Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Noviny umreli?

Noviny sú súčasťou moderného sveta viac než dvesto rokov. Vznikli, aby kontrolovali vlády, ich rozhodnutia a hospodárenie s financiami, aby poskytli priestor na diskusiu a v neposlednom rade, aby komentovali kultúrny život. Súčasná situácia je však pre klasické noviny kritická.

Písaná žurnalistika sa náhle ocitla medzi dvomi mlynskými kameňmi - celosvetovou hospodárskou krízou a internetom. Kríza urýchlila nevyhnutný vplyv digitálnej revolúcie a zároveň viedla k zníženiu nákladu a objemu reklamy, a teda aj k výraznému poklesu príjmov a nárastu dlhov. Podľa blogu Paper Cuts prišlo od minulého roku o prácu v amerických novinách 26 tisíc reportérov, fotografov, komentátorov a redaktorov.

Paradoxnou skutočnosťou je, že toto obdobie je najhorším, a zároveň najlepším pre písanú žurnalistiku. Trh je od vzniku novín najväčší, je však fragmentovaný a prináša oveľa menej príjmov. Od nástupu éry internetu približne pred 15 rokmi klesá percento predaného nákladu denníkov v Spojených štátoch takmer neustále. Niektoré noviny prestali na papieri vychádzať úplne. Na druhej strane počet čitateľov na webe vzrástol z nula na 75 miliónov. Bill Keller z amerických New York Times odsúdil skutočnosť, že „objem kvalitnej žurnalistiky sa znižuje v čase, keď po nej rastie dopyt.“

Samozrejme, rastúci počet čitateľov je pozitívnou stránkou súčasnej situácie, noviny však nemajú prostriedky na to, aby ich dokázali prilákať a udržať, pretože to dokáže len kvalitná žurnalistika, ktorá niečo stojí. Podľa Kellera si vyžaduje, aby „skúsení reportéri cestovali na miesta, z ktorých prichádzajú správy, aby priniesli svedectvo, skúmali, nachádzali zdroje, overovali a preverovali informácie a aby im pri tom pomáhali redaktori zabezpečujúci vysoké štandardy.“

Kým jedny noviny za druhými zanikajú, ďalšie vychádzajú na papieri už len cez víkend a aj etablované časopisy vyhlasujú bankrot, mnohí sa snažia buď predpovedať vývoj, alebo aspoň zodpovedať otázku za milión, ktorou je model, ktorý by fungoval. Prvou skupinkou sú blogeri, ktorí tak trochu kacírsky tvrdia, že tlačené periodiká ako ich poznáme, sú odsúdené na zánik. Prominentný bloger Clay Shirky sa nechal počuť, že „to, čo internet zničil, už nič nezachráni.“

Do druhej skupiny, ktorú reprezentuje spomínaný Bill Keller, patria novinári, ktorí momentálnu situáciu považujú za prechodné obdobie, počas ktorého sa tlač len prispôsobí novým podmienkam a ďalej bude fungovať podľa nového modelu. Tretia skupina sa neprikláňa ani na jednu ani na druhú stranu a úprimne netají svoje zmätenie. Sem patrí napríklad Philip Bennett, ktorého zamestnal Washington Post, aby hľadal nové možnosti uplatnenia pre písanú žurnalistiku. Ten tvrdí, že redakcie s 800 zamestnancami pracujúce na dvoch paralelných (printových aj webových) verziách novín už v budúcnosti nie sú udržateľné.

Dôvodom, prečo takéto dvojité noviny nefungujú, je nerentabilnosť reklamy na internete. Ak sú vaše noviny v neustálom mínuse, len ťažko vyšlete reportéra s fotografom na druhý koniec sveta. Systém spoplatňovania webových vydaní tiež nie je riešením. Možno fungoval v prípade Wall Street Journal, ale to je skôr výnimka ako pravidlo. Rovnako je nelogický systém predaja článkov na spôsob predaja hudby v iTunes Store. Hudobné albumy si v tom lepšom prípade vypočujete viackrát, informácie z denníkov sú však väčšinou do dvoch hodín neaktuálne.

Šéfredaktor francúzskeho denníka Libération zas navrhol, aby používatelia internetu platili svojim poskytovateľom istú paušálnu sumu (content flatrate), ktorú by títo následne odvádzali denníkom zapojeným do projektu. Tento systém by na Slovensku mohol teoreticky fungovať, keďže stránky denníkov sú medzi používateľmi internetu populárnejšie ako v iných krajinách. V tomto kontexte najživotaschopnejšie však pôsobí americký projekt POLITICO.com, ktorý funguje aj na papieri aj na webe a stavil na spojenie rýchlosti internetového spravodajstva s dôveryhodnosťou klasickej tlače. Nerozmýšľal o spoplatňovaní a najskôr sa rozhodol získať stabilnú čitateľskú základňu, čo dokázal vďaka stratégii zhrnutej v slogane Povedať viac a povedať to rýchlejšie ako ostatní. POLITICO v tomto hybridnom modeli získava príjmy z reklamy na papieri, ktoré dopĺňa príjmami z webu.

Hybridný model je pravdepodobne cestou k riešeniu, rovnako ako hľadanie zdrojov v zvýšení ceny novín. Ako povedal britský novinár a historik Sir Harold Evans – Sunday Times by nikdy neustúpili z kvality, ktorú ponúkajú a bezhlavo by nezačali škrtať na investigatívnej žurnalistike a miestach reportérov. Zdá sa, že na Slovensku sa k tomuto modelu ešte nikto nepriklonil. Počet strán a príloh denníkov klesá spolu s počtom redaktorov, čo kvalite a dôveryhodnosti novín nepridá. V snahe získať si čitateľa postupne smerujú k modelu insitného bulváru. Pritom seriózne (či mienkotvorné) denníky sú súčasťou života strednej triedy, ktorá si za osvedčený štýl a prezentáciu informácií priplatí. Dôkazom je napríklad rastúca čítanosť časopisov ako Economist, Spectator alebo Monocle.

Keby denníky zvolili opačný postup a svoje vydania z internetu stiahli, postupne by umrela aj blogosféra a stránky, ktoré z linkovania článkov profesionálnych novinárov žijú. Komentáre na stránkach ako Talking Points Memo alebo Daily Dish by bez odkazov na informácie tlačových agentúr a názorové rubriky novín jednoducho nefungovali. Vzťah medzi novinami a blogmi je však trochu komplikovanejší a v dnešnej situácii sa už viac menej nedá zistiť, kto na kom parazituje. Novinári napríklad využívajú blogy pri vysvetľovaní odborných tém. V prípade finančnej krízy odkazujú na blog anonymného hypotekárneho poradcu, či na stránku profesora ekonómie z Berkeley.

Mohol by odznieť názor, že blogy a kompilované stránky by sa dokázali postarať sami o seba vďaka sieti anonymných prispievateľov po celom svete. Novinárke kódexy by sa ocitli v koši a nahradila by ich tisícka naivných postrehov vydávajúcich sa za spravodajstvo. Už dnes majú blogy problémy s nevyváženosťou, na ktorú si profesionálne redakcie dávajú pozor (alebo by aspoň mali). Články na Huffington Post poskytujú skutočne detailné informácie, málokedy však odkazujú na blogy vyjadrujúce postoj protistrany.

Kompletnému prechodu novín na internet bráni ešte jeden nevyriešený problém, ktorým je dĺžka článkov. Surfujúci čitatelia sú na traktáty zaberajúce viac ako tri obrazovky alergickí. Navyše redaktori, ktorí musia uverejňovať články niekoľkokrát do dňa, nemajú čas na prípravu dlhších reportáží alebo analýz. Práca na jednom štandardnom článku pre týždenník New Yorker trvá v priemere šesť týždňov = na obrazovke počítača ho však bežný človek nezvládne prečítať.

Podľa správy Pew Research Center sa v písanej žurnalistike mení rovnováha síl, ktorá sa presúva k jednotlivcom, pričom vplyv novinárskych inštitúcií slabne. „Novinári, ktorí opustili veľké redakcie aj vďaka ich reputácii získavajú čitateľov na vlastných webových stránkach.“ Veľké redakcie však ešte stále zohrávajú dôležitú úlohu, a nielen ako značky. O možnom zániku novín sa vedú dlhé diskusie. Jedným z posledných príspevkov je kniha s názvom Losing the News, ktorej autor Alex Jones vidí význam novín nielen v tom, že prinášajú čerstvé informácie, ale aj v tom, že poskytujú kontext a súvislosti dôležité pre vyvodenie dôsledkov či už pre obchodné spoločnosti alebo osobnosti verejného života. Bez kvalitných novín je demokracia bezzubá. Trošku veľký ústupok zisku, či nie?

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia