Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Čo príde po kapitalizme?

Keď v septembri 2008 skrachovala investičná banka Lehman Brothers, každému, kto nežije odtrhnutý od reality, muselo byť jasné, že kapitalizmus, ako sme ho dovtedy poznali, sa zmení. Niektorí hlásali jeho premenu, iní nevyhnutný zánik.

Odvtedy uplynulo necelé desaťročie a isté je to, že kapitalizmus sa nepochybne zmenil. Jeho zánik si zatiaľ ohlásiť netrúfneme. Najmä preto, že nevieme, či po ňom príde niečo horšie alebo lepšie. Britský novinár, televízny reportér a spisovateľ Paul Mason je odvážnejší. Podľa neho vo vyspelom svete máme to najlepšie z kapitalizmu už za sebou a rozvojový svet čaká to isté ešte za nášho života.

Paul Mason: PostCapitalism: A Guide to Our Future 

Allen Lane: 2015

Zároveň už vidí zárodky toho, čo kapitalizmus nahradí. Nazýva to postkapitalizmom a jeho vízia, ktorú načrtáva v knihe PostCapitalism: A Guide to Our Future (Postkapitalizmus: Sprievodca našou budúcnosťou). Podľa neho technológie, ktoré sme v ostatnom čase (niektoré z nich dokonca po vypuknutí krízy v roku 2008) vytvorili, nie sú kompatibilné s kapitalizmom.

Informačné technológie rozkladajú kapitalizmus tým, že narúšajú trhové mechanizmy, majetkové práva a ničia dávny vzťah medzi prácou, mzdami a ziskom. Dodáva, že kapitalizmus bude „zrušený“ niečím dynamickejším, ako je kapitalizmus samotný a už to existuje v starom systéme, aj keď to ešte nie je viditeľné.

Nové pravidlá hry

Mason konštatuje, že infokapitalizmus vytvoril milióny vzájomne prepojených ľudí, ktorí sa stali novými hýbateľmi zmeny. Nazýva ich (možno by sme mohli povedať aj „nás“) univerzálnymi vzdelancami. Bude to práve táto vrstva vzdelaných a poprepájaných jednotlivcov, ktorá pochová kapitalizmus. Dokáže totiž získavať vedomosti z relatívne otvoreného a globálneho systému. Oveľa dôležitejšie však je, že verí, že informácie by mali byť voľne dostupné. „Zaplatia za drogy v nočnom klube, ale platbu za stiahnutie hudby považujú za bremeno,“ píše Mason.

Aj keď túto skupinu nazýva vzdelancami, v skutočnosti je vzdelanie len okrajovou charakteristikou. Dôležitá je prepojenosť. Novým „univerzálnym vzdelancom“ môže byť kybernetik, ale aj pracovník v čínskej továrni, ktorý cez sociálne siete dokáže zorganizovať štrajk proti neľudským pracovným podmienkam.

Vyššie spomenutý postoj k cenám je kľúčový v tom, že narúša normálnu cenotvorbu, ako ju poznáme z tradičnej ekonomickej teórie. Tá predpokladala, že ekonomika pozostáva z tých, ktorí ceny tvoria, a tých, ktorí ich akceptujú, čiže z racionálnych jednotlivcov, ktorí sledujú svoj vlastný záujem prostredníctvom trhu.

Informačné technológie umožňujú netrhové hospodárstvo a vytvárajú skupinu obyvateľstva, ktorá je pripravená sledovať svoje vlastné záujmy prostredníctvom „netrhových“ krokov.

Dobrými príkladmi sú Wikipedia, Open Source alebo licencia Creative Commons. Sieťové prepojenie aktérov umožňuje organizovať výrobu tak, že je decentralizovaná, vyžaduje si spoluprácu (často ľudí na opačných koncoch sveta), a pritom nevyužíva trh ani hierarchiu riadenia.

Podľa Masona v postkapitalizme sa stane tovar lacným, alebo bude úplne zadarmo, ale ľudia ich budú naďalej vyrábať bez ohľadu na trhové sily. Toto v klasickom kapitalizme nedáva zmysel. Dodáva, že užitočné veci, ktoré sa dajú vyrobiť za minimálneho prispenia ľudskej práce, budú nakoniec zadarmo, vzájomne zdieľané a spoločne (alebo spoločnosťou) vlastnené.

Opäť zdôrazňuje, že informačné technológie vytláčajú ľudskú prácu z výrobu, ničia mechanizmus cenotvorby a podporujú netrhové formy výmeny tovarov alebo služieb. Výsledkom bude, že nakoniec úplne pretrhnú spojenie medzi prácou a hodnotou. Pre Masona z toho jednoznačne vyplýva, že takýto systém nemôže byť kapitalistický.

Sám sebe hrobárom

Mason píše, že kapitalizmus v uplynulých dvadsiatich rokoch vytvoril novú spoločenskú silu, ktorá bude jeho hrobárom. Sú to už spomenutí prepojení, „zosieťovaní“ jednotlivci, ktorí síce majú rôzne záujmy, ale spojí ich snaha dosiahnuť, aby sa postkapitalizmus stal funkčným systém. V tejto novej ekonomike bude čo najväčší možný počet tovarov a služieb zadarmo a dostupný pre spoločné využívanie. Tým sa zvráti súčasný trend k čoraz väčšej sociálnej nerovnosti.

Takáto predstava je nevyhnutne utopická. Netají sa tým ani jej autor, ale tvrdí, že za utopizmus by sme sa nemali hanbiť. Dodáva, že utopistami boli aj najefektívnejší podnikatelia raného kapitalizmu ako aj priekopníci boja za slobodu. V podstate žiadna spoločenská zmena nie je možná bez istej dávky utopizmu.

Prechod od kapitalizmu k postkapitalizmu však nebude vôbec jednoduchý. Mason očakáva, že sa bude odohrávať podobne ako zmena feudalizmu na kapitalizmus. Bude to dlhý a mätúci proces. Okrem toho bude potrebné redefinovať celý koncept ekonomického systému.

Súčasný systém momentálne zažíva niekoľko externých šokov, s ktorými sa musí vyrovnať. Ide napríklad o klimatickú zmenu, vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov energie, starnúcu populáciu vo vyspelom svete a Číne, prudký nárast počtu obyvateľov v rozvojových štátoch a migrácia, ktorá súvisí s jedným alebo viacerými ostatnými faktormi. Mason predpovedá, že tieto vplyvy natoľko zmenia dynamiku kapitalizmu, že ten to z dlhodobého hľadiska neprežije.

Čo so štátom?

Zároveň priznáva, že externé šoky sú natoľko silné, že niektoré kroky na ich zmiernenie budú musieť byť okamžité, centralizované a drastické. Práve centralizácia niektorých krokov je slabou stránkou jeho vízie. Všetky zmeny, ktoré podľa neho erodujú súčasný kapitalistický systém, sú totiž výsledkom spontánnej aktivity jednotlivcov.

Len ťažko si možno predstaviť, že by sa títo slobodomyseľní ľudia nechali spútať centralizovanou štátnou kontrolou, aj keby to cieľ mal byť taký vznešený prudké zníženie emisií. Vidíme predsa, že štáty sú v tejto snahe aj dnes úplne impotentné. Jednak pre nezáujem samotných politikov, ktorí sú mentálne nastavení na fungovanie vo volebných cykloch, a nie na dlhodobé ciele, a aj pre odpor firiem, ktoré by po zavedení takýchto opatrení skôr či neskôr skončili na smetisku dejín.

Predstava osvieteného štátu, ktorý „vypestuje“ novú formu ekonomiky a keď sa tá uchytí a začne fungovať sama osebe, tak sa stiahne ako rodič, ktorý vychoval dieťa a pustil ho do sveta, je aj v utopickej vízii mimoriadne naivná. Mason volá po novom chápaní štátu ako činiteľa, ktorý umožňuje zavádzanie nových technológií a biznis modelov, a všetko to pekne koordinuje. Keďže postkapitalizmus si predstavuje ako globálny systém (ktorý zachráni globalizáciu pred neoliberalizmom), musí si uvedomovať, že väčšina z takmer dvoch stoviek rôzne funkčných štátov nemá šancu to dokázať.

Je to dosiahnuteľné?

Napriek rôznym prekážkam, ktoré správne identifikuje, ale nie vždy nachádza účinný recept na ich prekonanie, Mason vidí tri hlavné dôvody, prečo je postkapitalizmus možný.

Tým prvým je, že informačné technológie znižujú potrebu pracovať, uvoľňujú vzájomný vzťah medzi prácou a mzdou a stierajú rozdiel medzi prácou a voľným časom. Neprekvapuje teda, že je zástancom nepodmieneného základného príjmu. Podľa neho vôbec nejde o príliš radikálnu myšlienku. Jej hlavným cieľom v postkapitalizme je formalizovanie oddelenia práce a mzdy a dotovanie prechodu na kratší pracovný čas.

Ľuďom by umožnil vybudovať si postavenie v netrhovej ekonomike – robiť dobrovoľníkov, programovať v Open Source, tvoriť heslá na Wikipedii alebo aj nerobiť nič. Priznáva, že náklady by boli vysoké, a tak myšlienka môže uspieť len ako súčasť komplexnejšieho projektu prechodu na nový systém.

Druhým dôvodom, prečo postkapitalizmus môže fungovať, je narušenie cenotvorby. Trhy sú založené na nedostatku tovarov alebo služieb a z toho vyplývajúcich zmien cien. Informácie, hlavný stavebný kameň postkapitalizmu, sú dostupné v takmer neobmedzenom množstve, kedykoľvek a môže ich využívať viac ľudí naraz. Hraničné (medzné) náklady potrebné na „výrobu“ informácie sú blízke nule, čo ju zásadne odlišuje od bežných tovarov a služieb.

Tretím faktorom, ktorý môže vydláždiť cestu k postkapitalizmu, je nárast spolupráce pri výrobe, ktorá nereaguje na pravidlá trhu a firemnej hierarchie. „Spolupracujúce, samoriadené, nehierarchické tímy sú technologicky pokročilou formou prácou, a predsa je veľká časť pracovnej sily stále uväznená vo svete pokút, disciplíny, násilia a mocenskej hierarchie,“ píše Mason. Chápe prečo to tak je – námedzná práca je pilierom súčasného systému. Ľudia ju musia akceptovať, inak by neprežili, resp. by prežili za oveľa horších podmienok. Vyslobodením by bol práve nepodmienený základný príjem.

Pod povrchom súčasného systému už vidíme znaky toho nového – paralelné meny, firmy fungujúce ako družstvá, nové formy vlastníctva, úverovania a právnych vzťahov. To všetko to už je. Kým niekto to vníma ako okrajovú kuriozitu pre zopár hipsterských rojkov, Mason v tom rozoznáva zárodky novej ekonomiky, ktorú nazýva postkapitalizmom.

Projekt nula

Na rozdiel od mnohých kritikov kapitalizmu nezostáva len pri vymenúvaní jeho neduhov, ale navrhuje aj alternatívu. Za bezprostredný cieľ považuje záchranu globalizácie odstránením neoliberalizmu. Následným krokom musí byť záchrana planéty tým, že sa odpútame od kapitalizmu ako takého.

Hlavné ciele, ktoré by spoločnosť v najbližších rokoch mala dosiahnuť, sú podľa neho zníženie emisií, stabilizovanie finančného systému, zabezpečenie materiálnej prosperity a nasmerovanie využívania technológii k tomu, aby sa znížil objem nevyhnutnej práce, ktorú musíme vykonávať.

Svoju postkapitalistickú víziu nazýva Projekt nula. Bola by to spoločnosť s nulovým spaľovaním fosílnych palív, nulovými medznými nákladmi a čo najkratším nevyhnutným pracovným časom. Skutočným odrazovým mostíkom informačnej spoločnosti bude podľa neho internet vecí, ktorý bude zavŕšením obrovského spoločenského „stroja“.

Očakáva, že prechod k postkapitalizmu budú poháňať prekvapivé objavy, za ktoré budeme vďačiť ľuďom pracujúcim v skupinách. Spoločným znakom týchto technologických skokov bude, že vďaka nim budú veci lacnejšie a úžitok z nich bude mať celá spoločnosť. Aj preto Mason nemá zásadné výhrady voči tomu, ak bude mať niekto z týchto aktivít zisk. Musí to však byť zisk ako výsledok podnikavosti, inovácií a tvorenia hodnôt, nie zisk z renty.

Ak sa Masonova vízia naplní, bude to pravdepodobne svet lepší ako ten, v ktorom žijeme. Skôr sa však obávam, aby sme v budúcnosti neoznačovali ako postkapitalizmus niečo, čo bude oveľa horšie.

Foto: Chris Boland

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia