Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Prázdna obálka

V parlamentných voľbách kandiduje rekordné množstvo strán. Účasť bude s veľkou pravdepodobnosťou rekordne nízka a je dosť možné, že rekordne vysoký bude počet neplatných hlasov.

Ministerka spravodlivosti a čakateľka na líderstvo v SDKÚ-DS Lucia Žitňanská v nedávnej televíznej diskusnej relácii do omrzenia opakovala, že ak sú ľudia nespokojní, majú vo voľbách jeden hlas a štyri krúžky, a teda môžu veci zmeniť. Problém je v tom, že čoraz väčšia masa voličov len bezradne listuje zoznamom kandidátov a prichádza k záveru, že tentoraz už naozaj nie je koho voliť.

Našlo by sa možno päť-šesť jednotlivcov, ktorým by som zveril správu vecí verejných, lenže títo ľudkovia sa rozpŕchli do štyroch rôznych strán. Logicky by som si teda musel vybrať, komu z nich dať prednosť. To by však znamenalo, že okrem nich by som musel krúžkovať aj dvoch alebo troch ľudí, ktorým nedôverujem (alebo ich nepoznám) a v parlamente ich jednoducho nechcem.

Ďalším problémom je, že každému z týchto ako-tak prijateľných ľudí vykukuje spoza chrbta nejaká gorila. Zvyčajne na takom vysokom mieste na kandidátke, že ak sa ich strana dostane do parlamentu, tak majú poslanecké miesto viac-menej isté.

Opäť menšie zlo?

Tak ako snáď vždy od roku 1998, aj tentoraz strany, najmä takzvané stredopravé, vytasili do boja s teóriou menšieho zla. Hovoria nám: „Pozrite sa, spravili sme chyby, ale tí druhí sú ešte horší. Kradli viac a okatejšie.“ Takto nám ukladajú na váhy predražené mýto, rozkradnutý teplý vzduch, platinové sitká, bordel na daňových úradoch, Gorilu a Sasanku a my nešťastníci si máme vypočítať, čo z toho je horšie.

Strany sľubujú, že sa polepšia. Že po voľbách už naozaj odoberú poslancom trestnoprávnu imunitu, že sprehľadnia financovanie, že sa zbavia skompromitovaných tvárí a že budú viac načúvať názorom voličov. Niekto tomu možno uverí, ale mne to pripomína gamblera, ktorý vám tvrdí, že už nikdy nevhodí mincu do automatu. Teoreticky sa to stať môže, ale je to veľmi nepravdepodobné.

Nenechajme sa opäť zlákať rečami o tom, že keď voliť nepôjdeme, tak si v skutočnosti vyberáme väčšie zlo. V situácii, keď niektoré strany majú až príliš veľa znakov zločineckých skupín (ľudovo povedané mafie), tak už sa všetko zlieva do jedného zla, a tým je celkový stav politiky.

Už poldruha desaťročia istá skupina obyvateľstva neustále volí proti niečomu: proti Mečiarovi (tam bol aspoň pozitívny nádych „za pád Mečiara“), proti návratu Mečiara, proti príchodu Fica, proti tomu, aby Fico vládol ďalej. Všetko má svoje hranice a títo ľudia si začali uvedomovať, že dávali hlas stranám, ktoré sa postupom času začali správať rovnako, ako tí, proti ktorým burcovali. Pre niektoré z nich sa hra skončila.

Ak som nikdy neplánoval stranu X, tak je mi ukradnuté, že je ešte aj skorumpovaná. Ak mi je však strana Y svojím programom (alebo aspoň osobnosťami...) ako-tak sympatická, tak ju skorumpovanosť v mojich očiach diskvalifikuje. Pekné reči nepomôžu.

Štyri možnosti

Frustrovaný volič si teda pred voľbami môže vybrať zo štyroch možností. Tá prvá je, že opakovane zatne zuby a pôjde voliť stranu, ktorú volil minule (a možno aj predminule). Povie si, že tí druhí sú naozaj horší, kradnú všetci a tí jeho aspoň niekedy urobia niečo užitočné. Po voľbách ho pravdepodobne prepadne pocit zúfalstva z toho, že k moci sa dostali „tí zlí“, alebo že tí jeho sa s nimi nebodaj ešte aj spojili. Najbližšie volebné obdobie strávi nadávaním na politikov a pri ďalších voľbách znova spraví to isté.

Druhý typ voliča si v duchu hesla „Radšej by som volil to, čo chcem, a nedostal to – než by som hlasoval za to, čo nechcem, a dostal to,“ vyberie nejakú okrajovú stranu. Bude mať pocit, že nemusel robiť kompromisy so svojím svedomím a vybral si to, čo chcel, aj keď na reálne fungovanie štátu to nebude mať žiadny vplyv. Ale zároveň si povie, že to by nemalo, ani keby volil jednu z parlamentných strán, pretože tie robia to, chcú ony, a nie voliči.

Úplne rozčarovaný volič sa rozhodne rezignovať a voliť jednoducho nepôjde. Usúdi, že všetci sú rovnakí darebáci a radšej pôjde v sobotu ráno na trh, akoby mal merať cestu do rozpadajúcej sa školy, kde by dal hlas strane, ktorej aj tak nedôveruje.

Neplatný hlas

Ja sa verejne hlásim ku štvrtej skupine. Voliť pôjdem, ale do urny vletí prázdna obálka. Zjavne nebudem sám. Z hľadiska výsledku volieb je to to isté, ako keby som nevolil. Zároveň je však medzi týmito rozhodnutiami zásadný rozdiel. Bláboly o tom, že voliť je naša povinnosť, na mňa nezaberajú, pretože to je jednoducho nezmysel. Voliť je právo. A práve preto, že na svete sú stále milióny ľudí, ktorí toto právo nemajú, tak zodvihnem zadok a tých dvesto metrov do volebnej miestnosti prejdem.

Bude to posolstvo politickým stranám, že klesli tak hlboko, že si z nich nemám koho vybrať. Už ani prítomnosť vzdialeného príbuzného (poznámka pre internetové kádrovacie komisie: nie je to Ján Mrva z SDKÚ-DS) na jednej z kandidátok ma nedonúti, aby som za túto stranu hlasoval. Jednak tam má ľudí, bez ktorých sa parlament bez problémov zaobišiel, a navyše má jeden z najvágnejších volebných programov.

Hlasovanie prázdnou obálkou, prípadne inou formou zneplatnenia hlasu, bude vyslovením nedôvery všetkým 26 kandidujúcim stranám. Majú teraz maximálne štyri roky na to, aby si upratali vo svojich chlievoch. Prípadne tí slušnejší z ich radov dostanú čas, aby založili dôveryhodnú a prijateľnú alternatívu. Najbližšie volebné obdobie nejako prežijeme a potom sa uvidí...

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť