Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Naši noví protestanti verzie 2.0(12): antiGorila

Chemická reakcia, ktorá prebehla medzi Slovenskom a digitálne vyvolaným protestom, nateraz vyústila do bublajúceho nestáleho substrátu. Jeho explozívnosť a prípadné transmutačné vlastnosti preveria až ďalšie skúšky.

Čo sa vlastne stalo?

Kauza Gorila zapôsobila na po slovensky hovoriacu časť virtuálneho sveta elektrizujúco. V priebehu niekoľkých dní sa na sociálnej sieti našla skupina ľudí, ktorí združili sily, aby spoločne (a až na odsúdeniahodné incidenty fyzického násilia) veľmi úspešne zorganizovali najväčšie originálne masové protesty v dejinách samostatnej Slovenskej republiky. Toto skutočne širokospektrálne hnutie získalo hybnú silu z dezilúzie vyvolanej menovanou kauzou.

Prvotnou reakciou organizátorov aj ich podporovateľov vo virtuálnom svete bolo, že „takto to už ďalej nejde“ , či „máme toho dosť“. Následné informácie o tom, že NR SR bude od organizátorov protestov žiadať náhradu škody spôsobenej vajíčkami, sviečkami a banánmi, či o súdnom „zákaze knihy“ Toma Nicholsona, len eskalovali pocit dysfunkčnosti existujúceho systému. Na námestiach sa následne objavila heterogénna skupina protestujúcich s rôznymi agendami a rôznymi prioritami, na jednom sa však zhodli všetci – na spoločenskej poruche.

Námestie SNP ako bratislavská Liberty Plaza (alebo Déjà vu)

Na jeseň minulého roka začalo Amerikou otriasať Occupy Wall Street, digitálne budované protestné hnutie, ktoré sa od počiatku vymedzovalo ako protest 99 % proti systému nastavenému tak, že vyhovuje 1 % najbohatších: OWS spočiatku nič nežiadalo, bolo čisto protestným konglomerátom nespokojných, od ľavičiarov až po libertariánov, pričom od začiatku si zakladalo na tom, že nemá vodcov – že je„leaderless“.

Tieto dva aspekty – neexistencia „programu“ a „vodcov“ mali dva účinky – po prvé, mainstreamové médiá, postavené na princípe žiarič-program-obecenstvo, resp. titulná a zadná strana, neboli, aj v prípadoch, keď mali dobrú vôľu, schopné hnutie OWS poriadne pochopiť a „odkomunikovať“, po druhé, práve táto neuchopiteľná povaha OWS pomohla k šíreniu myšlienky Occupy vírusovým spôsobom, k jej lokálnym mutáciám a k pulzujúcemu životu protestov.

Pochopiť nepochopenie

Pri pohľade na aktuálny stav hnutia Occupy sa zdá, že lineárny príbeh Bostonského pitia čaju sa v elektronickom miléniu rozvinul do podoby permanentnej revolúcie so sieťovou štruktúrou bez jasných vrcholov.

To isté možno konštatovať aj v súvislosti so slovenským protestným hnutím Gorila.

Ak nie permanentný, tak aspoň dlhodobý charakter oboch týchto spoločenských pohybov, ako aj ich veľmi prirodzený spoločenský základ mimoriadne kontrastne vyniká v kontexte amerických republikánskych primárok, kde si republikánska strana vyberá vodcu, ktorý vyzve prezidenta na súboj, ale aj v kontexte slovenskej predvolebnej kampane.

Na pochopenie nepochopenia, ktoré vládne medzi organizátormi protestov Gorila a príjemcami ich posolstva snáď pomôže, ak si uvedomíme, ako a v akom prostredí protesty vznikli a vznikajú a kde sa tieto protesty konajú a konzumujú.

Slovenské protestné hnutie Gorila vzniklo na internete a prostredníctvom sociálnej siete, ktoré z definície nemajú začiatok, ani koniec, ani hierarchickú štruktúru. Skupina ľudí, ktorá ich nateraz v podstate úspešne organizuje a podporuje, je voľnou alianciou internautov, načas spojených zhodnou agendou: akékoľvek presahy do mainstreamových médií, či už v podobe hovorcov, tlačových besied a požiadaviek, sú pre účastníkov tohto hnutia prienikom do cudzieho priestoru, kde platia iné fyzikálne zákony a sociálne pravidlá.

Toto odcudzenie je vzájomné: organizátorka protestov nechápe, čo je čudné na tom, že požiadavky (ktoré jednoducho musia pre mainstream byť), pochádzajú od neznámeho človeka, ktorý ich v mohutnom prúde umiestňovania odkazov zavesil na facebookovu stránku ich eventu, mainstream nechápe, ako je možné, že organizátorka nevie, kto je autorom jej požiadaviek. Alebo naopak – ak nám pripadá čudné, keď predseda Slovenskej národnej strany začne blogovať, mali by sme pochopiť, že rovnako čudné pre organizátorov protestov Gorila je zúčastniť sa na televíznej diskusnej relácii s moderátormi typu Vargová a Dírer.

Ďalším momentom je, že slovenské protesty sú a priori založené na demokratickom a veľmi rovnostárskom princípe, kde v zásade každý, kto má konto na Facebooku alebo prístup na internet, môže rozhodovať o akejkoľvek otázke, ktorú organizátori navrhnú, resp. ju môže verejne a s veľkým vplyvom odmietať, alebo navrhovať hocijakú inú alternatívu: všetky návrhy prívržencov akýchkoľvek komunít sa rovnako dobre zjavia na monitoroch všetkých účastníkov tohto pohybu, či už prispejete návrhom znenia petičnej otázky, výkladom ustanovení Ústavy SR, kresbou či hymnickou piesňou. To je základ poznámky spoluorganizátorky protestov Lucie Gallovej o tom, že ústava by sa mala napísať na internete.

Tuzemské protesty sa však v reále premietajú do tradičnej, konzervatívnej a značne stratifikovanej reality: okrem samotného posolstva v tejto realite zohráva úlohu aj jeho autor, jeho miesto v spoločnosti, jeho životný príbeh a spoločenstvo, do ktorého patrí. To je základ poznámky Fedora Gála o šibnutých víziách organizátorov.

Napokon možno ešte spomenúť rozdielne časové a množstvové rámce, v ktorých fungujú organizátori a ich protesty na jednej strane a ich prostredie vrátane mediálneho na druhej strane: pre protestujúcich je charakteristické extrémne vnímanie času – návrhy a myšlienky a inštrukcie sa vo virtuálnej realite pohybujú rýchlo, čas medzi ich protestmi (týždeň, dva) alebo čas od vyhlásenia „ich požiadaviek“, resp. čas medzi ich akciou a reakciou spoločnosti na ne/ňu plynie pomaly. Spoločnosť a médiá však fungujú podľa štandardného rytmu deň, noc, zajtra, o týždeň, o mesiac, o rok. Vznikajú nedorozumenia.

Mutatis mutandis to platí aj pri vnímaní množstva, napr. počtu účastníkov protestov. Na jednej strane je vedomie, že správna technológia a postup umožňuje extrémne presné zistenie počtu protestujúcich, na druhej strane je presvedčenie, že aj približná informácia má relevantnú výpovednú hodnotu.

Čo sa môže stať

História nás učí, že pocit frustrácie z nefunkčnosti existujúceho spoločenského usporiadania môže viesť k tomu, že v spoločnosti na vplyve narastú sily a osobnosti, ktoré sa pohybujú na jej extrémnych okrajoch. Výsledkom bývajú pohyby, ktoré okrem života hýbateľov zásadne zasiahnu aj do života dovtedy mlčiacej väčšiny.

Odcudzenie protestujúcich môže narastať, pričom to nevylučuje ani útlm v protestnej aktivite, či menší počet účastníkov pouličných demonštrácií a pochodov. Frustrácia z dysfunkcie nezanikne, naopak prehĺbi sa. Verejná demonštrácia nesúhlasu môže prerásť do násilnejších foriem odporu. Spoločnosť, ktorá v relatívne pokojnej fáze mala široký operačný priestor, bude nútená siahnuť po represívnych prostriedkoch. Odpor bude narastať a bude vzájomný. Výsledkom bude nefungujúce zdanie demokracie alebo volanie po všetkého schopnom režime.

To všetko sa v minulosti stalo a môže sa stať znova. A to aj v dôsledku nesprávneho pochopenia protestujúcich – v obidvoch zmysloch – ich nepochopenia spoločnosti, v ktorej žijú, ako aj nepochopenia protestujúcich zo strany spoločnosti.

Čo nerobiť?

Nepresunutie termínu predčasných volieb je signálom, že systém nepovažuje protesty Gorila za relevantné upozornenie na ústavnú krízu. Na druhej strane ignorácia tejto požiadavky katalyzuje základný pocit (sic!) dysfunkčnosti republiky u protestujúcich, a radikálnej časti hnutia dáva argument, že súčasný systém je nereformovateľný, čo ich posúva do náručia neštandardných riešení.

Nenadviazanie skutočného dialógu medzi štátnou a politickou reprezentáciou a protestmi vygenerovanými zástupcami nespokojného ľudu vedie k ďalšiemu prehlbovaniu priepasti. Existencia dvoch skupín reprezentácií s rozdielnymi, ale predsa len mandátmi, posilňuje deštrukčné tendencie vývoja.

Perzonalizácia sporu z oboch strán, čiže pre nás typické kádrovanie a vykrikovanie útokov ad personam, namiesto hľadania riešenia, vytvára rany, ktoré sa v malých pomeroch našej krajiny tradične nedokážu zahojiť celé desaťročia.

Nevyužívanie verejného mediálneho priestoru je trestuhodným plytvaním, rovnako ako zapianovaný verejný diskurz a následné ideové a ideologické boje medzi „priateľmi“ na Facebooku. Všetci teraz potrebujú vidieť spoločnosť v celom jej spektre, ako aj masívnosť (či limity) súhlasu s protestmi Gorila.

Čo robiť?

Treba si uvedomiť, že aktuálne protesty Gorila nie sú len posledným dejstvom pomaly sa končiacej prvej vývojovej fázy samostatného Slovenska, ale zároveň sa nimi vymedzujú pravidlá, ciele a hranice novej éry našich dejín. Z tohto pohľadu sa zdá, že pre generáciu ponovembrových novoobčanov majú väčšiu relevanciu, ako to, kto po 10. marci dostane od prezidenta poverenie na zostavenie vlády.

Občania totiž uvideli svoju silu a slabiny svojich zastupiteľov a ich hlas možno načas utíchne, ale nezanikne. Jedno je isté: nad prejavmi nespokojnosti budeme najbližšie roky žasnúť viac, ako nad akýmikoľvek prejavmi ústavných a politických špičiek. Zopakuje establišment chybu normalizácie, keď namiesto poučenia (sa) z krízového vývoja vydal (z dejinného hľadiska pred nedávnom) dokument s rovnakým názvom, v márnej snahe o výchovu pracujúcich v záujme odvrátenia svojho blížiaceho sa konca?

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť