude znamenať koniec najrozľahlejšej africkej krajiny. To všetko však za predpokladu, že sudánska vláda na čele s prezidentom Omarom al-Bashirom, na ktorého vydal Medzinárodný súdny dvor zatykač za genocídu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, výsledok referenda uzná.

V prípade človeka, ktorý sa dostal k moci vojenským prevratom a za dve desaťročia jeho vlády zahynuli státisíce obyvateľov Sudánu a niekoľko miliónov sa stalo utečencami, to ani zďaleka nie je zaručené. Najmä ak s územím stratí aj ropu, ktorá sa pod ním nachádza. Južný Sudán by „zdedil“ zhruba 80 percent ropných zásob celého Sudánu. Nečudo teda, že americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová označila referendum za časovanú bombu.

Existujú teda oprávnené obavy, že by mohlo dôjsť k oživeniu konfliktu, ktorý trval od roku 1983 do roku 2005, kedy vláda podpísala mierovú dohodu so Sudánskym ľudovým oslobodzovacím hnutím (SPLM), ktoré je politickým krídlom juhosudánskej armády (SPLA). Konflikt, v zjednodušenej podobe prezentovaný ako boj arabského moslimského severu s kresťansko-animistickým, černošským juhom.

Ako to už v občianskych vojnách býva, realita bola o niečo komplikovanejšia. Vo vládnych jednotkách boli aj mnohí južania, často jedine preto, že vláda bola schopná a ochotná im za to platiť. Samotná SPLA sa v roku 1991 rozštiepila, keď dnešný juhosudánsky viceprezident Riek Machar vytvoril vlastnú odnož SPLA-Nasir a neskôr v roku 1997 podpísal mierovú dohodu s vládou v Chartúme.

Ak aj Bashir uzná nezávislosť Južného Sudánu, ťažko povedať, či sa z neho vyvinie skutočne demokratický štát. Minulosť SPLA je totiž posiata krvou a počas občianskej vojny bez akýchkoľvek rozpakov používal detských vojakov. Ich presný počet možno len hádať, ale SPLA od roku 2001 demobilizovala viac ako 20 tisíc detských vojakov. SPLA sľúbila, že do konca novembra 2010 v nej nezostane ani jediný detský vojak.

Podľa koordinátora pre demobilizáciu Oluka Andrewa Holta bolo koncom septembra 2010 v radoch SPLA ešte stále 800 detských vojakov, hoci samotná armáda tvrdila, že už ich je len sto. Keď ju (aj vládnu armádu) krátko predtým OSN obvinila, že stále verbuje vojakov mladších ako 18 rokov, tak sa bránila tým, že ide o deti, z ktorých sa počas vojny stali siroty a utečenci a prichádzajú do SPLA, aby im zabezpečila jedlo a útulok.

V minulosti však SPLA nemala žiadne zábrany, aby unášala deti pod zámienkou, že ich pošle do školy. Namiesto toho ich odviedla do výcvikových táborov, kde boli podrobené brutálnemu vojenskému drilu s krutými fyzickými trestami, ktoré si malí vojačikovia, niektorí sotva v školopovinnom veku, často museli vykonať navzájom.

Strhujúce svedectvo o týchto praktikách napísal sudánsky rapový spevák Emmanuel Jal, ktorý patril k takzvaným strateným chlapcom Sudánu, ktorých SPLA odviedla do Etiópie. V knihe Warchild píše o tom, ako vo veku siedmich rokov pochodoval zo Sudánu do Etiópie v presvedčení, že tam ide študovať. Ešte pred odchodom sa rodičom chlapcov prihovoril veliteľ Simon Jok slovami: „Všetci sme počuli príbehy detí predaných za zbrane alebo pretvorených na vojakov, ale nie sú pravdivé. Môj vlastný syn je s vašimi. Posielal by som ho do školy, ak by mu hrozilo nejaké nebezpečenstvo?“ Simon Jok je Emmanuelov otec...

Už samotná cesta do Etiópie bola pochodom smrti. Jal píše, že nikto presne nevie, koľko ľudí zahynulo pri presunoch zo Sudánu do Etiópie, ale medzi Sudáncami sa hovorilo, že trasa pochodu sa dala zrekonštruovať podľa kostier, ktoré ju lemovali.

Pre tých, ktorí prežili, mala SPLA pripravené veľmi účinné vymývanie mozgov. Neustále pripomínanie barbarstiev druhej strany budovalo v chlapcoch takmer až chorobnú nenávisť k nepriateľovi, vrahovi ich matiek a znásilňovateľovi ich sestier. A tak keď sa pred nich postavil vojak so samopalom a zreval: „Koľkí z vás majú dosť odvahy bojovať? Koľkí ste pripravení stat sa vojakmi?“, tak najprv nastala chvíľka mŕtvolného ticha a následne vyletela do vzduchu prvá ruka, Emmanuelova (vtedy ešte používal svoje pôvodné meno Jal Jok), a neskôr úplne všetci.

Predpubertálni chlapci sa stali vojakmi. Emmanuel, ktorý ako vojak odťal nepriateľovi hlavu mačetou, je dnes pobožným kresťanom a mierovým aktivistom, ktorý sa obrátil od nenávisti k odpúšťaniu a našiel nový život v Británii. Tisíce stratených chlapcov Sudánu sú však stále v utečeneckých táboroch, okradnuté nielen o detstvo, ale aj o dospelosť.

Zostáva nám len dúfať, výsledok referenda nevytvorí novú stratenú generáciu. Nádejou by mohli byť odhady analytikov, že obnovenie občianskej vojny by Sudánu spôsobilo škodu okolo sto miliárd dolárov, a to si podľa nich nemôže dovoliť ani taký tyran ako je Omar al-Bashir.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť