Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Zúrivý reportér bol len jeden

Búrlivák a dobrodruh, ktorý sa stal štátnicovou otázkou. Komunista, po ktorom západonemecký časopis pomenoval novinársku cenu. Taký bol Egon Erwin Kisch, od ktorého smrti uplynie 31. marca 65 rokov.

Po nemecky píšuci pražský rodák sa stal tak trocha obeťou svojho politického presvedčenia. Po jeho smrti z neho totiž komunistická propaganda vytvorila mýtus priekopníka „socialistickej umeleckej reportáže“. Skutočnosť bola pochopiteľne zložitejšia ako klišé o tom, že jeho reportáže sú „nezvratným důkazem toho, že na světě není síly, která by zadržela lid na jeho cestě ke komunismu, k světlé budoucnosti lidstva“ (Jarmila Haasová-Nečasová v predslove ku knihe Tajná Čína).

Na to, aby sme pochopili Kischovo dielo, musíme rozumieť aj jeho životu. Už svojím židovským pôvodom bol automaticky outsiderom, ktorý mal bližšie k vydedencom, k chudobným, odvrhnutým, nešťastným alebo vyhnaným ako k mocným a privilegovaným. Sám však priznával, že sa dokázal pohybovať medzi všetkými sociálnymi a národnostnými vrstvami.

Nebol novinársky samouk, ktorý by sa reportérskemu umeniu naučil výlučne v temných uličkách Prahy. V roku 1905 sa prihlásil na novinársku školu Richarda Wredeho v Berlíne.

Po návrate z nej nastúpil do Prager Tagblattu a čoskoro prestúpil do Bohemie, kde pôsobil sedem rokov a stal sa tam „zúrivým reportérom“, akého neskôr poznal celý svet. Po istom čase mu nový šéfredaktor umožnil venovať sa len reportážam a fejtónom. Kisch bol vo svojom živle, o čom svedčí niekoľko reportážnych kníh, ktoré majú základ práve v tomto období.

Vedel sa dostať všade

Ako píše Vít Hemr v práci o predslovoch a doslovoch ku Kischovým knihám, v Bohemii sa začal prejavovať jeho osobitý štýl práce: „Vyrážel za prací v přestrojení, dával se anonymně zaměstnat, aby poznal různá prostřědí, vybudoval síť informátorů. Založil svou prestiž na tom, že se umí všude dostat, s každým promluvit; všechno jako by bylo pro něj možné.“

Kisch bol presne typom novinára, ktorý keď ho vyhodia dverami, tak sa vráti oknom. Alebo aj zoskočí z lode a zlomí si pritom nohu, keď mu odmietnu vstup do Austrálie. Len vďaka takejto neodbytnosti mohol písať pozoruhodné reportáže zo všetkých kútov sveta.

Nebol však arogantným buranom, ktorý sa všade dovalí ako veľká voda bez toho, aby o téme čokoľvek vedel. Ovládal niekoľko jazykov, mal bohatú knižnicu a, ako som už spomenul, rozsiahlu sieť známostí od bezdomovcov až po Kafku či Rilkeho. V tomto dosť pripomína ďalšieho veľkého majstra slova Georgea Orwella.

Kritici Kischovi vyčítajú, že bol narcista a veľa a rád písal o sebe, respektíve o svojej práci. Kto však jeho reportáže čítal, musí uznať, že v mnohých prípadoch je zaradenie autora do textu potrebné pre pochopenie okolností, zvyčajne nepriaznivých, jeho vzniku. Reportáž je subjektivistický žáner, v ktorom autor nemusí ustupovať do pozadia tak ako v spravodajstve.

Neobjektívny objektivista

V predslove ku knihe Zúrivý reportér Egon Erwin Kisch píše, že reportér nemá tendencie, nemá čo ospravedlňovať, nemá stanoviská a má byť nepredpojatým svedkom. Zároveň sa však ten istý človek stáva v novembri 1918 spoluzakladateľom a prvým veliteľom Červených gárd vo Viedni a neskôr vstupuje do Komunistickej strany Rakúska.

V roku 1925 cestuje prvý raz do Sovietskeho zväzu a je nadšený tým, čo vidí. O niekoľko rokov neskôr navštívi aj Spojené štáty americké a dve knihy z tohto obdobia, Cári, popi, boľševici a Americký raj, sú považované za najtendenčnejšie z Kischovej bohatej produkcie. Napriek tomu, že som prečítal desiatky Kischových reportáží, k týmto som sa nikdy nedostal, takže mi zostáva len reprodukovať, čo o nich napísali iní.

Joachim Schreck v doslove ku knihe Das tätowierte Porträt píše, že Kisch vo svojom nadšení pre politické a spoločenské zmeny v reportážach ignoroval existenciu pracovných táborov, hladomor na Ukrajine či prenasledovanie pravoslávnej cirkvi. Pavel Kosatík zase o jeho pohľade na Ameriku tvrdí, že si vyberal len jej temnejšie stránky a prifarboval ich. Zato Schreck priznáva, že Kisch bol značne fascinovaný technologickým a civilizačným pokrokom v USA.

Martin Cáp si nemyslí, že Kisch prišiel do Ameriky s cieľom „posbírat materiál na agitační kampaň proti kapitalismu“, ale dodáva, že v nasledujúcich dvoch cestopisných knihách (Tajná Čína a Asie od základů změněná) sa jeho tendenčnosť stupňuje a oslavuje v nich sovietske budovateľstvo. Minimálne v prípade Tajnej Číny podľa mňa Kischovi krivdí, pretože sa tam stavia viac proti imperializmu a vykorisťovaniu než za komunizmus.

Od nástupu Hitlera k moci sa veľmi aktívne angažoval na protifašistickej scéne. Po požiari Ríšskeho snemu ho nemecké úrady zadržali a až po intervencii československého veľvyslanectva ho nepostavili pred súd, ale vyhostili (a dali verejne spáliť jeho knihy).

Kisch sa však v Československu dlho nezdržal a presťahoval sa do Paríža, ktorý bol základňou pre ďalšie cesty aj protifašistické aktivity. Samozrejme, nemohol chýbať v Španielsku počas občianskej vojny. Na začiatku druhej svetovej vojny uteká cez Spojené štáty do Mexika, kde zostal až do roku 1946.

Rozchod so stranou?

To, že si na exil nevybral Sovietsky zväz, ale ďaleké Mexiko, mohlo byť dané tým, že v tom čase síce naďalej zostával presvedčeným komunistom, ale podľa niektorých zdrojov už nebol absolútne oddaný komunistickej strane. Verejne sa však od nej nikdy nedištancoval.

Krátko po návrate do Československa začal pracovať na knihe o oslobodenom Československu, ale koncom roku 1947 dostal mŕtvicu a v posledný marcový deň roku 1948, len mesiac po tom, ako sa komunisti dostali k moci, zomrel. Strana mu vystrojila štátny pohreb, ale niektorí autori usudzujú, že ako kozmopolita a žid by sa neskôr zrejme stal obeťou jednej z čistiek, najpravdepodobnejšie v procese s Rudolfom Slánskym. Väčšina z odsúdených mala totiž židovský pôvod a na šibenici skončil aj jeho kamarát Otto Katz, alias André Simone.

Kischov odkaz

Egon Erwin Kisch bol mužom protikladov, ktorý napriek svojmu jasnému politickému postoju nie je ľahko zaraditeľný. S odstupom desaťročí môžeme na jeho dielo nazerať s kritickým odstupom. Hoci Kisch mal svoje chyby a neraz sa spreneveril vlastným žurnalistickým zásadám, bol jedným z najlepších reportérov dvadsiateho storočia. Väčšina jeho reportáži nie je presiaknutá ideológiou, ale ľudskosťou, zvedavosťou, súcitom a zmyslom pre zachytenie detailov aj atmosféry. Pri ich čítaní príbeh vidíte priamo pred očami.

Keď v roku 1977 zakladateľ nemeckého časopisu Stern Henri Nannen založil novinársku cenu oceňujúcu najlepšie po nemecky napísané články, pomenoval ju po Kischovi. Od roku 2005 je Cena Egona Erwina Kischa už len jednou z kategórií (za reportáž) Ceny Henriho Nannena, ale Kisch je v Nemecku stále uznávaný a vydávaný, napr. začiatkom marca vyšli jeho reportáže z Berlína.

Spoločná Cena Egona Erwina Kischa existuje aj v Českej republike a na Slovensku. Dostávajú ju autori literatúry faktu a problém prijať ju zjavne nemajú ani ľudia, ktorí sa s Kischovou politickou orientáciou ani zďaleka nestotožňujú. V Česku vyšli po roku 1989 minimálne tri jeho knihy (naposledy Pražský pitaval a Hřbitov bohatých psů v roku 2008), ale na Slovensku od neho nevyšlo nič od roku 1955.

Keďže nemenovaný bývalý šéfredaktor nemenovaných slovenských novín svojho času vyhlásil, že reportáž je mŕtvy žáner, zdalo by sa, že Kisch je pre dnešok úplne irelevantný. Reportáž však ako-tak prežíva vo víkendových prílohách či týždenníkoch, takže „zúrivý reportér“ stále môže byť vzorom v tom, ako nás zvedavosť môže priviesť k veľmi zaujímavým témam, ale najmä v tom, že sa nestačí okolo seba pozerať, ale treba dôkladne pozorovať. Lebo ako už koncom 20. rokov napísal František Langer, fakty v Kischových reportážach by samy neboli zaujímavé, keby neboli podávané s jeho vtipnou duchaprítomnosťou.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia