Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Kto je za maximálnu mzdu?

Prvý raz som návrh na jej zavedenie počul od komika a politického aktivistu Marka Thomasa, takže som ju bral viac-menej ako vtip. Lenže maximálna mzda v rôznych podobách už existuje aj dnes. Ide len o to, akým spôsobom sa uplatňuje – a na koho.

V Spojených štátoch už príchuť obmedzených príjmov spoznávajú topmanažéri firiem, ktoré dostali štátnu pomoc. Vláda prezidenta Obamu určila federálneho regulátora v osobe Kennetha Feinberga. Jeden z hlavných argumentov proti platovým stropom je ten, že zamestnancom uberajú motiváciu a zvyšujú riziko, že ich odlákajú firmy, ktoré takýmito obmedzenia zviazané nie sú.

Ako to teda zatiaľ v USA vyzerá? Podľa New York Times, zo 104 topmanažérov, ktorých mal Feinberg pod palcom, zostalo vo svojej funkcii 88, a to napriek tomu, že ich priemerné platy zosekal na rok 2010 o jedenásť percent a odmeny za rok 2009 boli o 77 percent nižšie ako v predchádzajúcom roku, a to väčšinou vo forme akcií, a nie hotovosti.

Ukazuje sa teda, že ľudia sú ochotní robiť aj za menej. Veď pozícia výkonného riaditeľa veľkej americkej firmy prináša so sebou aj značný spoločenský status, čo je tiež dôležitý motivačný faktor, a zrejme len málokto dokáže presvedčivo argumentovať, že nevyžije z ročného platu 1,62 milióna dolárov.

Navyše izraelský ekonóm Dan Ariely na základe troch experimentov, ktoré robil so svojimi kolegami, tvrdí, že prehnané bonusy síce vedú k väčšej aktivite, ale nižšej kvalite vykonanej práce. A ako reagovali bankári, keď im predložil výsledky svojho výskumu? Zmietli ho zo stola s tým, že ich zamestnanci by sa nesprávali tak, ako účastníci jeho pokusov.

Pre radikálnych ekonómov je však regulácia, akú zaviedol Obama, len kozmetickou úpravou podobnou platovým stropom v amerických profesionálnych športových súťažiach ako sú NHL alebo NBA. Formálne obmedzenia existujú, ale príjmy sú stále absurdne vysoké. Za spravodlivé ocenenie by považovali, ak by sa platy obmedzili v pomere k tomu, aký je priemerný alebo mediánový príjem v danej firme. Tí najradikálnejší by dokonca chceli odvodzovať platy od príjmov najhoršie platených zamestnancov.

Najčastejší pomer, ktorý sa považuje za primeraný, je desaťnásobok či už priemerného alebo mediánového príjmu. Jeho zástancom bol napríklad aj americký finančník J.P. Morgan, a to dokonca ako rozdiel medzi najnižšou a najvyššou mzdou vo firme. Podľa neho to bola dostatočná motivácia a odmena za zodpovednosť, ktorú majú manažéri.

Podobnú filozofiu mal aj britský podnikateľ John Lewis, ktorý tvrdil, že rozdiel v odmenách by mal byť dostatočný na to, aby poháňal ľudí k čo najlepším výkonom, ale „súčasné rozdiely sú priveľké“. Súčasné v jeho prípade znamenalo v roku 1957. Už len poznamenám, že jeho firma dodnes funguje na družstevnom princípe a všetci pracovníci sú jeho podielnikmi. Za minulý rok si podelili odmeny vo výške 151 miliónov libier.

Nedávno navrhol desaťnásobný platový limit riaditeľom škótskych firiem odborový zväz Unite. Konzervatívci, ktorí majú najvyššiu šancu vyhrať májové voľby zase sľubujú, že generálni riaditelia vo verejnom sektore budú zarábať najviac 20-násobok najnižšej mzdy v ich firme alebo inštitúcii. Podľa predbežných prepočtov by to zasiahlo zhruba dve stovky riaditeľov. Pochopiteľne, mzdy v súkromnom sektore sa konzervatívci obmedzovať nechystajú.

V Británii momentálne zarábajú výkonní riaditelia 81-násobok priemernej mzdy, kým v roku 2000 to bol „len“ 47-násobok. Pre nich by to znamenalo výrazný pokles príjmov zhruba na úroveň štvrť milióna libier ročne. Mimochodom, plat riaditeľa firmy John Lewis je pol milióna a nesmie prekročiť 75-násobok najnižšieho platu vo firme. Stále ďaleko od rovnostárskeho ideálu, ale neporovnateľný so šialenými odmenami v niektorých bankách.

V Spojených štátoch pracovníci v súkromnom sektore zarábali v roku 2008 v priemere 60 tisíc dolárov ročne a štátni zamestnanci takmer 68 tisíc. Znamenalo by to, že americkí topmanažéri by mali vystačiť v tom štedrejšom prípade, že ich platy budeme počítať z vyššieho základu, so zhruba 680 tisíc dolármi na rok. Ako som už spomenul, vládou regulované platy na tento rok dosiahnu 1,62 milióna dolárov a priemerné odmeny šéfov najväčších firiem obchodovaných na newyorskej burze boli vlani 9,53 milióna. A to ešte rok predtým chudáci vykorisťovaní zarábali o pätnásť percent viac.

Okrem nepresvedčivého argumentu, že nižšie platy znamenajú nižšiu motiváciu, odporcovia maximálnej mzdy tvrdia, že jej zavedenie by v podstate nikomu nepomohlo. Radoví zamestnanci by možno mali škodoradostne dobrý pocit z toho, že ich šéfovia dostávajú menej, ale štát by prišiel o dane zaplatené z vyšších príjmov. Aj keď to je všetko len v teoretickej rovine, lebo najlepšie zarábajúci majú aj najlepšie premyslené metódy, ako sa plateniu daní vyhnúť.

Optimisti, ktorí veria, že milionári by svoje príjmy poctivo priznali, navrhujú strednú cestu vo forme akejsi stopercentnej dane na „nadmerný príjem“, ktorá by však nešla štátu, ale buď vybranej charite alebo na konkrétny vzdelávací, vedecký alebo rozvojový projekt. Pravdepodobnosť, že sa jeden zo spomenutých modelov výraznejšie presadí, je však minimálna. Dovtedy si môžeme spolu s americkým blogerom klásť otázku, načo je vlastne komu 3,7 miliardy dolárov. Veď ako hovoril ďalší slávny americký miliardár Andrew Carnegie: „Kto zomrie bohatý, zomrie zahanbený.“

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia