Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Smerom k bezfosílnemu svetu

Pospolitý ľud na Slovensku lamentuje nad rastúcimi cenami pohonných hmôt. Z dlhodobého a globálneho hľadiska je však oveľa dôležitejšie, čo budeme robiť, keď už produkcia benzínu a nafty nepokryje naše potreby.

Je zbytočné špekulovať, kedy tento bod dosiahneme, ale ak by každý na planéte mal rovnakú spotrebu ako obyvatelia USA alebo Singapuru, tak podľa Svetového energetického výhľadu Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) by sme minuli všetku ropu do deviatich rokov. Rovnaká organizácia tvrdí, že ropný zlom, čiže vrchol ťažby, nastal už v roku 2006, čiže už päť rokov ideme dole kopcom.

Do roku 2030 IEA predpokladá pokles výroby ropy a plynu z existujúcich ložísk o 40-60 percent. Na liter benzínu za euro päťdesiat budeme onedlho spomínať ako naši otcovia na osemkorunový benzín z 80. rokov (aj keď v reálnych číslach bol drahší ako ten dnešný, ale to je iná téma).

Začiatkom tohto roku však vyšli dve optimistické štúdie, ktoré tvrdia, že do roku 2050 dokážeme pokryť takmer všetky naše energetické potreby bez použitia fosílnych palív, a dokonca aj bez atómových elektrární, ktoré mnohí považujú za nevyhnutnú súčasť energetického mixu, ak sa máme odpútať od závislosti na uhlí, rope a zemnom plyne. O tom, aká náročná úloha nás čaká, svedčí, že v roku 2010 mali uhlie, ropa a plyn 64-percentný podiel na výrobe elektriny (a jadrová energia ďalších 14 percent) a fosílne palivá majú takmer monopol na poháňanie vozidiel a priemyselných zariadení.

Mark Z. Jacobson, spoluautor štúdie s Markom Delucchim, ktorú uverejnil časopis Energy Policy, tvrdí, že neexistujú žiadne technologické alebo ekonomické prekážky, aby sme využívali výlučne čisté, obnoviteľné zdroje. Dodáva však, že je otázne, či na to bude spoločenská a politická vôľa. V ich optimálnom svete budeme v roku 2050 pokrývať 90 percent potrieb zo slnečnej a veternej energie a zvyšok zabezpečia hydroenergetika, geotermálna energia a energia morských vĺn a prílivov.

Podľa Jacobsonovej a Delucchiho vízie zhruba okolo roku 2030 by mali byť všetky nové zdroje obnoviteľné a vyraďovanie existujúcich fosílnych a nukleárnych zdrojov by sa malo skončiť do roku 2050. Revolúcia by pochopiteľne zasiahla aj dopravu, kde by sa benzín, nafta a kerozén stali palivami minulosti a nahradili by ich elektrina a vodíkové články pre autá, lode a vlaky, kým lietadla by poháňal kvapalný vodík. Domy by sme vykurovali elektrinou a vodu by sme predhrievali slnečným žiarením.

Jedným z kľúčových bodov ich štúdie je, že spotreba energie nebude rásť (ako sa vo všeobecnosti predpokladá vzhľadom na rast Číny, Indie, Brazílie a ostatných rozvíjajúcich sa štátov), ale v skutočnosti klesne o 30 percent vďaka účinnosti obnoviteľných zdrojov v porovnaní so súčasnosťou. S predpokladom nižšej spotreby pracuje aj štúdia, ktorú pre Svetový fond na ochranu prírody (WWF) vypracovala spoločnosť Ecofys.

Tá v rovnakom časovom rámci, čiže do roku 2050, predpokladá pokles spotreby o 15 percent, a to napriek tomu, že svetová populácia dovtedy s najväčšou pravdepodobnosťou prekročí deväť miliárd. Treba tiež povedať, že hoci majú obidve štúdie veľa spoločných menovateľov, v niektorých bodoch sa dosť výrazne odlišujú, čo je však dobrá správa, pretože nám ukazuje, že k cieľu, ktorý nie je ani tak vytúžený ako nevyhnutný, sa môžeme dostať viacerými cestami.

Ako sme už spomenuli, Jcobson a Delucchi chcú vykurovať budovy predovšetkým elektrinou, kým Ecofys a WWF veria geotermálnej energii natoľko, že podľa nich môže zabezpečiť až tretinu tepla potrebného pre budovy. Americkí výskumníci sú zjavne veľkí fanúšikovia veternej energie a chcú do roku 2030 vybudovať 3,8 milióna veterných turbín s výkonom päť megawattov na každú. Ako to chcú presadiť pri známom odpore časti verejnosti voči turbínam, ktoré podľa nich hyzdia krajinu, sú hlučné a zabíjajú vtáky (aj keď mačky ich zabíjajú niekoľkonásobne viac...), nie je celkom jasné. Je tiež otázne, nakoľko efektívne by bolo použitie státisícov prílivovo-odlivových turbín a zariadení meniacich energiu morských vĺn na elektrinu.

Ecofys a WWF dôverujú vetru o niečo menej, ale zato sa chcú oveľa viac spoliehať na na vodné elektrárne a biomasu. Práve biomasa môže byť problematická pre jej negatívny vplyv na biodiverzitu, poľnohospodárstvo alebo vodné zdroje. Stačí sa pozrieť na to, akú paseku robia už dnes biopalivá, ktoré sa ukázali byť slepou uličkou v snahe nahradiť fosílne palivá.

Ďalším problémom je, že obidve štúdie sa pozerajú na problematiku z globálneho hľadiska, čo je nepochybne chvályhodné z teoretického pohľadu, ale v praxi ignorujú obavy z energetickej bezpečnosti. Tak ako sme dnes v podstate rukojemníkmi štátov so zásobami ropy, tak v budúcnosti sa môžeme ocitnúť v rovnakej pozícii voči štátom, ktoré majú vhodné podmienky na využitie slnečnej energie. V niektorých prípadoch sú to dokonca tí istí „páchatelia“.

David MacKay, autor knihy Obnoviteľné zdroje energie – s chladnou hlavou, ako príklady štátov, ktoré spĺňajú podmienky nízkej hustoty obyvateľstva, veľkej rozlohy a obnoviteľného zdroja výkonu s vysokou hustotou, uvádza Líbyu, Kazachstan, Saudskú Arábiu, Alžírsko a Sudán. Zrejme len málokto z nás by chcel, aby naše dodávky elektriny záviseli od svojvôle tamojších diktátorov.

Presadiť na globálnej úrovni kroky, ktoré by nás mali doviesť k stopercentne bezfosílnemu svetu, je úloha, ktorá dnes pôsobí takmer nesplniteľne. Veď už len Európska únia má čo robiť, aby sa horko ťažko dopracovala k splneniu nie veľmi ambiciózneho plánu pokryť do roku 2020 dvadsať percent energetických potrieb z obnoviteľných zdrojov. Členské štáty škrípu zubami a český premiér Petr Nečas dokonca navrhol skratku k dosiahnutiu tohto cieľa – uznanie jadrovej energetiky ako bezemisného zdroja.

Ak teda koordinácia spôsobuje problémy 27 demokratickým štátom, pretože ich politici nedovidia za koniec najbližšieho volebného obdobia, tak celosvetová spolupráca je úplná utópia. Realita je však taká, že fosílne palivá sa jedného dňa minú bez ohľadu na to, či ten alebo onen politik vyhrá alebo prehrá voľby. Ide len o to, kedy tá chvíľa nastane.

Pripravovať stratégiu, keď už po väčšinu dňa nebudeme schopní zabezpečiť dodávky elektriny a pohonné hmoty budú na prídel, bude neskoro a môže to mať krvavé následky. Preto platí to, čo v závere svojej knihy píše David MacKay: „Musíme si zvoliť zmysluplný plán. Je možné vymyslieť plán, ktorý dáva zmysel, ale nebude to jednoduché. Musíme prestať na všetko hovoriť „nie“ a začať hovoriť „áno“.“

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia