Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Hotovosťou proti chudobe

Ak si odmyslíme futbal, tak Brazília je len zriedka vzorom pre zvyšok sveta. Jej sociálny program boja proti chudobe však v ostatnom čase zožína chválu zo všetkých možných strán.

V uplynulých týždňoch priniesli pozitívne príspevky o brazílskom programe Bolsa Família (Rodinný grant) také odlišné médiá ako BBC, týždenník Economist alebo americký denník Boston Globe. Samotný princíp je veľmi jednoduchý – v podstate stačí dať chudobným peniaze. Nie však úplne zadarmo, a len preto, že sú chudobní. V Brazílii je nárok na príspevok podmienený tým, že ich deti chodia do školy a podstúpia povinné očkovania.

Na rozdiel od mnohých rozšafných sociálnych programov vo svete, Bolsa Família pomáha tým, ktorí to naozaj potrebujú, takže 96 percent prostriedkov ide najchudobnejším 40 percentám obyvateľstva. Podľa Svetovej banky sa program a jeho predchodcovia zaslúžili o pokles nerovnosti a zároveň prispeli k výraznému zvýšeniu percenta detí, ktoré navštevujú školy, či už základné alebo stredné.

Bolsa Família je úspešná predovšetkým vo vidieckych oblastiach a najmä jej zásluhou je dnes základná školská dochádzka v mestách a na vidieku takmer rovnaká, hoci ešte v roku 1992 bol rozdiel takmer dvadsať percentuálnych bodov. V stredoškolskej dochádzke ešte stále existuje výrazná priepasť, ale oveľa menšia ako v minulosti. Zatiaľ čo v roku 2005 chodila do strednej školy len asi pätina vidieckych detí, o tri roky neskôr to bola už viac ako tretina, kým v mestách sa už blížia k hranici 60 percent, hoci v roku 1992 to bolo len niečo viac ako dvadsať percent.

Podobné programy však existujú aj v iných štátoch a výsledky sú tiež pomerne povzbudzujúce. V Mexiku síce nemal veľký vplyv na základnú školskú dochádzku, ktorá už aj tak bola 97 percent, ale výrazne (zo 64 na 76 percent) zvýšil počet detí, ktoré navštevujú strednú školu. Na vlaňajšej konferencii Svetovej banky o podmienečných prevodoch hotovosti (CCT), ako sa tento spôsob pomoci nazýva, však jeden z účastníkov upozornil, že lepšia dochádzka neviedla k lepším študijným výsledkom a pozitívny vplyv na zdravie detí sa tiež nepodarilo preukázať.

CCT však už nie sú len doménou rozvojového sveta. V roku 2007 totiž takýto program pod názvom Opportunity NYC spustil aj newyorský starosta Michael Bloomberg. Je zameraný na rodiny s nižším príjmom ako 130 percent celonárodnej hranice chudoby. Program obsahuje tri hlavné zložky, vzdelávaciu, zdravotnú a zamestnaneckú. Platby sú odstupňované nielen podľa toho, či deti chodia do školy, ale aj na základe zlepšených výsledkov alebo účasti rodičov na rodičovských združeniach. Rodičia sú odmeňovaní aj za to, že si udržia zamestnanie alebo za návštevu vzdelávacích kurzov.

Kritici CCT tvrdia, že je podobný ako rôzne iné sociálne dávky a len zvyšuje závislosť ľudí na štáte. Vyvoláva u nich pocit zabezpečeného príjmu bez nejakej väčšej námahy a bráni sociálnej mobilite. Objavili sa tiež obvinenia, že vlády si rozdávaním peňazí chudobným kupujú volebné hlasy.

Zástancovia tohto modelu, vrátane Svetovej banky, argumentujú, že keď majú ľudia zaistený určitý príjem, tak skôr získajú odvahu zariskovať a začať podnikať. V takom prípade im môže prísť na pomoc ďalší uznávaný spôsob boja proti chudobe – mikroúvery. Ich priekopník Muhammad Yunus získal v roku 2006 Nobelovu cenu mieru.

Mikroúvery sú zamerané práve na chudobných, ktorých by bežné banky nepustili ani cez vchodové dvere. Od skromných začiatkov v Bangladéši sa dnes stali globálnym biznisom a vďaka internetu dnes môžete požičať v podstate hocikomu na svete. V podstate sa tak stanete malou bankou aj s rizikom, že pôžička zostane nesplatená. Keďže však ide o malé sumy, prípadná strata nie je nijako hrozivá.

Sám som sa pred niekoľkými mesiacmi zapojil do takéhoto financovania a firma, ktorá prostredníctvom svojich partnerov poskytuje pôžičky ľuďom v rozvojových krajinách, má úspešnosť splácania takmer 99 percent. Čo by za to dali európske alebo americké banky. Zakladatelia tejto neziskovej internetovej „banky“ zdôrazňujú, že nejde o charitu, ale o seriózny biznis. Od podnikateľov sa očakáva, že pôžičky splatia.

Ani mikropôžičky však nie sú všeliekom. Objavili sa obvinenia, že niektoré financujúce organizácie vyžadovali prehnané úroky. To však nie je celkový trend, pretože iné zase požičiavajú bez úrokov (v podstate nevyhnutnosť pri pôžičkách moslimom), takže vzhľadom na infláciu na nich v podstate prerábajú. Ďalším potenciálnym problémom je, že peniaze sa často dostávajú k už aktívnym a „overeným“ podnikateľom, a nie k začínajúcim, ktorí by mali byť ich hlavnými prijímateľmi.

Aj keď konkrétny prínos CCT alebo mikroúverov je zatiaľ ťažké určiť, pretože v hre je aj množstvo iných faktorov, ako sú ekonomická vyspelosť a politická stabilita danej krajiny, prípadne kultúrne postoje k dlhu a úrokom, doterajšie výsledky naznačujú, že zrejme fungujú lepšie ako medzivládna pomoc do vreciek skorumpovaných diktátorov a iných pochybných existencií.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia