Vladimír Bačišin
Foto:  Kristina Alexanderson (flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Ilya Dobrych (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Lucia Rakúsová
Foto: www.pixelator.be
Tomáš Mrva

Dva životy Petra T.

Foto: Matt Blaze (Flickr.com, licencia Creative Commons)

Ak bývalý šéf kontrarozviedky napíše pamäti, je to nevyhnutne výbušný materiál. A ak ten istý človek bol aj prominentným novinárom, kontroverzia je zaručená. Kniha Petra Tótha Krycie meno Bežec vskutku vyvolala rozruch.

K jej hodnoteniu môže len málokto pristupovať s odstupom a chladnou hlavou. Nemá zmysel venovať sa reakciám, ktoré sa objavili v iných médiách, vrátane toho, kde dlhé roky pracoval. Jednou z pozoruhodných čŕt knihy je to, že veľa osôb označuje len nepriamo. Pochopenie textu do značnej miery závisí od toho, či ste sa s Tóthom poznali alebo či ste pracovali v médiách.

Peter Tóth: Krycie meno Bežec – Môj príbeh spravodajského dôstojníka 

Dixit:2013, 352 strán

Bez ohľadu na to, aký máte na Tótha názor, či už pred prečítaním knihy, alebo po ňom, nepochybne sa oplatí prečítať si ju. Žiadnu cenu zrejme nikdy nevyhrá, ale pripomína obdobie našich dejín, ktoré bolo riadne vyšinuté. Možno sme až prirýchlo zabudli, aké divoké a nebezpečné boli deväťdesiate roky, a na to, kto a ako nám tu vládol. Tóth na to upozorňuje a to je cenné. Nesmieme však zabúdať, že ide o pohľad výrazne poznačený autorovou účasťou na opisovaných udalostiach.

Zoči-voči Lexovej SIS

V Tóthovom Bežcovi ožíva únos Michala Kováča mladšieho a s ním súvisiace osudy Oskara Fegyveresa a Róberta Remiáša. Predovšetkým Remiášovu smrť hodnotí autor spôsobom, ktorý nemusí byť každému po chuti. Naznačuje, že za jeho smrťou nemusela byť politika, ale jeho čudné obchodné aktivity. Stále si však myslí, že účasť SIS na jeho smrti je najpravdepodobnejšou možnosťou. Ťažko povedať, či sa niekedy dozvieme skutočnú odpoveď.

Dôležitým rozmerom príbehu je pochopiteľne aj to, ako počas tretej Mečiarovej vlády fungovala Slovenská informačná služba (SIS) pod vedením Ivana Lexu a jeho námestníka Jaroslava Svěchotu. Jedným z terčov prenasledovania a šikanovania zo strany SIS bol aj Peter Tóth. Každý ako-tak súcitný človek musí oceniť osobnú odvahu Petra Tótha zoči-voči tejto mašinérii, aj keď niekedy možno pramenila skôr z mladíckej nerozvážnosti.

Terčom sa okrem samotného Tótha stala aj jeho vtedy tehotná manželka. Tajná služba zjavne dúfala, že tá na neho vytvorí tlak, aby sa vo svojej práci „krotil“ a viac už o nelegálnych aktivitách nepísal. Neúspešne. Tóth sa nepoddal. Možno aj preto, že koncom roku 1995 začal pracovať pre paralelnú tajnú službu pod taktovkou ľudí ako Vladimír Mitro a Igor Cibula. A práve tu sa začína problém s Tóthovým neskorším pôsobením.

Od novinárčiny k spravodajskej službe

Tóth síce tvrdí, že nechce písať oslavný text na Mitra, ale v podstate všetko, čo o ňom napísal, tak vyznieva. Priznáva, že po desiatich minútach známosti si povedal, že ak by sa Mitro znovu stal šéfom SIS, chcel by pre neho pracovať. Ak novinár začne myslieť na to, že chce pracovať pre tajnú službu, mal by svoje pôvodné povolanie opustiť.

Tóth s takýmto hodnotením nesúhlasí. Myslí si, že slovenské médiá preceňujú svoj význam a vidia svoje poslanie príliš metafyzicky. Podľa neho službu štátu nemožno považovať za morálny úpadok, za aký sa práca pre tajnú službu v novinárskych kruhoch považuje. Pri čítaní knihy som sa nemohol zbaviť dojmu, že autor vidí metafyzicky práve pôsobenie spravodajských služieb. Ako sám seba vníma, naznačuje aj podtitul knihy Môj príbeh spravodajského dôstojníka.

Trvá na tom, že medzi novinármi existujú ľudia s potenciálom stať sa skvelými spravodajskými dôstojníkmi, a kritizuje zmenu zákona, ktorá SIS zakázala využívať novinárov pre svoje potreby. Ak by sme aj pripustili, že novinári so schopnosťami kvalitne pracovať v prospech spravodajských služieb na Slovensku pôsobia, základnou otázkou zostáva, či by to vôbec mali robiť.

Novinár a tajné služby

Len málokto pochybuje o tom, že sa práca novinárov a príslušníkov alebo spolupracovníkov spravodajskej služby (aj terminológia je v slovenčine až ironicky podobná) v mnohom zhoduje. Prečo by sa teda novinár, ktorý má prístup k cenným zdrojom informácií, nemal o ne podeliť aj so štátom?

Najjednoduchšia odpoveď by pozostávala z dvoch slov – konflikt záujmov. Novinári by jednoducho nemali mať dvoch pánov. Síce nie sú žiadnou privilegovanou kastou, ale zároveň vykonávajú špecifický druh povolania, v ktorom je práca pre tajnú službu príťažou.

Peter Tóth to takto nechápe. Píše, že ak spoločnosť čelí vážnej hrozbe, tajné služby majú možnosť konať tak, aby ju odvrátili, a to aj za pomoci novinárov. To znie racionálne. Záleží však na tom, v čom tá pomoc spočíva.

Skúsený zahraničný spravodajca prestížneho svetoznámeho týždenníka, ktorý istý čas pôsobil aj v Prahe, a pracovne sa dostal do kontaktu s príslušníkmi spravodajských služieb, si myslí, že otázka národnej bezpečnosti je jediná okolnosť, kedy novinár môže informovať tajné služby. Nemal by však pre ne pracovať.

Zároveň dodáva: „V slovenskom kontexte mladej a zraniteľnej demokracie, ktorá je v chúlostivej situácii voči Ukrajine, Rusku, rozpínavému Maďarsku, ako aj otázke rómskej menšiny, si myslím, že úlohy médií a spravodajských služieb by mali byť úplne oddelené.“ Pochopiteľne, je to len jeden názor, ale pochádza od človeka, ktorý nežije v slovenskej mediálnej bubline, a teda netrpí neduhmi, ktoré jej Tóth vyčíta.

Priznávam, že s ním súhlasím, ale to nie je dôvod, prečo som ho spomenul. Keď som otázku posielal, netušil som, akú dostanem odpoveď. Ak by som chcel byť veľmi cynický, dodal by som, že štát, ktorý je odkázaný na informácie od novinárov, je na tom tak zle, že katastrofa je neodvratná.

Čo bolo a mohlo byť

V Tóthovom konkrétnom prípade som premýšľal aj o tom, či v roku 1998, keď sa stal príslušníkom SIS, domyslel všetky dôsledky svojho konania. Mečiara sa síce podarilo odstaviť od moci, ale ani zďaleka nebol na kolenách. Jeho víťazstvo v prezidentských voľbách 1999 či iný spôsob návratu k moci sa nedali vylúčiť. Mečiar mal nepochybne páky na to, aby o Tóthovej práci pre SIS vedel. Viete si predstaviť, ako by propagandisticky dokázal využiť zistenie, že novinár protimečiarovského denníka bol zároveň príslušníkom SIS?

Tóth síce trvá na tom, že nikdy z redakcie SME nič nevynášal, ani svojho zamestnávateľa nepoškodzoval, ale kdesi medzi riadkami možno vyčítať, že sa od istého momentu cítil spravodajským dôstojníkom, a nie novinárom. Práca v novinách sa stala len krytím. Natíska sa otázka, prečo sa jeho nadriadeným v redakcii skôr nerozblikali kontrolky, lebo náznakov, že jeho vzťah s tajnou službou je nadštandardný, bolo za tie roky dosť.

Neprináleží mi robiť Tóthovi sudcu, pretože ho nepoznám, rovnako ani pozadie niektorých udalosti a predovšetkým skutočnú motiváciu pre jeho rozhodnutie. Z knihy cítiť istú sebareflexiu, ale zároveň aj to, že v istom období svojho života nadobudol presvedčenie, že je lepší, ako naozaj bol.

V hodnotení ľudí, ktorí zasiahli do jeho života, je pomerne nekompromisný. Na svojich hrdinov (Mitra a Cibulu) nedá dopustiť, mnohých niekdajších spojencov má zjavne v žalúdku (napríklad nebohého Ladislava Pittnera). Tým sa nijako nelíši od nás ostatných, ktorí tiež máme svojich anjelov a démonov. Jeho životný príbeh však ani zďaleka tuctový nie je. Vôbec mu ho nezávidím.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť