Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Osudy „štvavej vysielačky“

Foto: Biblioteca de Arte

Pre komunistický režim to bol nástroj ideologickej diverzie. Pre poslucháčov za železnou oponou hlas zo slobodného sveta. Rádio Slobodná Európa bolo legendou a ako všetky legendy, aj ono bolo opradené mnohými mýtmi.

Vymotať sa zo spleti účelových dezinformácií, nesprávneho pochopenie či účelovej mytologizácie sa pokúša kniha českého historika Prokopa Tomeka Československá redakce Radio Free Europe. Hneď na úvod treba povedať, že tematiku spracoval skutočne komplexne od príprav vysielania v roku 1950 až po ukončenie vysielania z Mníchova v roku 1994.

Prokop Tomek: Československá redakce Radio Free Europe 

Academia: 2015, 424 strán

Aj keď veľká časť knihy sa venuje obsahovému a personálnemu vývoju, pre čitateľa sú ťažiskové predovšetkým tri témy – spojenie s americkou CIA, snahy československej tajnej služby ŠtB o infiltráciu a počúvanosť, a teda reálny vplyv Slobodnej Európy na formovanie názorov v Československu.

Z rozpočtu CIA

„Otázka financováni (RFE) je jedním ze základních důvodů pro zpochybňování serióznosti RFE,“ píše autor v jednej z prvých kapitol. Naráža na to, že komunistický režim často prezentoval Rádio Slobodná Európa (RFE) ako jednostranný propagandistický nástroj vykonávajúci úlohy, ktoré mu zadala americká tajná služba.

Nesporné je to, že RFE bola financovaná z rozpočtovej kapitoly CIA. To bol pre propagandu východoeurópskych komunistických režimov doslova dar z nebies. Veď čo už viac potrebovali, aby mohli redaktorov pokojne označovať za žoldnierov amerického imperializmu a zapredancov? Tomek píše, že ani komunistická propaganda nikdy nedokázala, že by sa zamestnanci CIA aktívne zúčastňovali na špionážnej aktivite CIA.

Ako však dodáva, už len tušenie prepojenia medzi CIA a Slobodnou Európou mohlo u poslucháča „vyvolat zajímavý efekt, tj. přesvědčení, že RFE tlumočí postoje CIA, a tedy vlády USA. Což paradoxně mohlo umocňovat sílu sdělení na rozhlasových vlnách“. Zaujímavé je, že o financovaní zo strany CIA dlho nevedeli ani samotní zamestnanci Slobodnej Európy, aj keď Tomek poznamenáva, že im muselo byť jasné, že súkromné zdroje na takúto rozsiahlu aktivitu stačiť nemohli.

Trocha paradoxné je, že k propagandistickému využitiu tohto spojenia došlo najmä v 70. rokoch, keď sa vzťahy medzi USA a Východom neboli ani zďaleka také napäté ako v začiatkoch vysielania, keď ešte zúril stalinizmus. Súvisí to aj s tým, že informácie o financovaní zo strany CIA sa začali dostávať na verejnosť až v 60. rokoch, resp. po roku 1957, keď s týmto podozrením prišiel americký novinár Fulton Lewis mladší.

Podľa Tomeka presná úloha CIA v Rádiu Slobodná Európa nebude známa, až kým nebudú sprístupnené archívy CIA. Zatiaľ si musíme vystačiť s tým, čo som spomenul v predchádzajúcich riadkoch a čo detailnejšie popisuje autor priamo v knihe.

Nielen kapitán Minařík

Pochopiteľne, činnosť Rádia Slobodná Európa nemohla zostať bez pozornosti ŠtB. Tá sa opakovane snažila infiltrovať do redakcie, prípadne zastrašovať jeho zamestnancov alebo propagandisticky využívať návrat niektorých z nich späť do Československa na kampaň proti RFE.

Pre českú a slovenskú verejnosť je zrejme najznámejší prípad Pavla Minaříka, pôvodne hlásateľa Československého rozhlasu, ktorý po roku 1968 ušiel do Viedne a neskôr začal pracovať v Rádiu Slobodná Európa. Vtedy však už bol aj v službách československej tajnej služby. V Mníchove pôsobil sedem rokov a koncom januára 1976 „triumfálne“ vystúpil na tlačovej konferencii v Prahe, kde ho ministerstvo vnútra predstavilo ako príslušníka rozviedky, ktorý pracoval proti RFE.

O Minaříkovom pôsobení v Slobodnej Európe vyšli aj knihy Návrat rozvědčíka a v slovenčine Pohľad za oponu. Dnes už nie je podstatné, či ich napísal sám Minařík alebo niekto z tajnej služby. Aj s odstupom času sú však svojím spôsobom fascinujúcim čítaním, ktoré vypovedá o atmosfére doby.

Tomek tvrdí, že kapitán Minařík ani zďaleka nebol nejaký československý James Bond a jeho význam ako rozviedčika sa preceňuje. V čase príchodu do Slobodnej Európy bol mladý, bez politických skúseností a známostí. „Sám Minařík přiznával jako hlavní zdroj svých informací rozhovory v kantýně RFE,“ píše Tomek. To ani zďaleka nie je charakteristika špičkového špióna. Ak bol Minařík v niečom trieda, bola to iniciatívnosť (plánoval napríklad pumové útoky na budovu RFE) a politická spoľahlivosť.

Ani samotná ŠtB nebola z jeho výkonov príliš nadšená. Kritizovala ho za to, že kvantita jeho informácií výrazne prekonáva ich kvalitu, že nedokáže rozoznať podstatné od irelevantného a zameriava sa najmä na osobné poklesky a charakterové chyby zamestnancov redakcie. Tie však tajnú službu príliš nezaujímali. Stručne povedané – bol to iniciatívny karierista, ktorého ambície boli výrazne vyššie ako jeho schopnosti.

Napriek tomu však politické vedenie jeho pôsobenie a následný návrat a kampaň proti Slobodnej Európe považovali za úspech v súperení so „štvavou vysielačkou“. Interné hodnotenie kauzy Minařík zo strany Rádia Slobodná Európa však dospelo k záveru, že jeho pôsobenie len potvrdilo význam existencie tejto stanice a jej pozíciu v konečnom dôsledku posilnilo. Každý sa teda tváril ako víťaz...

Minařík nebol ani zďaleka jediným príslušníkom ŠtB, ktorý prenikol do Rádia Slobodná Európa. Tomek považuje za jedného z najproduktívnejších agentov ŠtB, ktorý pôsobil proti RFE a exilovým organizáciám, Iva Šafářa z viedenskej pobočky RFE. Ten bol tiež mimoriadne činorodý. Československej tajnej službe odovzdal 720 hlásení, z ktorých využila 610, čo naznačuje, že nešlo o také banality, akými ju zásoboval Minařík. Šafár neinformoval len o aktivitách Slobodnej Európy , ale aj exilových organizácií, avizoval, kto sa chystá utiecť z Československa či narúšal distribúciu exilovej tlače do Československa. Bez vedomia ŠtB tiež viedol päťčlennú skupinu, ktorá rozposielala anonymné protisudetské listy. Po jej odhalení stratil kontakt s RFE a tajná služba s ním na istý čas prerušila styky.

Napriek prípadom, ako boli Šafár či Minařík, považuje Tomek snahy ŠtB ovplyvniť, umlčať či zlikvidovať Slobodnú Európu za neúspešné. Celkovo síce mala takmer päťdesiat spolupracovníkov s prepojením na RFE, ale len jedenásť ich pôsobilo priamo v objekte rozhlasovej stanice a piati z nich boli dvojití agenti riadení druhou stranou. Dodáva, že v istých obdobiach ŠtB vôbec netušila, čo sa vo vnútri Slobodnej Európy deje. Pre jej zamestnancov však bola nebezpečná zastrašovaním alebo hrozbou útokov alebo únosov. (Tu treba poznamenať, že útok na československú redakciu Rádia Slobodná Európa v roku 1981, pri ktorom bolo zranených niekoľko osôb, nebol dielom ŠtB, ale objednávkou rumunskej tajnej služby, ktorú vykonal Johannes Weinrich zo skupiny ľavicového teroristu Ilicha Ramíreza Sáncheza známeho ako Carlos alebo Šakal.)

Počúva nás vôbec niekto?

Vplyv a význam Slobodnej Európy závisel nielen od toho, čo vysielala, ale aj koľko ľudí ju počúvalo. Najmä spočiatku vládla veľká neistota, či sa signál vôbec do Československa dostáva. Redaktori teda hľadali rôzne spôsoby, ako si to overiť – napríklad výzvy, aby im poslucháči poslali vianočné pozdravy. Neskôr už bolo jasné, že nejakí poslucháči existujú, prečo by inak štátna moc pristúpila k rušeniu vysielania?

Pochopiteľne, okolnosti neumožňovali získanie dôveryhodných údajov o počúvanosti. Skreslené boli tak výskumy, ktoré si robila samotná Slobodná Európa, ako aj výskumy československého Inštitútu pre výskum verejnej mienky (IVVM). RFE vychádzala najmä z informácií utečencov alebo turistov, ktorí sa krátkodobo nachádzali na Západe. Je pravdepodobné, že počúvanosť v tejto skupine bola výrazne vyššia ako v štandardnej reprezentatívnej vzorke obyvateľstva. Preto prieskum z roku 1988, podľa ktorého zahraničné rozhlasové stanice počúvalo 79 percent obyvateľov ČSSR, treba brať s rezervou.

Aj interné prieskumy RFE však môžu naznačovať isté trendy – napríklad nárast počúvanosti po sovietskej okupácii v roku 1968 je pravdepodobný. Podobne ako predchádzajúci pokles v čase odmäku v 60. rokoch.

Podobne prieskumy IVVM trpeli tým, že priznať sa k počúvaniu Slobodnej Európy (alebo Hlasu Ameriky, BBC či inej západnej rozhlasovej stanice) zaváňalo problémom aj v anonymnom prieskume. Samotné počúvanie týchto staníc trestné nebolo, ale mohli vám prišiť paragraf o poburovaní, ak ste odpočuté informácie šírili ďalej. Informácie o tom, že zahraničný rozhlas počúvala v roku 1978 štvrtina obyvateľstva a o štyri roky už 36 percent, preto môžu viac vypovedať o rastúcom trende a možno meniacej sa atmosfére v spoločnosti, a teda menšom strachu takúto „podvratnú“ činnosť priznať, ako o reálnych číslach.

V čom sa však prieskumy viac-menej zhodujú, je poradie obľúbenosti zahraničných rozhlasových staníc. Jednotkou bol Hlas Ameriky. Za ním nasledovali Slobodná Európa a BBC. Zaujímavým fenoménom boli rakúsky rozhlas a Radio Luxembourg. Tie síce nevysielali v češtine ani v slovenčine, ale počúvali ich státisíce ľudí – zjavne najmä preto, aby si vypočuli hudbu, ktorá v Československom rozhlase zaznieť nemohla.

V súvislosti s vysielaním Slobodnej Európy by sa dalo hovoriť ešte o mnohých ďalších aspektoch, ale to už by zabralo priveľa priestoru. Čitateľ, ktorý má o ne záujem, ich nájde priamo v Tomekovej knihe alebo v ďalšej literatúre o RFE (Tomek uvádza veľmi podrobný výpočet prameňov). Jedna nevypovedaná vec však trocha zostala visieť vo vzduchu. Tomek píše, že Národný výbor pre slobodnú Európu, oficiálny zriaďovateľ RFE, nedával priestor krajne pravicovému českému a ľudáckemu slovenskému exilu. V knihe však nijako nevysvetľuje, ako sa do služieb Slobodnej Európy dostali a čo v nej robili ľudáci ako Imrich Kružliak alebo Ladislav Nižňanský...

Terminologická poznámka: autor používa v knihe názov Radio Free Europe, aby ho odlíšil od následníckeho subjektu Rádio Svobodná Evropa, ktorý v ČR vznikol v roku 1994. V článku používam označenie (Rádio) SlobodnáEurópa, pod akým ho poznali poslucháči.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia