Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Trend jednej minúty

Čaká svet médií naozaj prevratná zmena? Naruší akési „čvirikanie“ od základov systém fungovania televízie, literatúry či obchodu alebo pôjde karavána ďalej?

Keď muž sediaci na výletnej lodi plaviacej sa po rieke Hudson v New Yorku videl, ako pred ním na hladine pristálo lietadlo, telefónom ho odfotil, fotku zavesil na twitpic, napísal k nej krátky komentár a začal pomáhať zachraňovať pasažierov. Takéto a podobné prípady sa zvyknú uvádzať ako ilustrácia faktu, že naša spoločnosť prechádza od kultúry výnimočnosti ku kultúre všeobecnosti. Muž tú fotku neposlal spravodajskej agentúre, nevyhral s ňou World Press Photo a nedostal za ňu ani cent. Dnes si na neho nikto ani nespomenie. Jeho pätnásť minút slávy sa rozplynulo v záplave ďalších fotiek, komentárov a správ pridaných na akúsi zmiešaninu komunitného webu s RSS spravodajských serverov menom Twitter.

Twitter je, pre tých, ktorí o ňom ešte nepočuli (twirgins), serverom, na ktorom sa spájajú prvky blogovania, a teda excesívneho linkovania, s posielaním správ – tweetov v rozsahu 140 znakov priateľom, známym či úplne cudzím ľuďom, ktorí sa daný profil rozhodli „sledovať“. Kontá na twitteri nie sú zbytočne komplikované. Domovská stránka, na ktorej sa zobrazujú všetky nové správy, váš vlastný profil, a zoznam profilov, o ktoré sa zaujímate a druhý (dôležitejší) zoznam ľudí, ktorí sa zaujímajú o vás.

Williamsov kurz pre pokročilých

Nie je náhoda, že za týmto projektom stojí aj Evan Williams, ktorého webovú aplikáciu na vytváranie blogov, Blogger, v roku 2003 odkúpila spoločnosť Google. Blogy majú charakter článku – hoci aj extrémne krátkeho, na ktorého napísanie je potrebný čas (vymyslieť titulok, vložiť hyperodkazy). Stručnosť je dušou múdrosti, povedal Aristoteles a Williams skrátil rozsah mikroblogu na 140 znakov bez nadpisu a témy. Dlhé diskusie pod blogmi tu už neexistujú, keďže každý jeden vstup je samostatný a zároveň je vďaka kľúčovým slovám súčasťou širšej debaty. Práve podľa týchto slov sa potom dajú diskusie filtrovať a obraz nejakej situácie sa vám v reálnom čase skladá pred očami. Akoby ani neexistoval jeho autor, čo by mohlo naznačovať, že ďalším vývojovým stupňom komunikácie je akási spoločne vygenerovaná realita.

Keď sa na twitter prihlásite bez konkrétneho cieľa, pochopiteľne ani netušíte prečo by ste mali zbytočnosti o sebe vykrikovať pred zvyškom sveta. Mikroblogy jednotlivcov, ktorí popravde odpovedajú na položenú otázku – Čo robíš? nie sú zaujímavé, aj keď ľudia trpiaci syndrómom facebookového statusu si naozaj prídu na svoje. Dôležitejšie je totiž odpovedať na nepriame otázky – Čo si myslíš? Čo ťa zaujíma? Práve kvôli takýmto odpovediam twitter aspoň čiastočne dáva zmysel ako nástroj profesionálneho networkingu, marketingu a v neposlednom rade kreatívneho sprostredkovania myšlienok. Nejde teda o novú formu ľudskej komunikácie, ale o ďalší z jej nástrojov, ktorý ovplyvňuje jej kvalitu. Preto nikto, hádam okrem tvorcov twitteru netvrdí, že táto bublina nespľasne, tak ako mnoho iných pred ňou.

Pracujem v jadrovej elektrárni. Ženatý, tri deti.

Je nepopierateľné, že v USA má twitter vplyv na komunikáciu medzi politikmi, manažérmi veľkých (najmä IT) firiem, autormi, novinármi či producentmi. Profil amerického prezidenta je najsledovanejším, pridať si ho sa unúvalo už viac ako milión ľudí (použiť slovo priaznivec je príliš zjednodušujúce, keďže niektorí sa ešte stále riadia heslom – poznaj svojho nepriateľa). Svoje konto však má aj Homer Simpson, ktorý verne svojmu kreslenému charakteru komentuje dianie naokolo, pričom v profile egomaniacky nechýbajú informácie o povolaní a rodinnom stave. Počet ľudí, ktorých jeho tweety zaujímajú však dokazuje, že do Európy ešte twitter mánia nepresiakla – o jeho profil sa zaujíma viac ľudí ako o oficiálny profil Angely Merkelovej, ktorý na svojich domovských stránkach sleduje len niečo cez 3 000 používateľov.

Slovenská realita zodpovedá celkovej európskej (či skôr neanglofónnej). Veľmi rýchlo prídete na to, že ako marketingový nástroj ho používajú slovenské denníky, ktoré však okrem automatického kopírovania RSS žiadnu inú hodnotu neposkytujú. Informácie o vysielaní „ľudsky“ aktualizuje napríklad Rádio_FM, ale hľadať konkrétnych novinárov, komentátorov alebo politikov je márne. Hoci niektorí z nich si kontá založili, patria k tej polovici užívateľov, ktorá v tejto fáze aj skončí - nikdy nič nenapíšu a nepridajú si nijaké konto.

V prípade amerických hviezd, ktoré majú reálny profil (Demi Moore) alebo vtipný fiktívny (David Hasselhoff, v ktorého statuse sa strieda premýšľanie o novej plastike s vyberaním koženého saka), známych aj menej známych novinárov (Chris Anderson), spisovateľov (Chuck Palahniuk) či režisérov (David Lynch) je úplne jedno či sa títo ľudia takto zabávajú sami alebo im stránky aktualizujú PR agenti. Najdôležitejšia je predsa informácia, ktorej rozsah neposkytuje priestor na zbytočný marketingový blábol.

Poviedky na dva riadky

Pokiaľ ide o literatúru či skôr o nejaké písanie na internetovú vodu, twitter umožnil vzniknúť istej forme haiku zvanej twittories. Z takýchto dvojvetných poviedok už vznikol aj, ako inak twi-fi román, s patetickým názvom Dobrý kapitán, ktorý už vyšiel aj knižne. Vydavateľstvo Picador dokonca založilo na twitteri vlastný knižný klub, v ktorom môžete hneď budúci týždeň pod kľúčovým slovom #pic9 diskutovať o novom románe Petra Camerona. Literárna úroveň a kvalita twittories je diskutabilná, ale to sa hovorilo aj o japonských románoch do mobilu, ktorých autorky si už začali všímať dokonca aj seriózne literárne plátky.

Zaujímavé je, že zatiaľ čo ani samotní tvorcovia tohto webu ešte netušia akoby na ňom mohli zarobiť (prvoplánová reklama je už passé), za dva a pol roka jeho fungovania vznikli rôzne stránky, ktoré sa snažia vniesť aspoň trošku svetla do absolútneho chaosu celého systému. Twitty napríklad radí správy, fotky a videá podľa tém, profilov a počtu príspevkov. Muck Rack podobným spôsobom zbiera tweety novinárov a zoraďuje ich podľa rôznych kritérií, medzi ktorými nechýba napríklad insiderskosť. Twitter tak ešte raz dokazuje, že keď sa mu pomôže, vie byť skvelým nástrojom, ktorého prednosťou je najmä stručnosť.

Späť alebo dopredu?

Ani toto však nepostačuje na to, aby do základov ovplyvnil komunikáciu medzi ľuďmi a fungovanie masmédií, ako o ňom tvrdia jeho tvorcovia. Určite je ďalším krokom vo vývoji aspoň pokiaľ ide o niektoré aspekty komunikácie na internete. Čiastočne vyriešil napríklad neefektívnosť internetových diskusií a prišiel s novým systémom ich organizácie a limitovaním dĺžky textu. Rovnako naznačuje aj vlnu akéhosi webminimalizmu. Jednoduchosti, stručnosti bez zbytočných funkcií, obrázkov a prvoplánových hlúpostí, ktorými sa časom doslova znefukčnili takmer všetky komunitné weby.

Na druhej strane je otázne, nakoľko je nutné rozmieňať sa na drobné v akejsi masovej všeobecnosti v kultúre šírenia informácií bez ohľadu na ich kvalitu. Možno je ten krok vo vývoji krokom späť a my sa opäť vraciame k hre na hrdinu dňa. Tentokrát je to hrdina minúty, na ktorého identite navyše vonkoncom nezáleží. Ako sa vlastne volal ten človek, čo odfotil to lietadlo na Hudson river?

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť