Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

S Führerom na večné časy

V tomto roku si pri výročí vzniku vojnového Slovenského štátu opätovne uvedomujeme, ako nedostatočne sme sa vyrovnali s jeho dedičstvom. Čoraz jasnejšie sa totiž ukazuje, že jeho pohrobkovia otvorene pôsobia aj v nominálne sociálnodemokratickej strane.

Oháňanie sa účelovo vybranými „pozitívnymi stránkami“ a teóriou menšieho zla sa stalo mentálnou výbavou nejedného politika. Aj dnes totiž existuje značná časť politickej reprezentácie a verejnosti, ktorá sa stotožňuje s myšlienkou, že „mať svoj štát znamená život“ (ako ľudácky historik František Vnuk nazval biografiu Šaňa Macha).

Títo ľudia by zrejme nemali problém podpísať sa pod to, čo o idei slovenskej štátnosti napísala v auguste 1943 hlásna trúba režimu, denník Slovák, a to, že bola „stelesnenie národného povedomia slovenského národa... nezrodila sa z priania cudzinca, ale z pudu sebazáchovy samého slovenského národa.“ Zabúdajú však na to, že Slovenský štát bol samostatný asi tak, ako boli samostatné štáty východného bloku v časoch Brežnevovej doktríny.

Z hľadiska domácej politiky bol Slovenský štát autokratický režim, ktorý svojím protižidovským zákonodárstvom zachádzal ešte ďalej ako Nemecko. Jeho zahraničná politika sa vyznačovala absolútnou podriadenosťou hitlerovskému Nemecku a napätými vzťahmi so všetkými susedmi.

Práve týmto aspektom sa venuje publikácia historika Pavla Petrufa Zahraničná politika Slovenskej republiky 1939 – 1945, v ktorej podrobne mapuje bilatelárne vzťahy Slovenska s každým štátom, ktorý ho uznal, ale aj so Spojenými štátmi, ktoré ho nikdy neuznali. Hoci ide o knihu akademickú, aj neodborník v nej môže nájsť množstvo zaujímavých postrehov, ktoré osvetľujú jednotlivé počiny slovenskej politickej reprezentácie.

Zaráža v nej však jedna skutočnosť – kniha v podstate úplne ignoruje otázku holokaustu, hoci táto patrila medzi kľúčové body vzťahov s Nemeckom a Vatikánu. Takéto vygumovanie zásadnej udalosti by neprekvapila u klasického ľudáckeho politika, ale Petruf v texte neprejavuje sympatie režimu Slovenského štátu, otvorene hovorí o jednostrannosti jeho politiky, nedostatku zmyslu pre realitu v niektorých otázkach ako aj o prejavoch amaterizmu slovenskej diplomacie.

Na nože so susedmi

Odpoveď na otázku absencie holokaustu by vedel vysvetliť len sám autor, a tak nám nezostáva nič iné, len sa venovať tomu, čo v knihe je. Čitateľ z nej ľahko vydedukuje, že zahraničná politika Slovenského štátu bola slabá nielen v dôsledku podpisu Ochrannej zmluvy s Nemeckom, ktorá zjednotila ich zahraničnú a vojenskú politiku.

Z pohľadu Nemecka išlo o vyslovene účelovú zmluvu, v ktorej držalo všetky tromfy a Slováci len poslúchali. Podľa Petrufa pred podpisom Mníchovskej dohody Nemecko nevedelo takmer nič o Slovensku, pretože jeho záujmovou sférou boli české územia so silnou nemeckou menšinou. Aj na Viedenskú arbitráž prišiel nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, takže dominantnú úlohu zohrával jeho taliansky náprotivok gróf Ciano, ktorý otvorene stál na strane Maďarska.

Vzťahy s Maďarskom boli napäté takmer po celý čas existencie Slovenska. Dokonca hneď na začiatku existencie Slovenska v marci 1939 prekročilo hranice na východe. Neskôr síce ustúpilo, ale vyslovilo nové územné požiadavky, proti čomu Nemecko neprotestovalo a získalo tak ďalších 1670 štvorcových kilometrov územia. Prvý slovenský minister zahraničných vecí František Ďurčanský veril, že ochrana Nemecka bude zárukou, že územnú integritu Slovenska nebude možné narušiť bez boja.

Mierny odmäk možno pozorovať len od polovice roku 1943, keď sa Maďarsko začalo snažiť o zblíženie so Slovenskom. Budapešť zjavne rýchlejšie ako Bratislava pochopila, že „konečné víťazstvo“ nepríde, ale spoločná konečná porážka môže byť katastrofálna.

Silnou črtou slovenskej zahraničnej politiky bola snaha o rýchle vysťahovanie Čechov. Minister Ďurčanský (ten, ktorému v Rajci odhalili bustu na Námestí SNP, aby bola trpká irónia úplná) povedal, že za dvadsať rokov sa na Slovensko prisťahovalo 200 tisíc Čechov a „do dvoch rokov bude Slovensko od tohto elementu očistené.“

Ďalšou iróniou dejín je, že proti masovému vyháňaniu sa postavilo Nemecko, keďže Česi ako občania Protektorátu Čechy a Morava boli pod právnou ochranou Nemecka.

Hoci v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) bolo pomerne početné polonofilské krídlo, ktoré verilo na spoločné ideály kresťanstva, antiboľševizmu, autoritárstva a slovanstva, Slovensko sa v podstate okamžite zapojilo do vojny Nemecka proti Poľsku. Ľudácka propaganda dokázala dokonca naďalej živiť aj mýtus holubičieho národa, ktorý „nikdy nesledoval tendencie, ktoré by boli na úkor iného národa“.

Vojnu totiž politickí predstavitelia štátu videli ako nápravu starých krívd, a nie agresiu. Samotní Poliaci ešte pred vypuknutím vojny dávali slovenským diplomatom otvorene najavo, že ich považujú len za bábky nemeckej moci. Vážnou imidžovou ranou pre slovenskú diplomaciu bolo to, že proti vojne sa postavil šéf zastupiteľského úradu vo Varšave Ladislav Szathmáry.

V poľskom rozhlase vyjadril podporu napadnutému štátu. Pochopiteľne, okamžite bol odvolaný a neskôr v neprítomnosti odsúdený za „podvod, zneužitie verejnej moci a iné trestné činy“.

Ako Tiso zarmútil pápeža

Ako som už spomenul, najzaujímavejší aspekt vzťahu Vatikánu (Svätej stolice) a Slovenska, čiže postoj katolíckej cirkvi k tomu, ako katolícky kňaz Jozef Tiso pristupoval k deportáciám vlastných občanov do táborov smrti a ešte za to Nemecku aj platil 500 mariek za každého vyvezeného žida.

Vatikán vo všeobecnosti nebol nadšený účasťou kňazov v politike a jeho vzťahy so Slovenskom boli pomerne chladné. Vatikánsky chargé d’affaires Giuseppe Burzio mal podľa Petrufa vrúcny vzťah k slovenskému národu, ale kritizoval rasové zákonodarstvo aj deportácie židov. Po salzburských rokovaniach, keď Hitler natlačil do slovenskej vlády radikálne krídlo HSĽS, Burzio lakonicky konštatoval, že „nezávislosť a sloboda Slovenska sú už len slová bez významu.“

Petruf pripomína aj málo známu skutočnosť, že prezident Jozef Tiso a predseda vlády Vojtech Tuka neprijali pápežského nuncia Saveria Rittera. Minister zahraničných vecí Ďurčanský ho prijal, ale jeho úrad považoval vymenovanie za nuncia za nevhodné, lebo jeho predchádzajúce pôsobenie v Prahe bolo pre vládu neprimeraným pripomínaním bývalého spoločného štátu s Čechmi. Pápež označil neprijatie nuncia za bolestné, ale dodal: „Chápem ťažkú situáciu vlády, a preto odpúšťam.“

Sovietska alternatíva

Vzťahy Slovenska so štátmi, ktoré boli mimo spojeneckého bloku, sa nestihli nikdy poriadne rozvinúť. Francúzsko aj Slovensko ukončili diplomatické vzťahy okamžite po začatí útoku na Poľsko. Spojené štáty ho nikdy ani neuznali. Sovietsky zväz uznal Slovensko v polovici septembra 1939 (útok na Poľsko pre neho nebol problémom, keďže deň po uznaní Slovenska začalo svoj vlastný...).

Spočiatku prezident Tiso neskrýval záujem o prehĺbenie hospodárskych vzťahov so ZSSR a dokonca ho videl ako možného spojenca proti Maďarsku. Túto myšlienku rozviedol do perfídnej absurdnosti Ďurčanský, keď navrhol vyslancovi ZSSR Puškinovi, aby Sovieti obsadili Zakarpatskú Ukrajinu, čím by sa stali susedom Slovenska a mohli mu pomôcť získať späť zabraté územia od Maďarska.

Sovietsky zväz však považoval nápad za nerealizovateľný a najmä netolerovateľný, pretože v tom čase sa chystal zabrať Besarábiu a severnú Bukovinu a Moskva nechcela v krátkom čase získať viac územia, ako by bolo pre Nemcov prijateľné. Keď sa Slovensko pridalo k Hitlerovmu útoku proti Sovietskemu zväzu, diplomatické styky boli okamžite prerušené. Paradoxne, len niekoľko hodín po tom, ako do funkcie nastúpil nový slovenský vyslanec v Moskve.

Nespoľahliví Slováci

Deň po vyhlásení Slovenského štátu sa Ďurčanský ponáhľal poslať Hitlerovi pozdravný telegram, v ktorom „slovenský národ plný radosti nad samostatnosťou pozdravuje veľkého vodcu nemeckého národa“, ale Nemci vo všeobecnosti Slovákom príliš nedôverovali.

Ukázalo sa to nielen pri rokovaniach v Salzburgu, keď si Hitler vynútil nahradenie „umiernených“ členov vlády oddanými germanofilmi, ktorí sa tešili na to, že „podľa nemeckého vzoru zavládne slovenský národný socializmus“ a tvrdili, že pre slovenský národ je cťou, že ako prvý začal „pochod po boku Nemecka. Vo Führerovi si ctíme nielen Führera nemeckého národa, ale vidíme v ňom aj nášho spoločného Führera“. (obidva citáty sú od Vojtecha Tuku)

Nemci napriek takýmto slovným uisteniam slovenskej oddanosti neverili a vypracovali si zoznam približne dvetisíc nespoľahlivých ľudí, na ktorom boli všetci členovia vláde okrem jej predsedu a ministra zahraničných vecí Tuku a ministra vnútra Macha a šéfa Úradu propagandy Tida J. Gašpara.

Petruf pripomína, že účasť na vojne proti Sovietskemu zväzu a verbálne vyhlásenie vojny USA a Veľkej Británii v podstate znemožnili vymaniť sa zo závislosti na Nemecku. Vláda podľa neho nemala predstavu o tom, ako sa vyhnúť osudu porazeného štátu. Jej odtrhnutosť od reality zvýrazňovalo aj to, že verila v nemecké víťazstvo aj v čase, keď už bolo aj väčšine nacistických pohlavárov jasné, že porážka je len otázkou času.

Tisovo správanie počas Slovenského národného povstania, po ktorom v Banskej Bystrici osobne vyznamenal príslušníkov SS, je pravdepodobne vernejším odrazom jeho skutočného postoja ako náznaky, že bol ochotný akceptovať obnovenie Československa, ak bude mať Slovensko rovnoprávne štátoprávne postavenie.

Vojnová Slovenská republika celou svojou šesťročnou existenciou dokazovala svoju nedemokratickosť, vo všetkých zásadných morálnych, etických a politických konfliktoch danej doby stála na nesprávnej strane a tak by sme ju mali vnímať, bez ospravedlňovania fatálnych chýb vtedajšej politickej reprezentácie.

Pavol Petruf: Zahraničná politika Slovenskej republiky 1939 – 1945, Historický ústav SAV:2011, 328 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia