Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Žurnál je mŕtvy, nech žije Týždeň

Spoločensko-politické týždenníky na Slovensku väčšinou živoria, ale neustále sa nájdu investori, ktorí sa nechajú presvedčiť, že práve tento segment čaká na ten správny produkt. Jeden z nich na konci roku vydal svoje posledné číslo, ďalší oslávil prvú päťročnicu.

Týždenník Žurnál prežil iba dva a pol roka a oficiálne vysvetlenie jeho konca bolo, že kvôli kríze nemal dostatok inzercie. To je len polovica pravdy. Žurnál totiž nemal ani čitateľov. Alebo ich mal veľmi málo. Predajnosť nikdy oficiálne nezverejňoval, hovorí sa však iba o predaji okolo 7-10 tisíc kusov, čo je na týždenník málo. Časopis mal dostatok času na získanie čitateľov a túto úlohu nezvládol. Kríza mu potom zasadila ranu z milosti.

V poslednom úvodníku jeho šéfredaktorka Nora Slišková písala iba o nedostatku inzercie a nepriznala, že časopis si našiel iba veľmi malé publikum. V rozhovore pre Mediálne.sk naopak povedala, že „takýto titul si vyžaduje veľkú trpezlivosť a čas, ktorý potrebuje na budovanie si svojho klubu čitateľov. Ukázalo sa, že dopyt a potenciál tu je, ale reálny horizont na dosiahnutie úspechu je okolo sedem rokov.“ Investor, ktorý by do podobného projektu nalieval sedem rokov peniaze, by bol blázon, to ale niektorým novinárom nebráni v tom, aby sa na nedostatok podobných filantropov neposťažovali.

Žurnál nemal celkom jasno v tom, aký a o čom chce byť, takže pôsobil trochu fádne. Jednotlivé čísla boli nevyrovnané, niekedy boli zaujímavé iba titulky článkov, ale už nie spracovanie jednotlivých tém, inokedy sa vydarilo celé číslo. Výsledkom bolo, že si čitateľ aj po dvoch rokoch existencie kupoval mačku vo vreci. Časopis zaspal dobu v tom, ako málo sa venoval svojej internetovej stránke, kde sa objavovali iba niektoré články z tlačeného čísla, čo je pri projekte schopnom zamestnať tri desiatky ľudí nepochopiteľné ignorantstvo. To sa odrážalo aj na veľmi slabej návštevnosti stránky.

Žurnál mal iba jediného výraznejšieho konkurenta, ktorým bol oveľa vyhranenejší Týždeň vedený Štefanom Hríbom. Týždeň si svojich čitateľov pestuje už dve desaťročia, mentálne totiž nadväzuje na Domino efekt a Domino fórum. Namiesto týždenníkov na novinovom papieri ponúkol kriedový papier a starostlivú, aj keď občas príliš narcistickú prácu s fotografiou – niekedy sa obraz rozťahuje na úkor textu a ilustrovať napríklad tému o Darwinovi šiestimi celostranovými fotografiami opíc je nielen nenápadité, ale aj únavné. A v časoch, keď časopis kvôli kríze obmedzil počet strán, aj trochu neúctivé voči čitateľom, ktorí by pár obrázkov asi oželeli. Najmä ak sa podobajú ako vajce vajcu.

Na rozdiel od Žurnálu sa Týždeň spamätal a svoju stránku minulý rok oživil videami a blogmi a s výnimkou najnovšieho čísla je sprístupnený kompletný archív, takže mesačná návštevnosť presahuje päťdesiat tisíc unikátnych užívateľov. Slabá pozícia Žurnálu na trhu mu príliš neumožňovala zvyšovať predajnú cenu, ktorá bola jedno euro, Týždeň aj pri cene jeden a pol eura dnes z každého čísla predáva približne 15-tisíc kusov (pri tlačenom náklade okolo 23-tisíc kusov). To nie je mimochodom žiadne úžasné číslo, všeobecný týždenník má rovnakú predajnosť ako ekonomický týždenník Trend, ktorý nemá ani pútavú grafiku ani vlastnú televíznu reláciu.

Týždeň si imidž vybudoval na svojej tvrdohlavosti, ktorá sa mnohým môže javiť aj ako natvrdlosť, najmä pri niektorých vybraných témach, kde chce ísť Týdeň za každú cenu proti prúdu. Každopádne viete, čo od neho môžete očakávať. Nie je to mainstream, ale akási bizarná zmiešanina okrajových postojov a názorov, ktorá nemá veľké publikum, ale zato presvedčenie o vlastnej výnimočnosti a pravde je silné.

V politike sa tu fandí najmä stranám s viac než nízkymi preferenciami a hľadaniu tých najmorálnejších politikov, veľký priestor dostávajú ľudia spojení s cirkvou. Podľa toho, kam sa vybral reportér Andrej Bán, sa týždenník venuje aj dianiu vo svete a viac-menej ignoruje Európsku úniu, lebo ju slovenskí pravičiari považujú za socialistickú.

Redaktor určený na vedu sa radšej venuje tomu, prečo sa olejová kvapka rozprskne na vodnej hladine, takže sa vedeckej téme číslo jedna venujú redaktori, ktorí s vedou nemajú veľa spoločného. Na obálke predposledného vlaňajšieho čísla pláva ľadový medveď a titulok „Hra na otepľovanie“ oznamuje, že klimatické zmeny nie sú skutočnou hrozbou. Vo vnútri čísla sa dočítate, že všetko je inak a hrozí nám doba ľadová, lebo na Slnku je málo škvŕn a 10-tisíc ročný cyklus ľadových dôb už takmer dvetisíc rokov mešká, takže je ochladenie na spadnutie. Že by bolo na spadnutie globálne oteplenie redakcia odmieta, v tom lepšom prípade nepripúšťa, že by to bol dôsledok ľudskej činnosti.

Na konci roka sa pre Týždeň vyčistil trh a jediným slabo viditeľným konkurentom je ľavicové Slovo, ktoré kope úplne v inej lige. Niekedy dokonca aj o futbale – rozhovor na túto tému slovu dokonca poskytol najväčší nepriateľ médií na Slovensku. „O futbale a budovaní ihrísk“ sa časopis porozprával s predsedom vlády Robertom Ficom. Je vedený vo veľmi priateľskom duchu, čomu nasvedčuje už prvá otázka, resp. konštatovanie: „Keď človek vidí, čo všetko robíte pre futbal, je jasné, že vzťah k nemu ste si vybudovali už v detstve.“ A tak ďalej.

Slovo za posledné roky zaujalo najmä kauzou okolo toho, či sa pod pseudonymom Jakub Topol skrýva Braňo Ondruš alebo nie. Radi vám prezradíme, že to naozaj bol Ondruš (ktorý to však zatĺkal), ale to nie je až tak podstatné. Hoci Slovo vlani prešlo na časopisový formát, jeho grafika je príšerná a časopis je širšej verejnosti neznámy. Jeho lepšiu časť stále tvoria texty preložené zo zahraničných médií. Vydavateľ Slova do neho nikdy neinvestoval toľko, aby aspoň počtom redaktorov mohol niekomu konkurovať. Časopis má dnes až príliš blízko k súčasnej vláde, čím sa blamuje ešte aj pred mnohými ľavicovými čitateľmi, ktorých aj tak nemá veľa (a preto čísla o predaji neuvádza).

Zatiaľ čo sa v Česku etablovali tri nebulvárne spoločenské týždenníky (Reflex, Respekt a Týden) s predaným nákladom vyše 150-tisíc kusov, na Slovensku dnes reálne existuje iba jeden s predaným nákladom 15-tisíc. Hoci máme v porovnaní s Českom HDP na obyvateľa nižšie iba asi o desať percent, v mnohých kultúrnych ukazovateľoch zaostávame o niekoľko tried. Patrí k nim aj úroveň a popularita našich týždenníkov. Mechanický prepočet hovorí, že na trhu je stále miesto aspoň pre jeden ďalší serióznejší titul, experimenty ako Formát či Žurnál ale končia v červených číslach. Na vine je veľkosť krajiny, ale aj úroveň novinárov, ktorí vinu radšej vidia v čitateľoch. Týždeň sa často a oprávnene stretáva s kritikou, ale je to jediný projekt, ktorý zatiaľ prežil.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia