Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Zelené odpustky

Obchodovanie s „teplým vzduchom“ je na Slovensku známe najmä vďaka politickým škandálom. Nákup a predaj povoleniek pritom mali byť jedným zo spôsobov, ako zredukovať škodlivé emisie. Čo ak sú však skôr súčasťou problému?

V podstate jediným veľkým trhom s emisnými povolenkami je Európska únia. Jeho základným princípom je, že krajiny alebo firmy, ktoré vypustia do ovzdušia viac emisií ako majú v danom roku povolené, si ich musia kúpiť od tých, čo svoje kvóty nenaplnili.

Na prvý pohľad to vyzerá ako dobrý nápad. V prípade, že by totiž kupovanie povoleniek bolo drahšie ako investície do zníženia emisií, tak by táto schéma, označovaná ako ETS, dosiahla svoj cieľ. Lenže v prvej fáze obchodovania to dopadlo tak, že cena jednej tony oxidu uhličitého klesla z maxima, ktoré bolo 30 eur za tonu, na takmer nulovú hodnotu.

Keď boli povolenky, obrazne povedané, voľne pohodené na chodníku, akákoľvek motivácia znižovať emisie zostala len utópiou. V súčasnej fáze sú ceny opäť vyššie, ale istá stredoeurópska krajina, ktorá má povolenky nie preto, že by úspešne znižovala emisie, ale len vďaka kolapsu ťažkého priemyslu v 90. rokoch, sa rozhodla zlikvidovať konkurenciu polovičnými cenami.

Japonci, namiesto toho, aby znižovali emisie, si spravili zo strednej a východnej Európy, obrovskú emisnú tržnicu. Povolenky sa stali novodobými odpustkami. Tak, ako si kedysi hriešnici kupovali kratší čas v očistci, tak si dnes znečisťovatelia uľavujú na svedomí nákupom emisných kreditov.

Kritika zľava

Obchodovanie s povolenkami sa stihlo natoľko skompromitovať, že sa stalo terčom kritiky tak zľava ako aj sprava. Pozrime sa teda najprv na argumenty, ktoré voči nemu vytiahli ľavicoví aktivisti a politici. Ich zásadnou pripomienkou je to, že stredobodom celej schémy je trh, a teda v prvom rade snaha dosiahnuť zisk, nie reálne zníženie emisií.

Považujú za zvrátené, že na planétu sme viac menej nalepili cenovku a čakáme, či sa nájde kupec. A ak sa nenájde, tak ponúkneme zľavu a možno to zaberie. Rupert Read, anglický filozof a komunálny poslanec za Stranu zelených v Norwichi, pripomína, že množstvo veľkých firiem postupne prešlo od popierania globálneho otepľovania k propagovaniu obchodovania s povolenkami. Takýto posun v ľavicových kruhoch okamžite vyvolá podozrenie, že ich pohnútky nebudú najčistejšie.

Tento argument ani zďaleka nie je len paranojou odporcov kapitalizmu. Aj Európska komisia priznala, že mnohé energetické firmy si zarátali do nákladov aj povolenky, ktoré dostali zadarmo. Tieto následne premietli do vyšších cien pre spotrebiteľov, čím si vlastne bezbolestne zvýšili vlastný zisk. Odhaduje sa, že ročne si takto privyrobia až dvadsať miliárd eur. Ignorovať sa nedá ani fakt, že v roku 2005 EÚ stanovila kvóty o 44 miliónov ton vyššie ako bolo potrebné a jedinou veľkou krajinou, ktorá si musela povolenky kupovať, bola Británia. Väčšina štátov však neurobila vôbec nič.

Šanca pre podvodníkov

Najväčšou ranou systému je však decembrová správa Europolu, ktorá sa akosi stratila v humbugu okolo konferencie v Kodani. Podľa európskych vyšetrovateľov až 90 percent obchodov je podvodných a spôsobuje vládam škody až päť miliárd eur. Celé to funguje tak, že si založíte firmu v jednom členskom štáte, nakúpite povolenky bez DPH v druhom štáte a predáte ich v prvom štáte – tentoraz síce už s DPH, ale ako obchodník s povolenkami sa medzičasom vyparíte a DPH zostane navždy nezaplatená.

V reakcii na tieto zistenia niektoré členské štáty buď zrušili DPH na tieto platby alebo presunuli povinnosť platiť na kupujúceho. Riaditeľ Europolu Rob Wainwright povedal, že kauza ohrozuje dôveryhodnosť celého systému. Environmentálne organizácie reagovali tvrdením, že argumenty Európskej komisie o úspešnosti schémy, podložené množstvom transakcií, sa tak ukázali ako bezcenné.

Súčasný systém však nekritizujú len ľavičiari, ale dlhodobo proti nemu brojí aj liberálny týždenník Economist. Síce nie je voči nemu otvorene nepriateľský, ale tvrdí, že takzvaná uhlíková daň by bola výhodnejšia, lebo je stabilnejšia aj predvídateľnejšia. Vo Švédsku a v Nórsku už existuje a švédske predsedníctvo EÚ ju presadzovalo aj na celoeurópskej úrovni. Tvrdilo, že súčasný systém pokrýva len 40 percent emisií, čo nie je dosť na to, aby bol účinný.

Radikálne riešenie

Existuje aj ďalší, oveľa radikálnejší spôsob regulovania emisií, a to priamo na osobnej úrovni. Z popredných politikov s ním ako prvý prišiel v roku 2006 vtedajší britský minister životného prostredia David Miliband. Základom jeho vízie bolo, aby každý človek dostal isté množstvo emisií, na ktoré má nárok. Tie by sa zaznamenali na čipovú kartu a odpočítavali pri každom nákupe podľa toho, koľko emisií si daná služba alebo tovar vyžadujú.

Veľkou nevýhodou systému by bolo, že by bol veľmi komplexný a jeho zavedenie by stálo miliardy. Ku každému tovaru by sa musela priradiť „emisná hodnota“. Tá by sa navyše musela neustále revidovať podľa toho, ako by výrobcovia menili technológie a používali obnoviteľné alebo neobnoviteľné zdroje energie. Navyše, celý systém vychádza z rovnakej podstaty ako obchodovanie s povolenkami. V čom je teda rozdiel?

Predovšetkým v tom, že každý by bol zodpovedný sám za seba. Ten, kto sa správa zodpovedne k životnému prostrediu, by na tom mohol dokonca dobre zarobiť. Svoje nevyužité „body“ by mohol predať centrálnej banke, ktorá by ich potom predávala vaším susedom, ktorí vlastnia tri terénne autá a svoju kvóty vyčerpali už v máji. Individuálne kvóty by sa zrejme nestretli s veľkým odporom verejnosti, lebo podľa prieskumu z roku 2008 ich v Británii podporuje takmer tretina obyvateľov, kým obchodovanie s emisiami firiem a uhlíkové dane majú nižšiu podporu. Domácnosti produkujú 40 percent z celkového množstva emisií, takže priestoru na šetrenie je dosť.

Kľúčovou otázkou teda zostáva, či by tento systém fungoval. Neexistuje lepší spôsob overenia ako skúška v praxi. WSP, nadnárodná poradenská spoločnosť, to otestovala na 80 zamestnancoch v Británii. Zamestnanci, ktorí svoju kvótu nenaplnili, dostali odmeny, kým tí, čo ju prekročili, dostali pokutu. Výška odmien aj pokút bola odstupňovaná podľa množstva emisií, ale maximálne sto libier. Výsledok? Tri štvrtiny zamestnancov dostali odmeny a firma od januára rozšírila schému na viac ako 500 zamestnancov v šiestich štátoch a jej cieľom je, aby sa k nej pridalo ďalších 30 firiem alebo inštitúcií.

Práve takýto individuálny prístup k riešeniu problému s emisiami by mohol byť receptom na pokrok v čase, keď politici dokazujú svoju impotenciu a neschopnosť vidieť veci v širšom kontexte a za hranice najbližšieho volebného obdobia. Paradoxne, budú to musieť byť práve politici, kto takéto schémy zavedie vo veľkom. Inak zostanú len doménou pre zopár idealistov.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť