Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Detskí vojaci nie sú v Afrike zriedkavosťou

Kniha Diamantové deti je výsledkom dvojmesačného pobytu Annette Rehrlovej v západoafrickej Sierre Leone. Jej návšteva jednej z najchudobnejších krajín sveta sa uskutočnila z poverenia Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov v Ženeve. Prináša autentické svedectvá detí, ktorých životy zmenila desaťročná občianska vojna.

Mnohé z nich stratili svoj domov, svojich príbuzných, boli unesené, zmrzačené, stali sa sexuálnymi otrokmi alebo vojakmi. Kniha sa na nemeckom knižnom trhu objavila prvýkrát v roku 2004, v tomto roku by mala vyjsť aj v slovenskom preklade.

Čo podnietilo vznik knihy Diamantové deti?

Želala som si napísať nie iba reportáž, ale knihu o detských vojakoch. Od vydavateľstva Droemer Knaur, ktoré ju plánovalo vydať, som mala stopercentnú podporu.

Ako sa líšil váš pobyt v Sierre Leone od pobytu v iných krízových a vojnových oblastiach, ktoré ste navštívili?

Veľmi ma dojala priateľskosť tamojších ľudí a ich ochota odpúšťať. Vo viac ako 90 rozhovoroch, ktoré som spravila, sa nikdy nespomínala nenávisť alebo pomsta, skôr naopak. Aj keď prežili ťažkú traumu, nestavali sa do pozície žalúcej obete, ktorá poukazuje na niečiu vinu. Na svoju budúcnosť a budúcnosť svojej krajiny sa snažili hľadieť optimisticky.

Ste ešte stále v kontakte s ľuďmi, ktorých ste stretli počas tohoto svojho pobytu?

Áno, s niektorými som ešte stále v kontakte, ich život sa však, žiaľbohu, prakticky nezmenil.

Akú šancu má detský vojak spracovať svoje traumatické zážitky a viesť normálny život? Môže z týchto skúseností načerpať aj niečo pozitívne? Kedy sa stáva stratenou existenciou?

V Afrike bohužiaľ ešte stále nie je pre dieťa nič výnimočné, ak ho zverbujú za vojaka. Väčšina afrických detí pracuje už odmalička tým, že svojim rodičom pomáha pri ťažkej fyzickej práci doma alebo na poli. Skoro všade môžete stretnúť päťročné dieťa, ktoré vláči 12-litrové vedro s vodou. Dieťa je v mnohých oblastiach vnímané ako pracovná sila a na juh od Sahary sú najstabilnejšími zamestnávateľmi armáda a polovojenské oddiely.

Osobne si myslím, že deti tieto skúsenosti nikdy úplne nespracujú, keďže ich psychické utrpenie je obrovské. Pokiaľ bývalý detský vojak nedostane psychoterapeutickú pomoc od nejakej nmimovládnej organizácie, v ktorej mnohým pomôže napr. to, že svoje zážitky namaľujú, môže ho podporiť iba spoločnosť, v ktorej žije, tým, že mu poskytne lásku a prijatie, ktorého sa mu nedostávalo.

Na druhej strane sa z vyššie uvedených dôvodov aj mnohé deti necítia ako „obete“, ale to, čo sa im stalo, znášajú ako niečo, čo je dané. Takto sa môžu paradoxne s traumou lepšie vyrovnať.

Detskí vojaci sa stávajú stratenými existenciami vtedy, keď ich opäť neintegrujú a nezačleňujú do spoločnosti. Pre väčšinu z nich to znamená, že sa musia naučiť čítať a písať, dokončiť si školu a potom si nájsť prácu. To posledné je v bývalých krízových oblastiach najťažšie, takže bývalí detskí vojaci sa v najhoršom prípade živia drobnou kriminalitou.

Občiansku vojnu v Sierre Leone poznačili masové násilné amputácie. Je tento fenomén ojedinelý v kontexte iných konfliktov? Má závažnejšie dôsledky alebo je v podobných prípadoch úplne nepodstatné uvažovať nad mierou škôd a dôsledkov vojny?

Násilné amputácie sú pre Sierru Leone charakterické a vo svojej krutosti jedinečné. Následky sú veľmi závažné nielen zo sociálneho a zdravotného hľadiska pre postihnutého, ale aj preto, že sa nimi naďalej podporuje viera, že človeka (konkurenta, inak zmýšľajúceho človeka) stačí len „amputovať“ na to, aby ho bolo možné úplne vyradiť z hry. Dnes sa už síce neodtínajú nohy alebo ruky, ale idey, projekty a myšlienky tých, ktorí myslia inak, ktorí napríklad chcú odbúrať v krajine korupciu. Okrem toho ľudia, ktorým násilne amputovali končatiny, sú ešte stále viditeľní, a preto neustále pripomínajú hrôzy občianskej vojny a to, čo sú ľudia schopní si navzájom urobiť.

Je možné vysloviť nejakú prognózu vývoja Sierry Leone? Možno považovať tento región za stabilný?

Aj keď sú oficiálne prognózy OSN pre Sierru Leone mierne optimistické, nemožno celú oblasť označiť za stabilnú. Nedávne násilnosti na Pobreží Slonoviny, ktorých dôsledkom bol jeden milión vnútorných presídlencov v krajine a viac ako dvestotisíc utečencov v Libérii, ukazujú, ako rýchlo sa dokáže občianska vojna rozšíriť. Nepriamo sa to vždy dotýka aj susedných štátov.

Máte informácie napríklad o tom, ako v Sierre Leone vnímajú proces s bývalým libérijským prezidentom Charlesom Taylorom, ktorý je považovaný za významného podnecovateľa sierraleonskej občianskej vojny? Vo svojej knihe na viacerých miestach zdôrazňujete potrebu odpustenia a nehľadania vinnikov. Dá sa spraviť za tými všetkými udalosťami čiara a začať úplne odznova?

Po vojne bola založená Komisia pravdy a zmierenia a Špeciálny súd pre Sierru Leone vo Freetowne, ktorého procesy s obvinenými boli verejné, takže sa ich mohol zúčastniť každý občan. Na vypočúvanie Charlesa Taylora v Haagu vysielali v pravidelných odstupoch zástupcov civilného obyvateľstva, ktorí sa mohli týždeň zúčastniť procesu ako svedkovia alebo poslucháči. Celý program Špeciálneho súdu sprevádzala nákladná práca s verejnosťou predovšetkým prostredníctvom rozhlasových programov a prednášok s následnou diskusiou. Pokiaľ viem, vydanie Charlesa Taylora predsa len prinieslo mnohým vojnovým obetiam vnútorné zadosťučinenie, pretože odsúdenie vinníkov je predpokladom nového začiatku. Mnohých páchateľov však nikdy nechytili a to obyvateľstvo vie tiež...

Už roky pracujete pre Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Ako vás táto práca zmenila?

Som nesmierne vďačná, že môžem pracovať pre UNHCR, inštitúciu OSN, ktorá bezprostredne slúži blahu miliónov ľudí a ktorá nezriedka zachraňuje ľudské životy. Aj keď život, ktorý vedieme, je ťažký, spojený s enormnou fyzickou námahou a naše rodiny musia neustále znášať našu neprítomnosť, tak tie roky, ktoré som prežila s tisíckami utečencov v Libérii, v Sudáne, v Sýrii, v Libanone a v Čade, ma neuveriteľne obohatili. Je rozdiel, či niekto o vojnových a krízových oblastiach iba informuje, alebo či ich prežíva s domácimi obyvateľmi. Moja funkcia tlačovej hovorkyne je úžasná práca, ktorá mi neustále prináša nielen veľkú radosť, ale aj hodnotné poznatky a neoceniteľné ľudské skúsenosti.

Predtým, ako sa Dr. Annette Rehrlová stala v roku 2005 tlačovou hovorkyňou Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), pôsobila takmer 20 rokov ako novinárka a prekladateľka na voľnej nohe pre televíziu a tlačové média. Zameriavala sa najmä na politiku, sociálne témy a interkultúrny dialóg v Európe.

Ako tlačová hovorkyňa UNHCR sa neustále pohybuje vo vojnových a krízových oblastiach, okrem iného vo viacerých krajinách Afriky a Blízkeho východu. Vyrastala v španielskom Madride. Hovorí siedmimi jazykmi.

Viac o slovenskom preklade knihy sa dozviete na www.rebelia.sk/diamantovedeti

Je aj na Facebooku – hľadajte Diamantové deti.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť