Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Kapitalizmus, ale nie ako ho poznáme

Už viac než tri roky sa politici snažia zaplátať súčasný ekonomický systém tak, aby opäť fungoval tak ako v mýtických zlatých rokoch pred pádom Lehman Brothers. Zdá sa však, že ich nápady sú odsúdené na neúspech, a to najmä preto, že liečia pacienta, ktorý je už klinicky mŕtvy.

Euroval, tlačenie peňazí, štátne bankroty – nič z toho nebude krokom k riešeniu, pretože politici a mnohí ekonómovia naďalej operujú s ekonomickým modelom založenom na raste a využívaní prevažne fosílnych palív. Z dlhodobého hľadiska je to najlepší recept na úplný kolaps. Práve tomu, aby sme takémuto scenáru predišli, sa venujú Van Jones a Tim Jackson vo svojich knihách Zelená ekonomika a Prosperita bez rastu (Prosperity Without Growth).

Spoločenstvo mrchožrútov

Ich pohľady sa vo viacerých aspektoch líšia, ale zhodujú sa v jednom – ak budeme pokračovať tak ako doteraz, tak si možno načas zaistíme dobrý život pre seba samých, ale odsúdime svojich potomkov na nepredstaviteľnú mizériu. Jones hovorí, že sme spoločenstvom mrchožrútov, ktorí spaľujú pozostatky mŕtvych organizmov, aby poháňali svoju civilizáciu. Varuje však, že ak budeme naďalej zo zeme dolovať smrť, tak ju zožneme z neba.

Jackson sa vyhýba takýmto kvázináboženských prirovnaniam, ale pripomína, že najväčšou dilemou súčasnosti je, ako zosúladiť našu túžbu po prosperite s nespochybniteľným faktom, že Zem má len obmedzené zásoby surovín. Aby sme si vedeli predstaviť, čo to znamená v praxi, tak pripomína, že ak by v roku 2050 malo všetkých deväť miliárd ľudí, ktorí vtedy pravdepodobne budú žiť na Zemi, rovnakú životnú úroveň, aká je dnes v EÚ a zároveň by sme chceli predísť rapídnemu otepľovaniu planéty, tak by sa energetická náročnosť ekonomiky musela znížiť 55-násobne.

Od 70. rokov 20. storočia sa nám podarilo znížiť energetickú náročnosť len o tretinu. Aj tak však emisie z fosílnych palív narástli o 80 percent. Na prvý pohľad to teda vyzerá dosť beznádejne a asi nebudeme mať inú možnosť ako poslúchnuť profesora Stephena Hawkinga a hľadať útočisko niekde inde vo vesmíre.

Čo je prosperita?

Američan Jones ani Brit Jackson však neprepadajú beznádeji a tvrdia, že východiská existujú, len musíme začať o ekonómii a ekonomike myslieť úplne inak ako doteraz. Jackson tvrdí, že súčasná ekonómia je ekologicky negramotná, pretože vôbec neberie do úvahy závislosť od ekologických premenných.

V prvom rade je podľa neho potrebné nanovo a úplne inak definovať prosperitu. Sám na tom pracoval ako člen britskej Komisie pre udržateľný rozvoj, ktorá v roku 2003 uverejnila správu s názvom Redefinovanie prosperity. V súčasnosti prosperitu chápeme predovšetkým ako bohatstvo – čím viac máme, tým lepšie na tom sme. Druhou rozšírenou predstavou o prosperite je spokojnosť, ktorú nám prináša vlastníctvo alebo užívanie výrobkov. Jackson si však požičiava aj tretiu definíciu od indického nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Amartyu Sena – a tou je schopnosť ľudí vzkvétat, ako by povedal Václav Havel. Blahobyt skrátka nie je len o výške bankového konta, čo dokumentuje aj na fakte, že hoci príjem na hlavu sa v USA strojnásobil od 50. rokov, spokojnosť ľudí s vlastným životom klesá už od polovice 70. rokov.

Jones tvrdí, že Amerika (a my vieme, že aj mnohé iné štáty) čelí dvojitej kríze – spoločensko-ekonomickej nerovnosti a deštrukcii životného prostredia. Transformácia sa podľa neho musí začať čo najskôr. Hovorí o takzvanej investičnej zelenej vlne. Zelenú ekonomiku označuje za jediný segment amerického hospodárstva, ktorý trvale rastie a môže rásť dlhodobo. Zároveň dáva nízkopríjmovým (alebo nezamestnaným) skupinám šancu nielen na prácu, ale aj na zlepšenie zdravotného stavu a udržateľné budovanie blahobytu.

Zelená ekonomika pre všetkých

Varuje však pred ekologickým apartheidom, v ktorom by privilegovaní bohatí mali prístup k šetrným vymoženostiam zelenej ekonomiky a tí ostatní by zostali kdesi na okraji zahalení smogom z uhoľných elektrární a áut na benzín a naftu. Jones sa nevyhýba ani citlivej téme, ktorá sa týka jeho vlastnej černošskej komunity, a to kampaniam niektorých černošských aktivistov, podľa ktorých je zelená ekonomika zábavkou pre bohatých belochov, ale chudobní černosi musia podporovať „tradičnú“ ekonomiku, ktorá ich živí.

Upozorňuje na to, že najchudobnejšia pätina Američanov minie viac ako dve pätiny rodinného rozpočtu na prevádzku a údržbu auta, ktoré je v USA momentálne viac-menej nevyhnutnosťou. Jones dodáva, že ak by Američania používali verejnú dopravu aspoň na európskej úrovni, čiže na každú desiatu cestu, spotreba ropy by klesla o 40%. Presne v duchu hesla, že najlepšia energia je tá, ktorú vôbec nespotrebujeme.

Navyše každá miliarda dolárov investovaná do diaľnic vytvorí 42 tisíc pracovných miest, kým rovnaká investícia do verejnej dopravy by ich vytvorila 80 tisíc. Napriek tomu sa do výstavby ciest investuje štyrikrát viac ako do verejnej dopravy.

Len tak mimochodom, na Slovensku je tiež fetišom stavanie diaľnic, kým Železničná spoločnosť Slovensko zožala kritiku za to, že neskoro obmedzila počet spojov a štát jej musel vlani dať o niekoľko miliónov viac, ako plánoval.

Bez vlády to nepôjde

Tak Jones, ako aj Jackson vedia, že bez podpory vlád nemá nová ekonomika šancu. Podľa Jonesa musí byť vládna podpora postavená na troch princípoch – spravodlivej ochrane pre všetkých, rovnosti príležitostí (napríklad aj tom, že fosílne palivá prestanú byť uprednostňované pri dotáciách) a úcte ku svetu. Dodáva, že vláda nemôže robiť všetko (a ani by nebolo dobre, keby robila), ale môže podporiť správne veci vo forme daňových úľav, financovaním výskumu alebo prísnym trestaním znečisťovateľov.

Jackson sa k nemu pridáva návrhom, aby sa zdaňovanie presunulo od ekonomického „dobra“ (akým sú napríklad príjmy) k ekonickému „zlu“ (znečisťovaniu). Fiškálna reforma, ktorá by viedla k udržateľnej(šej) ekonomiky by okrem toho zahŕňala aj uhlíkovú daň a obchodovanie s emisnými povolenkami. Minimálne voči poslednému nápadu mám vážne výhrady, ale treba oceniť, že Jackson prichádza s niečím, čo nazýva ekologickou makroekonómiou.

Jej úlohou bude pozrieť sa na to, ako bude hospodárstvo fungovať pri odlišnej konfigurácii spotreby, investovania, zamestnanosti a rastu produktivity. Práve naháňanie čo najvyššej produktivity je dnes svätým grálom pre firmy. Podľa Jacksona je to však zvrátená snaha a potrebujeme presný opak, čiže štrukturálny prechod k ekonomike s nízkymi emisiami a aktivitám náročnejším na ľudskú prácu.

Menej pracovať

Rastúca produktivita ohrozuje pracovné miesta, podkopáva spoločenský život a ničí životné prostredie. Jackson tvrdí, že naháňanie sa za produktivitou nedáva zmysel, pretože práca je jedným zo spôsobov, akým sa ľudia zmysluplne zapájajú do spoločenského života.

Ak teda celková produktivita rastie, jediným spôsobom, ako predísť rastu produkcie, je jednoducho pracovať menej. V čase recesie to zvyčajne vedie k nezamestnanosti, ale riešením v novej ekonomike by bola rovnomernejšia deľba práce medzi ľuďmi. Celá spoločenská logika by sa musela zmeniť. Väčší dôraz by sa musel klásť na väčšiu flexibilitu pre zamestnancov, podporoval by sa rodinný život, rodičovské dovolenky a prestávky v kariére.

Na prvý pohľad to vyzerá ako vyšinutá utópia, ale kanadský ekonóm Peter Victor vypracoval model ekonomiky s nízkym rastom 0,1 percenta ročne pre Kanadu do roku 2035. Aj keď je to len model, výsledky sú pozoruhodné – nezamestnanosť a chudoba by poklesli na polovicu stavu z roku 2005. Pre ekonómov a politikov posadnutých dlhom je zase zaujímavá informácia, že pomer dlhu k HDP by sa znížil o tri štvrtiny a Kanada by konečne, s 25-ročným oneskorením, splnila cieľ znížiť emisie o dvadsať percent.

Zem sme si len požičali

Jackson tiež pripomína, že kľúčom k tomu, aby sme dokázali zaistiť prosperitu planéte s rastúcim počtom obyvateľov a obmedzenými zdrojmi, bude rozloženie konzumnej kultúry. Tvrdí, že konzumný spôsob života propaguje neproduktívne súťaženie o spoločenské postavenie a má zničujúce psychologické a spoločenské následky.

V súčasnosti sme posadnutí túžbou po novote, ktorá nás núti neustále kupovať nové veci. Na druhej strane sa však postupne šíri takzvané alternatívne bohémstvo – znechutenie z moderného života. Konzumná spoločnosť podľa Jacksona dosiahla kritický bod, v ktorom sa stala prekážkou skutočného blahobytu. Dochádza teda k záveru, že prosperita bez rastu nie je utopický sen, ale finančná a ekonomická nevyhnutnosť. Toto však platí len pre vyspelé štáty, ktoré by mali podporovať (udržateľný) rast v rozvojových štátoch, aby sme ich obyvateľom neupreli právo na životnú úroveň, ktorú sme sami dosiahli.

Na budúcu prosperitu môžeme zabudnúť, ak sa nestotožníme s múdrosťou amerických Indiánov, ktorú cituje Van Jones: „My Zemi po svých předcích nedědíme; my si ji půjčujeme od svých dětí. Země nám nepatří; to my patříme Zemi.“

Van Jones: Zelená ekonomika. preklad Eva Křístková, Vyšehrad: 2011, 224 strán

Tim Jackson: Prosperity Without Growth. Earthscan: 2011, 288 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia