Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Mediálne podniky, ich majitelia a kádrovanie

Foto: Kino (Flickr.com, licencia Creative Commons)

Niektoré slovenské médiá zmenili majiteľov. Ide o vydavateľstvá Trend Holding a Plus 7. Kúpila ich finančno-priemyselná skupina Penta Investments. Financuje aj odkúpenie podielu v spoločnosti Petit Press.

Vydavateľa denníka Sme a siete regionálnych médií oficiálne kupuje firma Namav, ktorá je dcérskou spoločnosťou agentúry SITA.

Diskusie o zmenách majiteľov neobsahujú informácie o tom ako sa zmenili vlastnícke vzťahy v sektore médií po roku 1990. Súvisia s celkovou zmenou vlastníckych vzťahov v Československu. Preto si dovoľujeme krátke odbočenie, ktorým povieme niečo o vzniku finančno-priemyselných skupín. Finančno-priemyselné skupiny, ktoré majú dnes vplyv na ekonomiku, nie sú žiadnym novým fenoménom. Sú výsledkom kupónovej privatizácie, ale aj privatizácie inými metódami.

Privatizácia

V roku 1990 sa definovali základné črty ekonomickej reformy v Československu. Ich cieľom bola premena plánovanej a centralizovanej ekonomiky na štandardné trhové hospodárstvo. V ekonomickej praxi existovali skúsenosti s premenou trhového hospodárstva na plánované, ale s návratom plánovanej a centralizovanej ekonomiky neboli. Jediným príkladom mohli byť skúsenosti z Číny. Cieľmi hospodárskej reformy boli liberalizácia cien, devízových obchodov a finančných služieb, demonopolizácia zahraničného a domáceho obchodu a predovšetkým privatizácia, alebo ak chceme odštátnenie ekonomiky. Privatizácia sa robila v dvoch vlnách aj po rozpade Československa.

Odštátnenie odštartovalo malou privatizáciou. Používala metódu verejného aukčného predaja. Prvá aukcia malej privatizácie bola v jedálni Ekonomickej univerzity v Bratislave. Veľká privatizácia predpokladala predaj podnikov rôznymi metódami – štandardnými neštandardnými. Medzi štandardné metódy patrili verejná súťaž kde niekoľko záujemcov posielalo v obálkach ponuky s cenou.

Ďalšou metódou bol predaj vopred vybranému nadobúdateľovi. Slová v predchádzajúcej vete hovoria samy za seba. Neštandardnou metódou bola kupónová metóda. Jej podstatou bolo to, že obyvatelia, ktorí mali v roku 1992 viac ako 18 rokov, mali právo, ale nie povinnosť, získať akcie firiem, ktoré sa premenili zo štátnych podnikov na akciové spoločnosti. Získať ich mohli za majetkové poukážky, ktoré dostali označenie investičné kupóny. Tieto sa v niekoľkých elektronických aukciách vymieňali za akcie. Celkom ich bolo päť.

Okrem toho vznikli investičné privatizačné fondy (IPF). Boli to akciové spoločnosti, ktoré registrovali jednotlivé ministerstvá financií. Minimálny vklad do tejto špeciálnej akciovej spoločnosti bol jeden milión korún československých. Licencia ministerstva financií predpokladala, že obyvatelia nebudú vymieňať svoje investičné body priamo, ale prostredníctvom fondov. Najväčšie fondy založili banky, ktoré sa tiež čiastočne privatizovali kupónovou metódou. Išlo o dve banky Investičná a rozvojová banka a Všeobecná úverová banka.

Zakladateľmi fondov bola aj Slovenská sporiteľňa spolu s VSŽ, ale aj Slovenská poisťovňa. Existovali aj fondy, ktoré nezaložili banky, ale existovali autonómne, ako napríklad fondy založené Harvardskou investičnou spoločnosťou, ktorej riaditeľom bol podnikateľ Juraj Široký. Fondy vznikli ako uzavreté akciové spoločnosti. Do kapitálu fondov sa vložili akcie. Diplomaticky povedané, majetok fondov sa postupne dostal postupne do rúk ich zakladateľov. Použili ho aj na nákup médií. Z hľadiska ekonomiky sa majitelia súčasných médií jeden od druhého ničím neodlišujú. Sú to len sympatie, či antipatie k politickým stranám. Kapitalizmus na Slovensku mal v deväťdesiatych rokoch minulého storočia gangsterskú podobu. Týka sa to presunu majetku štátu, ale aj spoluobčanov do súkromných rúk.

Denníky a privatizácia

Po roku 1990 vznikala stranícka tlač. Svoje denníky si založili Verejnosť proti násiliu, Kresťanskodemokratické hnutie, Sociálno-demokratická strana Slovenska. Na Slovensku pôsobil aj denník blízky ODS. Preberme si majetkové zmeny v najvýznamnejších denníkoch na Slovensku.

Denník Pravda odovzdala Komunistická strana Slovenska (neskôr Strana demokratickej ľavice) kolektívu redakcie. Jej členovia, ale aj manažéri založili akciovú spoločnosť Perex.. Po určitom čase akcie odkúpil jeden z fondov založených Harvardskou investičnou spoločnosťou. Neskôr denník kúpila firma vydávajúca britský denník Daily Mail. Ten ho opätovne predal akciovej spoločnosti, ktorá je registrovaná na Slovensku a vydala akcie na doručiteľa. Znamená to, že reálny akcionár nemusí oznamovať koľko akcií vlastní.

Denník Smena patril Fondu detí a mládeže, ktorý spravuje majetok bývalého Socialistického mládeže. Fond sa rozhodol, že vymení šéfredaktora. Preto sa väčšina redaktorov rozhodla, že založí denník Sme. Denník Smena po istom čase od fondu kúpil podnikateľ Jozef Majský. Denník Sme najprv vydávala spoločnosť založená redaktormi a neskôr sa majiteľom denníka stala firma, ktorá patrí do Prvej slovenskej investičnej spoločnosti. Tá neskôr kúpila od Jozefa Majského denník Smena. Neskôr do spoločnosti vydávajúcej denník Sme vstúpil nemecký akcionár.

Denník Práca patril pôvodne Jednotnému majetkovému fondu Konfederácie odborových zväzov. Neskôr do neho kapitálovo vstúpil obchodník s cennými papiermi Slávia Capital. Po krátkej prítomnosti táto finančno-priemyselná skupina predala denník Práca predala Prvej slovenskej investičnej skupine.

Súčasný denník Hospodárske noviny bol pred rokom 1990 celoštátnym československým týždenníkom vydávaným straníckym nakladateľstvom. Pri jeho transformácii na denník ho privatizovali zamestnanci a do denníka kapitálovo vstúpili komerčné banky. Po rozpade Československa sa denník rozdelil na české Hospodářské noviny a slovenské Hospodárske noviny. Okolo denníka vyrástlo mnoho špecializovaných titulov a vstúpil do neho aj francúzsky akcionár. Počas jeho likvidácie si akcie vydavateľa oboch denníkov kúpil spoločný podnik Wall Street Journal a Handelsblatt. České vydavateľstvo kúpil Zdeňek Bakala. Slovenskú časť vydavateľstva od neho kúpil mediálny holding Andreja Babiša.

V decembri 1998 zo slovenskej časti vydavateľstva odišli takmer všetci zamestnanci. Podnikatelia Alexander František Zvrškovec a Slavomír Hatina kapitálovo podporili vznik konkurenčného denníka Hospodársky denník. Ten na trhu neuspel a podnikatelia ho zavreli.

Denník Národná obroda začala vydávať Vláda SR. Neskôr prešiel do rúk akciovej spoločnosti, ktorú si založili zamestnanci redakcie. Po určitom období akcie predali akciovej spoločnosti, ktorú kontrolovali Východoslovenské železiarne Košice. Počas nútenej správy sa denník dostal do rúk skupiny podnikateľov, ktorí čiastočne kontrolovali Slovenskú kreditnú banku. Denník zmenil názov a zanikol.

Denník Republika začala vydávať tlačová agentúra Slovenskej republiky. Následne ho vydávala firma, ktorá mala blízko k podnikateľom, ktorí privatizovali v rokoch 1994-1998 v čase vlády Vladimíra Mečiara. Denník zmenil názor na Nový deň a zanikol.

Týždenník Trend pôvodne založili piati podielnici. Po istom čase jeden z nich predal svoj podiel ostatným štyrom majiteľom. Vydavateľom týždenníka bola pôvodne firma Trendy. Neskôr sa ním stala firma Trend Holding, v ktorej nebol jeden z spolumajiteľov pôvodnej firmy Trendy. To hovorí Obchodný register.

Televízie Joj a TA 3 vznikli vďaka finančným investíciám nebankových subjektov Horizont Slovakia a BMG Invest. Po istom čase zmenili majiteľov. Aký majetok týchto mediálnych firiem sa dostal do rúk vkladateľov nebankových subjektov? Odpoveď na túto otázku by vedeli dať ich likvidátori.

Agentúra SITA začínala tak, že si požičala úvodný kapitál od spoločnosti Penta Investments. Stačí si pozrieť je výročnú správu z roku 1998.

Pri zmenách majiteľov, alebo šéfredaktorov z redakcií vždy niekto odišiel. Niekedy to boli dvaja či traja ľudia, inokedy celé tímy, ale aj celé redakcie. To, že niekto opustil redakciu z určitých dôvodov, bolo vždy záležitosťou „novinárskej kuchyne“. Zmena majiteľov v akomkoľvek podniku vyvoláva personálne turbulencie. Zbytočný revolučný krik pri odchode z podniku znevažuje profesiu a znižuje jeho hodnotu. Niekomu sa nemusí páčiť majiteľ, inému nový šéfredaktor, či vedúci oddelenia. Súkromné médiá sa však riadia podmienkami trhovej ekonomiky. V nej platí základné pravidlo trhu - ponuka a dopyt. Ten sa týka aj kúpy, či predaja akcií mediálnych firiem, ale aj nákupu nových hráčov na poli novinárskej profesie.

Zakádrujme si

Prepojenie priemyselného, finančného a mediálneho kapitálu a už vôbec jeho koncentrácia nie je nič nové. Mnohé mediálne firmy vo svete vydávajú akcie, s ktorými sa obchoduje na burzách. Nakúpiť ich môže ktokoľvek. Nikto však nikde nevytvára ilúziu, že jeho redaktori sú jedinými profesionálnymi a nezávislými autormi v oblasti médií. O nestrannosti sa nedá hovoriť. Keď ktokoľvek, kto má iný názor ako vybraní autori médií, ktorí sami seba považujú za centrálny mozog ľudstva, je považovaný za zradcu národa.

Podobný prístup bol v čase mediálneho monopolu Komunistickej strany Československa a období straníckej propagandy. Dnes máme viac politických strán a viacero typov propagandistov. Aj vtedy médiá kádrovali revizionistov, kolaborantov, či nebodaj kulakov. Najzábavnejšie je, že tí, ktorí kádrovali v päťdesiatych rokoch, sa koncom šesťdesiatych rokov zreformovali a následne sa z nich stali disidenti. Z ich potomkov vyrástli profesionálne deti disidentov. Dnes sú to najväčší kritici socialistického zriadenia a moralizátori. Všetkých ostatných obyvateľov za kolaborantov so socialistickým zriadením. Nikto im ich názor neberie, ale kádrovanie po dvadsiatich piatich rokoch od zmeny spoločenského zriadenia nikoho nebaví.

Niektorí redaktori všetkých médií na Slovensku mali vždy blízko k niektorým politikom. Štatistické analýzy hovoria jednoznačne o tom, že niektorí sú dokonca hlásnymi trúbami politikov. Na druhej strane niektoré finančno-priemyselné skupiny majú blízko len k niektorými politickým stranám. Preto médiá kontrolované týmito skupinami majú blízko len k niektorým stranám. Niektoré skupiny majú blízko ku všetkým politickým stranám.

O kolobehu redaktora v televízii v Mlynskej doline sa kedysi hovorilo, že jeho púť sa začína v Zoologickej záhrade, potom pokračuje v budove Slovenskej televízie v Mlynskej doline a končí sa na cintoríne v Slávičom údolí. Dnes sa nestrannosť redaktorov začína tým, že napríklad najskôr kandidujú do orgánov miestnej samosprávy a neskôr aj do parlamentu. Ak nekandidujú a nestanú sa poslancami, stanú sa hovorcami politickej strany, či vybraného ministra koaličnej vlády. Tí rozumnejší odchádzajú do súkromnej sféry.

(Autor pôsobí na Paneurópskej vysokej škole)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia