Vladimír Bačišin
Foto: TZA (Flickr, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Európska rada (licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Foto: Svetová banka, licencia Creative Commons
Vladimír Bačišin
Foto: Cayusa (Fllickr.com, licencia Creative Commons)
Vladimír Bačišin
Tomáš Mrva
Leo Singer
Foto: SXC.hu
Tomáš Mrva

Čakanie na smrť kapitalizmu: Žižek a Hauser

Margaret Thatcherová svojho času tvrdila, že neexistuje alternatíva k ekonomickému liberalizmu. Francis Fukuyama o niekoľko rokov neskôr ohlásil koniec dejín a definitívne víťazstvo liberálnej demokracie. Začiatok 21. storočia zasadil týmto predstavám silnú ranu.

Kritika existujúceho systému už dnes nie je žiadnou herézou. Len málokto však prichádza s takými radikálnymi predstavami ako dvaja stredoeurópski filozofi – Slovinec Slavoj Žižek a Čech Michael Hauser. Obaja majú toho dosť spoločného a v roku 2008 dokonca vyšiel v češtine knižný rozhovor Hausera so Žižekom pod názvom Humanismus nestačí.

Nedávno vyšli v češtine dve knihy týchto autorov, Hauserova Kapitalismus jako zombie s podtitulom Proč žijeme ve světě přízraků a Žižekova Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška s podtitulom Proč musela utopie liberalismu zemřít dvakrát. Už z názvov možno vidno, kam obaja páni mieria. Zjednodušene by sme mohli, že vynášajú ortieľ nad súčasným ekonomickým, politickým a kultúrnym usporiadaním.

Hauser hovorí, že svoju knihu vidí ako výraz emancipačnej, ľavicovej opozície voči danému stavu vecí. Žižek už hneď na začiatku vykladá karty na stôl a upozorňuje, že prináša krajne stranícky rozbor problému a svojej straníckosti otvorene dáva meno komunizmus.

Hauser považuje kapitalizmus za živú mŕtvolu a jeho prízrakmi sú ekonomická forma (neoliberalizmus), politická forma (liberálna demokracia) a kultúrna forma (postmodernizmus). Samotnú kritiku kapitalizmu nepovažuje za dostatočnú. Vraví, že kapitalizmus dnes už kritizuje kdekto. Dôležité je pre neho, ako ho kritizujú.

Podľa Žižeka utópia liberálnej demokracie zomrela 11. septembra 2001 a utópia globálneho kapitalizmu na začiatku ekonomickej krízy v roku 2008. Zároveň však pripúšťa, že skutočnou obeťou krízy nemusí byť kapitalizmus, ale ľavica, ktorá je neschopná prísť s životaschopnou globálnou alternatívou. Aj Hauser upozorňuje na to, že súčasná ľavica zostala myšlienkovo paralyzovaná a jej snahou je zachovanie alebo konzervovanie sociálneho štátu. Naopak pravica prevzala ľavicový revolučný slovník a hovorí o reformách, revolúcii a zmenách.

Pripomína, že sociálnodemokratické strany opúšťajú myšlienku socializmu ako utópie a nahrádzajú ju práve sociálnym štátom ako medzistupňom medzi kapitalizmom a socializmom. V dôsledku neoliberálnej hegemónie sa už aj sociálny štát javí ako utópia.

Hoci to nesúvisí priamo s kritikou kapitalizmu, treba spomenúť aj Hauserove slová o tom, že ľavicové strany by mali čeliť nárastu rasizmu a xenofóbie tým, že sa zastanú neprivilegovaných a príkro odmietnu rasizmus a xenofóbiu. V slovenskom kontexte to vyzerá tak, že údajní sociálni demokrati zo Smeru majú nielen silné ľudácke krídlo, ale aj premiéra, ktorý by rómsky problém riešil extrémnymi opatreniami. To však len tak na okraj...

Žižek aj Hauser sa teda zhodujú v tom, že systém kapitalizmu a liberalizmu je neuspokojivý, z ich pohľadu v mnohom až škodlivý. Hauser si myslí, že kapitalizmus v čistej podobe ani nemôže existovať, pretože na svoje oživovanie potrebuje tri spôsoby – vojnu, sociálny štát a neoliberalizmus. Ak by sme ponechali kapitalizmus bez vonkajších zásahov, tak by to bola najistejšia metóda, ako ho doviesť na cestu k zániku.

Tu je však Hauser trocha nekonzistentný, lebo na inom mieste píše, že je zjavné, že kapitalizmus sa do konečnej agónie nedostane sám od seba, ale jeho pádu môže zabrániť nastolenie autoritárskej vlády. „Po neviditelné ruce může nastoupit až přiliš viditelná silná ruka,“ dodáva.

Kritizuje Marxa, že nepredpokladal, že v stave krízy sa môže rozhorčenie más premietnuť aj do obludy menom národný socializmus. Ako to vidí Žižek? Ten súhlasí s Marxom a pád kapitalizmu podľa neho nespôsobí žiadna vonkajšia príčina, ale kapitalizmus sám. Podobne je na tom v jeho očiach aj (sociálny) liberalizmus – ponechaný napospas sa rozloží, ale zachrániť ho môže len vzkriesený duch ľavice.

Postupne sa teda dostávame k tomu, kde vidia Hauser aj Žižek východisko. Keď sa Hauser pýta, čo je vlastne alternatívou ku kapitalizmu, tak si hneď aj odpovedá – je to komunizmus. Dodáva, že kríza ľavice pretrvá, kým neprijme za svoju ideu komunizmu. Reči o priamej demokracii, participácii a lokálnej ekonomike sa podľa neho ničím nelíšia od takzvaného červeného alebo súcitného konzervativizmu.

Nevyhnutnou podmienkou komunizmu je však spochybnenie súkromného vlastníctva. To je dnes tabu pre mainstreamové ľavicové strany, ktoré sú skôr posadnuté etatizmom. Hauser nechce zrušiť individuálne vlastníctvo, ale vlastníctvo verejne prospešných vecí. Vysvetľuje to na jednoduchom príklade: „Je rozdíl mezi vlastnictvím x lahví vody a vlastnictvím zdrojů pitné vody.“

Následne prichádza s akousi ekumenickou výzvou, že človek ani nemusí byť marxista, aby uznal, že privatizácia nie je výsledkom racionálnej voľby, ale dogmy, a súkromné vlastníctvo verejne prospešných vecí nemusí byť lepšie ako obecné, komunitné, spoločenské alebo štátne. Zdôrazňuje aj to, že sa nechce vracať k starým ľavicovým dogmám alebo opakovaniu slepých ciest, ale chce zmeniť pohľad na súčasnú situáciu.

Vôbec však nie je jasné, ako sa chce ku komunizmu dopracovať. Tvrdí, že tí, čo chcú naozaj niečo zmeniť, budú nútení usilovať sa o reálnu politickú moc. Veď sám priznáva, že skrytou pravdou utópie je dystópia – každá alternatíva má v sebe utopický prvok, ale ten je vnímaný dystopicky, ako niečo odpudivé. Je presvedčený, že dystopický prvok v komunizme sa opäť môže zmeniť na utopický, ak niekde nastane nový pokus o jeho zhmotnení?

Lenže ako toto zhmotnenie nastane? Revolúciu, parlamentnou cestou? Čo sa stane s tými, ktorí budú proti takémuto „zhmotneniu“? Veď historické príklady sú práve dystopické. Žižek ani zďaleka také okolky nemá a myslí si, že dnešná ľavica potrebuje riadnu dávku jakobínsko-leninskej paradigmy centralizovanej diktátorskej moci.

Dodáva, že komunisti by mali trvať na štyroch fundamentálnych konceptoch: rovnostárskej spravodlivosti, disciplinárnom terore, politickom voluntarizme a dôvere v ľud. Možno už začína byť čitateľovi jasné, prečo si Žižek vyslúžil označenie najnebezpečnejšieho (a aj najzavrhnutiahodnejšieho) filozofa Západu. Pozoruhodné je aj to, že Žižek nevidí v socializme prípravnú fázu komunizmu, ale považuje ho za jeho najväčšiu hrozbu. Globálny kapitalizmus môže podľa neho prežiť, len ak sa mu podarí nastoliť nejakú formu socializmu ako komunitarizmus, populizmus alebo kapitalizmus s ázijskými hodnotami.

Ani Žižek však nie je z pohľadu komunistu a komunizmu bezbrehým optimistom. Tiež si kladie otázku, či komunizmus zostane len utopickým ideálom iného možného sveta, ktorého uskutočnenie sa skončí neúspechom alebo sebadeštruktívnym terorom. Podobne aj Hauser premýšľa, či idea komunizmu bude naveky obsadená dystopickým prvkom ako nánosom historického zlyhania v 20. storočí.

Aj keď Žižekove a Hauserove názory môžu pôsobiť šokujúco, určite sa ich oplatí čítať, pretože kladú znepokojujúce otázky a rozbíjajú myšlienkovú sterilitu, ktorá v našom prostredí tak často prevláda. V jednom novinovom stĺpčeku som pred pár dňami čítal medzi „mantrami na úspech“ aj to, že sa treba obklopiť ľuďmi, ktorí myslia rovnako.

Nie, malo by to byť naopak. Keď sme v spoločenstve s tými, ktorí myslia tak ako my, nikam nás to neposunie. Musíme počúvať tých, ktorí sú odlišní. A hľadať odpovede na ich otázky, ale zároveň sa aj ich pýtať.

Napríklad ak máme trvať na dôvere v ľud, tak je potrebné si položiť otázku, či tento ľud chce komunizmus (a prečo by ho vlastne mal chcieť). Alebo prečo by alternatívou ku kapitalizmu mal byť práve komunizmus? A čím by mal byť vlastne komunizmus príťažlivý? Len tým, že nie je kapitalizmus? Existuje niečo mimo binárnej sústavy kapitalizmus-komunizmus, čo by rozťalo ekonomický gordický uzol? Aj o tom by bolo zaujímavé porozprávať sa s oboma filozofmi.

Michael Hauser: Kapitalismus jako zombie. Rybka Publishers: 2012, 364 strán

Slavoj Žižek: Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška, preklad Radovan Baroš. Rybka Publishers: 2012, 248 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia