Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Kto nedôveruje BBC

Foto: www.pixelator.be

Knihy od naštvaných bývalých zamestnancov majú zvyčajne pochybnú hodnotu, pretože často nie je jasná hranica medzi oprávnenou kritikou a frustráciou ľudí, ktorým sa nenaplnili ich kariérne ambície.

Podobnými muchami trpí aj kniha Robina Aitkena Can We Trust the BBC? (Môžeme dôverovať BBC?). Treba zdôrazniť, že Aitkenova práca je užitočná v tom, že kladie provokujúce otázky. Odpovede na ne sú však často viac výsledkom autorovho svetonázoru ako nevyvrátiteľných faktov.

Sám som strávil v BBC dva roky, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby som spoznal základné pravidlá hry, ale našťastie príliš krátka na to, aby sa BBC pre mňa stala zlatým teľaťom, ktorému sa nedá nič vyčítať. Dá – a je toho čoraz viac. Súvisí to však viac s kvalitou programov ako s údajnou zaujatosťou v prospech tej či onej strany alebo názoru. Aitken strávil v BBC štvrť storočia a zjavne odtiaľ odišiel znechutený. Vôbec mu to neberiem. Nie je jediný.

Aitkenov problém spočíva vo viacerých rovinách. Jednak pomerne ľahkovážne narába s faktami, veď už v úvodnej kapitole poplietol dva elementárne fakty a navyše si pomerne často pomáha príkladmi programov spred dvadsiatich-tridsiatich rokov. Naozaj netuším, aký má toto vplyv na dôveru dnešných divákov a poslucháčov v BBC. Ďalším nedostatkom je, že izolovaný zbabraný program predstavuje ako dôkaz zlyhania BBC v pokrývaní tej či onej témy, napríklad Európskej únie, obľúbeného fackovacieho panáka Britov.

Knihou sa ako niť tiahne otrepaná fráza o tom, že BBC je zaujatá v prospech ľavicového, liberálneho, meštiackeho a sekulárneho svetonázoru. Do istej miery je to pravda, aj keď to určite nie je spolok boľševikov, ako ju predstavujú niektorí kritici (najmä tí, ktorí ju počastovali prezývkami ako Bolshevik Broadcasting Corporation alebo Baghdad Broadcasting Corporation). Keď sa pozrieme na dejiny BBC, tak do značnej miery táto organizácia reflektovala hlavné spoločenské prúdy. A ak sa niekedy naostro vzbúrila proti štátnej moci, tak si to od nej schytali natoľko rozdielni politici ako Churchill, Thatcherová a Blair.

Ak Aitken tvrdí, že za 25 rokov v BBC nespoznal dostatok pravičiarov na to, aby z nich postavil jedno kriketové družstvo (čo je, mimochodom, jedenásť hráčov), tak nepochybne preháňa. Ja som za dva roky spoznal minimálne dvoch, ktorí by určite neprotestovali proti označeniu za thatcherovcov. Jedna z nich sa mi síce raz posťažovala, že konzervatívnymi hodnotami sa čoraz viac pohŕda, ale mala na mysli celú spoločnosť a ani slovkom nespomenula, že by bola pre svoje názory v BBC nejako šikanovaná.

Áno, štatisticky je možné, že v BBC prevažujú ľudia liberálneho a ľavicového založenia, ale to môže byť skôr dané jej verejnoprávnosťou. Ak ste pravičiar, ktorý verí vo voľný trh, tak zrejme skôr zamierite do súkromnej televízie, kde vám lepšie zaplatia ako do organizácie, ktorá síce v porovnaní s komerčnou konkurenciou platí menej, ale sociálnym programom pripomína malé Švédsko. Celý princíp verejnoprávnosti je do značnej miery v protiklade s ideológiou neregulovaného trhu.

To, ako Aitken interpretoval aféru Gilligan-Kelly, je príkladom selektívneho výberu faktov. Zatiaľ, čo sme sa na zhruba dvadsiatich stranách dozvedeli, kto z vtedajšieho vedenia bol ako prepojený s Labouristickou stranou (ktorá bola mimochodom v celom spore na opačnej strane barikády), autor ani raz nespomenul, že ak už sa niekto zo spravodajstva BBC dal identifikovať ako pravičiar, tak to bol práve Andrew Gilligan, ktorého ranný prispaný rozhovor s moderátorom Johnom Humphrysom celú kauzu rozpútal. Gilligan prišiel do BBC z konzervatívneho Sunday Telegraphu a odišiel z nej do ešte konzervatívnejšieho týždenníka Spectator a neskôr do konzervatívneho londýnskeho večerníka Evening Standard, kde rozpútal križiacku výpravu proti ľavicovému londýnskemu starostovi Kenovi Livingstonovi.

Ak Aitken vyčíta BBC nevyváženosť, tak rovnakého prehrešku sa sám niekoľkokrát dopúšťa. Ak by bol menej posadnutý ideologickým dekonštruovaním obsahu BBC a viac sa zameral na klesajúcu kvalitu niektorých programov alebo čoraz marginálnejšie pokrývanie udalostí v Európe, tak by jeho príspevok do diskusie o dôvere v BBC bol oveľa hodnotnejší a dôveryhodnejší.

Robin Aitken: Can We Trust the BBC, Continuum, 2007, paperback 215 strán.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia