Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Veľa Britney a čo najmenej Iraku, poprosím

Mohli by si povedať mnohí, ktorí si ešte nedávno kupovali noviny. Dnes ich už kupovať nemusia, kokteil podľa vlastného vkusu si namiešajú na internete. Do akej miery je však takýto spravodajský mix výživný? Pýta sa vo svojej knihe Losing the News americký novinár Alex Jones.

Alex Jones patrí k tým novinárom, ktorí nielenže zažili zlatý vek americkej tlače, ale vyrástli v rodine, ktorá noviny dokonca počas niekoľkých generácií vlastní. S vedomím tejto skutočnosti môžeme tomuto bývalému editorovi New York Times a nositeľovi Pulitzerovej ceny odpustiť akýsi sentimentálno-romantický prístup k písaniu o novinách a kríze, ktorá ich postihla, najmä preto, že nie je len plakaním za starými časmi, ale realisticky navrhuje a hodnotí možné riešenia.

Biznis s poslaním

V prvom rade Jones definuje noviny ako podnik s poslaním. Hospodárska kríza otriasla predovšetkým rozpočtom redakcií, a tým aj prostriedkami vynakladanými na toto komerčne nevýhodné poslanie. Technologické a ekonomické zmeny zasiahli noviny v čase spochybňovania hodnôt a významu poslania, ktoré by mali plniť v demokratickej spoločnosti.

Ako už z názvu knihy vyplýva, Jonesova argumentácia je postavená na nevyhnutnosti zachovať spravodajstvo a poskytovanie faktických (overiteľných) informácií založených na svedectvách, vysvetlení kontextu a investigatívnej práci novinárov, ktoré autor označuje za jadro spravodajstva. Práve tento typ žurnalistiky je drahý, často politicky nepohodlný a masami považovaný za nudný. Na druhej strane láka najlepších reportérov a je oceňovaný najprestížnejšími cenami.

Pôvodný ekonomický model novín vychádzal z predpokladu, že človek, ktorý si kúpil noviny kvôli športovým výsledkom zaplatil aj za investigatívne reportáže a naopak. Tento model však narušil nástup internetu, na ktorom si prišli na svoje rôzne cieľové skupiny. Bez listovaniami stranami zaplnenými správami o vnútropolitickej situácii sa k športovej rubrike dostanú jedným klikom a investigatívnu žurnalistiku už nezaplatia.

Štyri médiá

Jones maľuje svet bez jadra spravodajstva v čiernych farbách. Médiá totiž nielen informujú, ale podieľajú sa aj na formovaní obrazu a zachytávaní nálad v spoločnosti. Jones používa tému gayov v USA, aby dokázal ako sa rôzne periodiká snažili pozitívne a negatívne vytvárať ich obraz. Médiá sa podieľali na tvorbe verejnej mienky informáciami o presadzovaní ich práv až po spájanie homosexuálnej komunity s HIV. Konečným výsledkom je, že mnohí sa vo svojich názoroch utvrdili, ale väčšina vyrástla v tolerantnejšej a informovanejšej spoločnosti.

V neposkytovaní správ verejného záujmu vidí Jones najväčšie nebezpečenstvo. Dať ľuďom, čo chcú a nie to, čo potrebujú by viedlo k zániku poslania novín a ich významu pre demokraciu. Teda k poslaniu istého typu novín. Jones delí médiá, podľa toho, či je ich prioritou zisk alebo vyváženosť do štyroch skupín – na tradičné, názorové, bulvárne a zábavné. V prípade posledných dvoch je evidentné, že prioritou je najmä predaj a zisk.

Tradičná žurnalistika je službou spoločnosti, pretože jej prioritou sú fakty a vyváženosť. Nie objektivita, tú Jones považuje za falošnú ilúziu. Noviny by sa podľa neho mali zameriavať na nezaujatú prezentáciu faktov. Objektivita nie je v ľudských silách, pretože každý človek vyrástol v istej kultúre s istým hodnotovým systémom. Novinár by sa mal však snažiť prezentovať informácie čo najúprimnejšie. Napríklad bez ohľadu na to, aký je jeho morálny a politický postoj k otázke potratov, by mal informovať fakticky a nezaujato. Novinári z tradičných médií si môžu doma otvoriť šampanské, aby oslávili výsledky volieb, nikdy by však nemali svoju radosť prejavovať verejne a pripíjať si s víťazmi v ich straníckych centrálach.

Ľudia jedných novín

Výber faktov a ich použitie na podporu alebo vyvrátenie nejakej skutočnosti je prioritou názorových periodík, ktorým ide najmä o vplyv. Názorové médiá majú obyčajne svoju stálu čitateľskú základňu a verejnú mienku výrazne neovplyvňujú (v USA napríklad Weekly Standard či National Review). Ich cieľovou skupinou totiž nie sú ľudia, ktorých možno prostredníctvom informácií presvedčiť, pretože nie sú vyhranenými čitateľmi „jedných novín“. V USA to bola práve táto časť populácie, ktorá súhlasila s inváziou do Iraku, a ktorá potom pod vplyvom nových informácií zvolila do prezidentského úradu Baracka Obamu.

Jones zdôrazňuje, že cieľom tradičnej žurnalistiky nie je hľadať pravdu. Cituje bývalého reportéra z Chicago Tribune Jeffa Jarvisa: „Nikdy nebolo našou úlohou prinášať pravdu: našou úlohou bolo pomáhať verejnosti, aby sa rozhodla, čo je pravda.“ V súčasnosti je však existencia takejto vyváženosti ohrozená, najmä preto, že výber správ podlieha rôznym záujmom. Noviny prišli o prostriedky, ktoré im zaručovali nezávislosť a o rezervy, ktoré mohli prípadne prehrať v súdnych sporoch.

Zombie

Na druhej strane nástup nových technológií naštrbil pravidlá novinárskej etiky. Bulvárne médiá dokážu uverejniť aj neoverenú informáciu. Pre tradičné médiá je potom úlohou informáciu dôkladne overiť, dostať sa k pôvodnému zdroju a navyše aj reagovať tak rýchlo ako konkurencia. Ak však upustia od vyváženého a faktického informovania, stane sa s nich len ďalší biznis. Už dnes, keď redakcie prišli o kvalitných reportérov, tých, čo zostali zavalili prácou, zámerne sa začali vyhýbať nepohodlným správam a investigatívne reportáže nahradili PR článkami, môžeme povedať, že noviny umreli a prežívajú už len ako zombie.

Aké sú teda riešenia? Jones prezentuje tri stratégie. Prvou je zmena modelu novín, ktoré by na svojich webových stránkach mali ponúkať celkom nový produkt – nie doplnok k tlačenému vydaniu. Ďalšími dvoma, ktoré však nevedú k záchrane jadra spravodajstva, sú hľadanie nových zdrojov a znižovanie rozpočtu. Jones upozorňuje, že písaná žurnalistika na internete sa riadi úplne inými pravidlami ako tá novinová. Čitatelia správ na internete obľubujú všetko iné len nie tradičnú žurnalistiku. Klikajú obyčajne na kratučké správy, názorové rubriky a články, ktoré za kvalitné označili iní užívatelia.

Nezrýchlila sa len schopnosť všetko si premyslieť

Jones v celej knihe dokazuje, že vyvážené spravodajstvo je pre dobré fungovanie demokracie nevyhnutné. Trh ho nezachráni, pretože trh ho nepotrebuje. Trh nechce správy o vojne v Iraku, ale krátke noticky o tom, čo mala na obed Britney Spears alebo Paris Hilton. Kto však za kvalitné spravodajstvo a investigatívnu prácu, ktorá nakoniec nikam nemusí viesť, zaplatí?

Jednou z možností je získať peniaze od Googlu, ktorý agreguje správy z novín na svojich Google News. Druhou sú prostriedky od mimovládnych organizácií a filantropov, ktorí však neradi investujú do dlhodobých projektov, medzi ktoré žurnalistika určite patrí. Ako tretiu Jones uvádza možnosť vládnej podpory vo forme daňových úľav pre ľudí, ktorí minú viac ako 200 dolárov na tlač ročne.

V každom prípade Jones končí optimisticky. Noviny vždy reagovali pomaly na novú situáciu – na príchod rozhlasu, televízie, káblovej televízie a v súčasnosti internetu. Pravidlá žurnalistiky v každom z týchto informačných kanálov sa museli najskôr ustáliť, čo je v prípade internetu ešte len hudbou budúcnosti. Kvalitné spravodajstvo však musí prežiť, ak nechceme žiť v spoločnosti, kde sú rozdiely v informovanosti väčšie než rozdiely v majetku. V spoločnosti, v ktorej informácie nahradili názory a propaganda. Ako píše Hannah Arendtová: „sloboda prejavu je fraška, ak nie je zaručený prísun faktických informácií.“

Alex S. Jones: Losing the News. Oxford University Press: 2009. 234 s.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia