Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Koniec zlatej éry blogov

Blogy sú nepochybne obľúbené, veď ich čítajú viac ako tri štvrtiny používateľov internetu. Predpovede o tom, že spôsobia revolúciu v žurnalistike, sa však ukazujú ako prinajmenšom prehnané.

Našli sa aj takí, čo v blogoch videli kladivo na mainstreamovú žurnalistiku, ktorá sa podľa nich ocitla v osídlach vydavateľstiev, ktorým ide v prvom rade o zisk a platení novinári nedokážu tento tieň peňazí prekročiť. Blogerskí nadšenci, ktorí neboli viazaní lojalitou k vydavateľovi, mali byť oslobodením, čerstvou krvou, ktorá prinesie články, ktoré sú originálne a nemusia byť v súlade so žiadnou redakčnou líniou.

Realita je však trocha iná. Ako vo svojej knihe Losing the News (Ako strácame správy) pripomína bývalý redaktor New York Times Alex Jones, paradoxom blogosféry je, že najčítanejšími blogermi sú páni v stredných rokoch, ktorí sú aktívni alebo bývalí novinári. Ďalšou úspešnou liahňou kvalitných blogerov je akademická obec, aspoň tá jej časť, ktorá dokáže pútavo a jednoducho písať o svojom odbore.

Našlo sa však aj zopár úplných amatérov, ktorí si získali priazeň čitateľov. Na Slovensku je zrejme najznámejším príkladom Karol Sudor. V jeho prípade však nasledoval rýchly prechod do profesionálnej sféry. Takéto premiešavanie je ďalší zo zaujímavých vplyvov blogov na médiá. Väčšina novín alebo spravodajských serverov si totiž postupne vytvorila blogovú rubriku, ktorá je v skutočnosti skôr rozšírenou názorovou stranou ako skutočným blogom.

Keďže blog je aktraktívnejšia značka ako komentár alebo analýza, dokáže prilákať aj čitateľov, ktorí by v tlačenej verzii novín tomuto žánru nevenovali ani takú pozornosť ako horoskopom. V týchto rubrikách majú priestor kmeňoví redaktori aj „hostia“, čiže politici, ekonómovia alebo odborníci z rôznych oblastí života.

Noviny nenahradia

Azda najväčšou utópiou v prvej fáze rozmachu blogov bolo to, že občianska žurnalistika bude svojou rýchlosťou, pohotovosťou a nezávislosťou postupne dopĺňať alebo dokonca nahrádzať spravodajstvo, ktoré nám ponúkajú noviny alebo elektronické médiá. Nie je to však vôbec také jednoduché, čo priznáva napríklad aj jeden z najúspešnejších svetových blogerov Andrew Sullivan.

Tvrdí, paradoxne v článku pre tlačené Sunday Times, že pre blogerov nie je problém získať čitateľov, sám ich mal počas predvolebnej kampane v USA 23 miliónov mesačne, ale blogeri nikdy nedokážu nahradiť spravodajstvo, ktoré ponúkajú noviny, pretože na to nemajú ľudské zdroje a ani schopnosti. Z obývačky od laptopu sa dá kibicovať, ale nedá sa robiť investigatíva.

Sullivan si uvedomuje, že príliš veľa komentovania za cenu menšieho objemu spravodajstva je vývoj, ktorý nie je pre demokraciu priaznivý. Receptom na vyriešenie tejto situácia by mohla byť jeho vízia, ktorej súčasťou sú bohatí mecenáši, ktorí budú financovať investigatívne a zahraničné spravodajstvo a novinári ho budú šíriť aj prostredníctvom blogov.

Alex Jones sa na celý koncept blogovania a občianskej žurnalistiky pozerá oveľa kritickejšie, priam až s odporom. Politických blogerov, spolu so službami ako Google News, považuje rovno za príživníkov. „Neposkytujú spravodajstvo, ale komentujú správy, ktoré chrlia noviny a ďalšie tradičné médiá. Ak existuje skupina, ktorá sa žíví prácou novín, tak sú to blogeri.“

Blogeri sa samozrejme týmto obvineniam bránia a vyťahujú príklady toho, keď si profesionálne médiá museli pomôcť odkazmi na blogy. Skutočnosť je však taká, že vzájomná závislosť je vo výraznom nepomere. Novinári dokážu bez blogerov existovať. Prinajhoršom im niektoré informácie uniknú alebo sa k nim dostanú neskôr. Blogeri by však bez tradičných médií boli odkázaní na písanie o vlastných pocitoch, počasí a domácich zvieratkách.

Ak niekde blogy majú skutočnú pridanú hodnotu, tak je to v krajinách bez slobodných médií ako Irán, Egypt alebo Saudská Arábia, kde blogosféra nahradzuje neexistujúce opozičné médiá. To je však úplne iná situácia ako v demokratických štátoch a táto téma by postačila na samostatný článok.

Nenaplnené sny

Je ťažké presne určiť, koľko blogov (presnejší názov je weblog, kým blog je samotný príspevok) na svete existuje. Internetová stránka Technorati, akýsi blog blogov, ich ku koncu roku 2008 registrovala viac ako 133 miliónov. Vo svojej výročnej správe o stave blogosféry však uvádza aj čísla, ktoré majú väčšiu výpovednú hodnotu ako absolútny počet blogov.

Okrem 900 tisíc nových príspevkov každý deň stojí za pozornosť to, že len sedem a pol milióna blogov bolo obnovených v predchádzajúcich štyroch mesiacoch. Ako napísal New York Times, znamená to, že 95 percent blogov je v podstate mŕtvych a zostáva na internete „ako verejná pozostalosť nenaplneného sna – alebo aspoň ambície“.

Pred niekoľkými rokmi bolo vytváranie blogov aj na Slovensku doslova mániou. Súviselo to najmä s ich rozmachom na internetovej stránke denníka SME. Zakladali si ich aj ľudia, ktorí nikdy predtým nemali ambíciu zverejňovať svoje myšlienky alebo postrehy. Mnohí z nich si však po čase uvedomili, že pravidelné písanie je drina. Podľa štatistík webstránky Technorati mu dve tretiny aktívnych blogerov venujú aspoň tri hodiny týždenne a takmer štvrtina minimálne desať hodín. To už je takmer ako práca na čiastočný úväzok.

Navyše viacerí blogeri mali v nováčikovskom nadšení často pocit, že musia reagovať na každý komentár v diskusii a pestovať si vzťah s čitateľmi. To im zaberalo ešte viac času. Potom prišla zmena zamestnania, deti alebo jednoducho len únava z blogovania. Príspevky boli čoraz zriedkavejšie, až v istom momente blog pomaly, ale isto zomrel.

Nové fenomény

Aj keď ku klesajúcej obľube blogov prispievajú aj dôvody, ktoré som spomenul vyššie, v celosvetovom meradle odborníci odklon od blogov pripisujú dvom novým fenoménom – Facebooku a Twitteru. O tých v rokoch 2004-2007, keď sa aj Slovenskom šírila najmä vďaka denníku SME blogománia, takmer nikto nechyroval. Dnes majú viac užívateľov ako existuje blogov a najmä si nevyžadujú toľko námahy.

Výhodou Twitteru je, že texty majú najviac 140 znakov, takže „tweetovanie“ zaberie oveľa menej času (a rozmýšľania) ako blogovanie. Facebook je zase lepší v tom, že na rozdiel od blogu, ktorý si môže prečítať každý, na Facebooku ste v kontakte s ľuďmi, ktorých si sami vyberiete, takže sa vyhnete útokom anonymov, ktorí by vám nikdy priamo do očí nepovedali to, čo dokážu pod prezývkou na internete.

Aj keď neexistuje presná štatistika, koľkí blogeri sa presunuli na Twitter alebo Facebook, zníženú frekvenciu blogovania si všimli viacerí, ktorí sa tejto téme venujú. Americký bloger Tim Russo, píšuci pod pseudonymom Blogger Interrupted, zameral svoju pozornosť na nižšiu čítanosť existujúcich blogov.

Russo tvrdí, že väčšina ľudí číta blogy v práci. Mnohí o ňu už prišli, a tak sú na internete menej alebo vôbec a tí, čo stále majú zamestnanie, nechcú dať v súčasnej nepriaznivej ekonomickej situácii zamestnávateľom zámienku na prepustenie len tým, že budú navštevovať stránky, ktoré nijako nesúvisia s ich prácou.

Hoci predpoveď analytickej spoločnosti Gartner, ktorá očakávala, že počet blogov bude kulminovať v prvej polovici roku 2007 na čísle sto miliónov sa ukazuje ako nesprávne, stále platí, čo povedal jej viceprezident Darryl Plummer: „Každý si myslí, že má čo povedať, až kým ho nepožiadate, aby to povedal.“

Rozšírenú verziu tohto textu uverejní časopis OS v novembrovom vydaní (3-2009) venovanom médiám.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť