Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Trinásť (ne)šťastných rokov nových labouristov

Keď v máji 1997 britskí labouristi po osemnástich rokoch porazili konzervatívcov, ich volebnou hymnou bola pieseň Things can only get better. Dnes je už isté, že ak by aj zotrvali vo vláde, tak to bude jedine v koalícii, a tak je čas zhodnotiť, či sa Británia za trinásť rokov pod taktovkou Tonyho Blaira a Gordona Browna skutočne posunula vpred.

Konzervatívci, ktorí vo voľbách šiesteho mája získali najviac hlasov, ale stále im chýba dvadsať kresiel do parlamentnej väčšiny, hovoria o tom, že labouristi po sebe zanechávajú „rozvrátenú Britániu“. Je to trocha paradoxný postoj, pretože ich líder David Cameron sa ešte pred pár rokmi označoval za Blairovho dediča. Dnes by ste z neho takéto priznanie už zrejme nevymámili.

Jednoduchá odpoveď na to, či sa život v Británii za vlády labouristov zlepšil alebo zhoršil, zrejme neexistuje. Záleží na tom, na čo sa zameriate. Ak by sme sa sústredili len na ekonomické čísla, tak Briti dnes zarábajú lepšie ako v roku 1997, ale uplynulé dva krízové roky ich zasiahli podobne tvrdo ako zvyšok vyspelého sveta. Na druhej strane je paradoxom, že za vlády labouristov sa prehĺbili rozdiely medzi bohatými a chudobnými, a to najmä zásluhou prudkého nárastu príjmov najbohatšieho percenta obyvateľstva.

Relatívna chudoba sa však znížila, aj keď po započítaní nákladov na bývanie zostáva na hrozivých 22,5 percentách. Pre Britov je už tradične dôležitou súčasťou spoločenského postavenie vlastníctvo domu alebo bytu. Z tohto pohľadu sú dnes na tom horšie, pretože na nákup priemerného bytu potrebujú 6,5-násobok strednej hranice príjmu, kým v roku 1997 to bolo len 3,7-krát viac.

Súčasťou teórie „rozvrátenej Británie“ sú tvrdenia o katastrofálnej kriminalite. V týchto prípadoch platí známe porekadlo, že štatistiky sú presným súhrnom nepresných čísiel, a tak si môžete vybrať, či vám lepšie poslúži informácia o 41-percentnom poklese násilných trestných činov od roku 1995 do roku 2007, ktorá však nezahŕňa osoby mladšie ako 16 rokov, alebo sa vám viac hodí poukázať na to, že sa výrazne zvýšil počet trestných činov spáchaných strelnými zbraňami, nožmi a inými reznými a bodnými zbraňami jako aj znásilnení. Počet vlámaní a krádeží vozidiel však klesol o polovicu.

Hodnotením jednotlivých oblastí života by sa dali stráviť celé dni, a tak záujemcovia o záplavu čisiel môžu navštíviť webstránku mesačníka Prospect, ktorý prehľadne spracoval najdôležitejšie trendy od roku 1997.

Náčelník a mierotvorca

Labouristická vláda sa v dlhodobej pamäti zapíše zrejme vďaka dvom kľúčovým udalostiam – vojne v Iraku a ekonomickej kríze uplynulých dvoch rokov. Okrem Tonyho Blaira dnes snáď už každý pripúšťa, že iracké dobrodružstvo bolo pohromou. Pritom samotný Blair ešte na začiatku svojho prvého volebného obdobia povedal: „Sme prvá generácia, ktorá môže premýšľať o možnosti, že za celý život nikdy nepošleme naše deti do vojny.“ Nakoniec to dopadlo tak, že Blair ako premiér poslal vojská do štyroch ozbrojených konfliktov.

Na rozdiel od Iraku a Afganistanu, kde je pre mnohých synonymom diabla, v Sierra Leone sú mu dodnes vďační za ukončenie občianskej vojny. Tamojší kmeňoví vodcovia mu dokonca udelili titul čestného najvyššieho náčelníka. Trocha teatrálne, ale Blaira takéto uznanie určite potešilo.

Tak Irak ako aj Afganistan, Kosovo a Sierra Leone boli výsledkom takzvanej Blairovej doktríny, oficiálne nazvanej Doktrína medzinárodného spoločenstva. Jej základné body načrtol Blair v roku 1999 počas vojny v Kosove. Vzájomná prepojenosť štátov podľa neho znamená, že hranice sú čoraz menej dôležité a je záväzkom demokratických štátov zasiahnuť proti diktátorom, ktorí ruinujú svoje krajiny a ohrozujú ostatných. Namiesto hraníc treba chrániť hodnoty. S istým cimrmanovským sarkazmom možno povedať, že „nápad nepochybně dobrý, výsledky nebyly dobré.

Z medzinárodného hľadiska je stále nedocenená Blairova úloha v severoírskom mierovom procese. Spolu s bývalým írskym premiérom Bertiem Ahernom dokázal znepriatelených unionistov a republikánov najprv dotlačiť k mierovej dohode v roku 1998 a úplne na záver pred odchodom z Downing Street v roku 2007 aj k deľbe moci, vďaka čomu vedľa seba sedia vo vláde kedysi nezmieriteľní nepriatelia. Síce si odmietajú podať ruky, ale život v Severnom Írsku sa postupne normalizuje.

Zvláštny revolucionár

Mnohí kritici labouristov tvrdia, že Blair premárnil predovšetkým svoje prvé volebné obdobie, keď bol ešte stále mimoriadne populárny a mal veľkú parlamentnú väčšinu. Nie je to celkom pravda, pretože práve vtedy sa odhodlal k mnohým zmenám, ktoré dnes môžu pôsobiť všedne, ale vtedy mali nádych radikálnosti. Práve vďaka jasnej väčšine si mohol dovoliť zaviesť minimálnu mzdu, ktorú vtedy konzervatívci označovali za pohromu pre ekonomiku, ale dnes ju akceptujú ako realitu politického a ekonomického života.

Blair tiež veľmi rýchlo umožnil Škótsku, Walesu aj Severnému Írsku, aby si zvolili vlastné parlamenty, vytvorili regionálne vlády a prevzali od Londýna časť právomocí. Vo Westminsteri neľútostne pozametal s dedičnými aristokratmi, ktorých v podstate vyradil z politického života. Konzervatívne kruhy v ňom istý čas dokonca videli skrytého republikána, ktorý sa časom pokúsi zbaviť aj kráľovnej, aby sa mohol stať prezidentom na americký spôsob. Tieto ich obavy sa však ukázali ako zbytočné. Aj Blairov radikalizmus mal svoje hranice.

Jedným z najkontroverznejších krokov prvej Blairovej vlády bolo zavedenie poplatkov za univerzitné štúdium. Keď sa neskôr v roku 2004 snažil o ich zvýšenie na tritisíc libier, takmer sa mu to takmer zlámalo väzy. Desiatky labouristických poslancov sa vzbúrili proti tomuto zámeru, zákon prešiel len veľmi tesnou väčšinou piatich hlasov, a to zásluhou škótskych poslancov, ktorí hlasovali o niečom, čo sa ich vôbec netýkalo. Škóti si totiž školstvo riadia sami a na sever od Hadriánovho múru sa poplatky neplatia.

Zachránil svet – a seba?

Blairovo vládnutie sa nakoniec skončilo po desiatich rokoch, viac-menej pod tlakom vlastnej strany a netrpezlivého ministra financií Gordona Browna, s ktorým údajne po smrti Johna Smitha, predchádzajúceho lídra labouristov, uzavrel dohodu, že po čase mu odovzdá žezlo. Keď sa nakoniec Brown dočkal vytúženého premiérskeho kresla, tak to niekoľko mesiacov vyzeralo, že by mohol labouristov priviesť k historickému štvrtému volebnému víťazstvu v rade. Síce mu chýbala Blairova charizma, ale prvotné výsledky boli povzbudzujúce.

Brown s veľkým prehľadom zvládol záplavy, ktoré v lete 2007 zasiahli niekoľko oblastí Británie (najmä v porovnaní s chaotickým prístupom amerického prezidenta Georga Busha po hurikáne Katrina), pohotovo zareagoval aj na pokus o teroristický útok na letisku v Glasgowe a ekonomika ďalej rástla, takže sa množili špekulácie o tom, že vyhlási predčasné voľby, aby si posilnil pozíciu voči kritikom, ktorým prekážalo, že vládol bez toho, aby si ho vybrali voliči. Keď však tieňový minister financií George Osborne navrhol zvýšiť hranicu dane z dedičstva, preferencie konzervatívcov stúpli, Brown sa zľakol a odvtedy to išlo dole kopcom.

O rok neskôr prišla aj ekonomická kríza, ktorá zasadila ranu Brownovmu tvrdeniu, že našiel recept na to, ako zabezpečiť ekonomický rast bez následných prasknutých bublín a recesií. Ako bumerang sa mu vrátilo tiež to, že bankovému sektoru ponechal relatívne voľné ruky a ten si spravil zo štátu viac-menej rukojemníka, pretože vláda musela poskytnúť desiatky miliárd libier na záchranu bánk. Brownovi slúži ku cti, že v kritickej situácii nespanikáril a jeho postoj (a rady) ocenili aj americkí a európski kolegovia. Mnohí dokonca nechápali, prečo je doma taký nepopulárny a považovaný za nerozhodného.

Samotný Brown sa v parlamente počas hodiny otázok preriekol a povedal, že „sme zachránili svet a banky,“ čo je dodnes predmetom početných vtipov. Neskôr tvrdil, že chcel povedať „zachránili svetový bankový systém“, čo mimochodom v druhej časti vety, keď utíchol smiech v rokovacej sále, skutočne aj povedal. Ani tento „heroický“ čin však nezabránil volebnej prehre. Tá však nebola až takým debaklom ako niektorí čakali.

Teoreticky ešte môžu labouristi vytvoriť vládu s liberálnymi demokratmi a škótskymi a waleskými nacionalistami, ale ich samostatné vládnutie sa skončilo. Projekt „novej“, modernej labouristickej strany, s ktorým prišiel Tony Blair, nepochybne zmenil obraz Británie a previedol ju z 20. do 21. storočia, ale keď sa pozrieme späť do roku 1997, tak sa nemožno zbaviť pocitu, že očakávania boli vyššie.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia