Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Zo zákulisia WikiLeaks

Čudácky pôsobiaci Austrálčan Julian Assange sa vlani stal pre niektorých neohrozeným symbolom boja za slobodu slova a pre iných arogantným hazardérom, ktorý ohrozuje bezpečnosť štátov aj konkrétnych jednotlivcov.

Kniha novinárov, ktorí s ním spolupracovali na zverejnení dokumentov z WikiLeaks, ukazuje, že realita je trocha komplikovanejšia. Redaktori britského denníka Guardian David Leigh a Luke Harding boli s Assangom v pravidelnom a blízkom kontakte, keď pripravovali zverejnenie časti z 250 tisíc tajných diplomatických depeší. Tohto svojrázneho protinožca s excentrickým životným štýlom spoznali vo vypätých situáciách, aké s ním nezažili tie stovky komentátorov, ktoré ho oslavovali alebo zatracovali.

Kniha WikiLeaks: Inside Julian Assange's War on Secrecy však ani zďaleka nie je len portétom Assanga, ale aj príbehom o tom, ako stránka, ktorú ešte nedávno mnohí považovali za akúsi zvláštnu odnož Wikipedie (okrem prvých štyroch písmen nemajú nič spoločné), zmenila fungovanie politiky, diplomacie aj žurnalistiky. A práve posledná časť je kľúčová tak pre samotných autorov, ako aj pre každého, kto o WikiLeaks píše alebo ich chce pochopiť.

Vďaka Leighovi a Hardingovi sa dozvedáme, že jeden z hlavných argumentov kritikov WikiLeaks, že ohrozuje životy informátorov v nedemokratických štátov, je postavený na vode. Už v predslove šéfredaktor Guardianu Alan Rusbridger pripomína, že podstatou redigovania dokumentov, ktoré Assange Guardianu, a následne aj trom ďalším denníkom a jednému týždenníku, poskytol, bolo zabezpečiť, aby neboli ohrozené zdroje informácií alebo prebiehajúce špeciálne operácie.

Toto je najmä zásluha samotných novinárov, pretože ak by bolo rozhodnutie na Assangovi, tak ten by nemal problém všetko bez akýchkoľvek úprav nahodiť na internet bez premýšľania, aké to bude mať následky. Podľa autorov knihy je Assange vo svojej podstate stále hacker, ktorý nechápal, že nie každá zverejnená informácia má pozitívny alebo aspoň neutrálny následok. Dokonca ich šokoval, keď pri jednej debate v reštaurácii na adresu informátorov poznamenal, že ak ich zabijú, tak si za to môžu sami.

Na druhej strane, Assange sa ukázal ako inteligentný človek, keď nakoniec akceptoval argumenty novinárov (a nepochybne aj právnikov), že niektoré informácie bude vhodnejšie začierniť. Netrval na tom, aby celá operácia išla výhradne podľa jeho predstáv, aj keď schôdzky s ním boli často súbojmi o každý centimeter ústupkov jedným či druhým smerom.

Leigh a Harding oceňujú, že Assange sa veľmi rýchlo učil, ako tradičné médiá fungujú a napriek nedôvere, ktorú voči nim prejavoval a stále prejavuje (veď nedávno s nádychom antisemitizmu zaútočil aj na Guardian), bol ochotný s nimi spolupracovať a pristúpil aj na kompromisy, hoci niektoré jeho podmienky zaváňali vydieraním.

Ďalšou komplikáciou pri komunikácii s Assangom bolo, že redakcie v podstate nevedeli, v akej úlohe práve účinkuje. Na jednej strane bol zdrojom dokumentov a informácií, aj keď nie pôvodným, ale zároveň pôsobil aj ako sprostredkovateľ a v podstate aj ako vydavateľ.

Otázkou, čo je vlastne WikiLeaks, sa v profile tejto organizácie (predtým, ako sa preslávila) zaoberal aj technologický mesačník Wired. Videl ich ako budúcnosť investigatívnej žurnalistiky v internetovej ére, ale aj ako skupinu politických aktivistov s istými cieľmi a v neposlednom rade aj ako partiu „anarchožurnalistov“, ktorí robia neplechu.

WikiLeaks však zmenili aj povahu fungovania tradičných médií. Redaktori, mnohí z nich ostrieľaní vojnoví reportéri alebo diplomatickí korešpondenti, boli nútení zaliezť do tmavých miestností s počítačmi, ktoré boli odpojené od akejkoľvek siete a jediné, čo v nich zostalo, boli prekopírované dokumenty, ktoré im dal Assange a vyhľadávací softvér narýchlo pripravený redakčnými programátormi. Namiesto hľadania informácií v reálnom svete ich teraz museli vyloviť spomedzi tristo miliónov slov, mnoho z nich záhadných vojenských skratiek, ktoré bolo treba rozlúštiť.

Ďalším problémom bolo nájsť v tej záplave mien, miest a čísiel nejaký zmysluplný systém, z ktorého by sa dal vytiahnuť obsah, ktorý by zaujal čitateľov. V tomto bol diplomatické depeše oveľa jednoduchšie ako predtým zverejnené vojenské správy z Afganistanu a Iraku, pretože mnohí veľvyslanci a konzuli mali výbornú štylistiku. O jednom z nich autori napísali, že ak by jeho výtvory neboli klasifikované ako prísne tajné, mohol by kandidovať na Pulitzerovu cenu.

Kauza WikiLeaks ukázala aj to, že médiá nežijú v úplnej džungli, kde každý bojuje proti každému, ale dokážu aj zmysluplne spolupracovať. Assange síce v dokumente, ktorý odvysielala švédska televízia, tvrdil, že to bola jeho zásluha, ale Leigh a Harding pripomínajú, že Guardian to už robil aj v minulosti, napríklad pri udalostiach, ktoré sa týkali viacerých krajín, alebo keď zverejnenie istej informácie nebolo možné v danej krajine, a tak na seba úlohu posla prebrali noviny v inom štáte.

Pochopiteľne, keďže kauza WikiLeaks, najmä súdny proces s americkým vojakom Bradleym Manningom, ktorý údajne tajné dokumenty získal a odovzdal WikiLeaks, ale aj obvinenia Assanga zo znásilnenia vo Švédsku, ešte nie je ukončená, knihe chýba nadčasovosť a istý odstup od udalostí. Dá sa však čítať ako napínavý politicko-špionážny triler a na rozdiel od Všetkých prezidentových mužov, knihy o afére Watergate, stále nevieme, ako sa to všetko skončí.

David Leigh – Luke Harding: WikiLeaks: Inside Julian Assange's War on Secrecy, Guardian Books: 2011, 352 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť