Ľubomír Jaško
Uršula Fotisová

SUV-čko si do hrobu fakt nezoberiete, magnólie áno

Čas od času sa mi stane, ze som konfrontovaná so zle skrývanou závisťou svojich známych v statuse zamestnancov - tí bystrejší tú závisť obstojne kašírujú a väčšinou začnú hovoriť niečo o tom, že keď nadíde čas, otvoria si vlastnú kaviarničku alebo dačo podobné, pri čom aj laici majú pocit, že by to bez problémov zmanažovali.

Chápavo prikyvujem a ak ich mám rada, občas aj radou k rozbehu vlastného biznisu prispejem, väčšinou však neplytvám mentálnou energiou: teda pokiaľ je jasné, že kamoš sa ledva vyzná vo vlastnej výplatnej páske, a tak nejak pochybujem o jeho schopnosti vystavovať priebežne faktúry, hoci to je teda energia minimálna, ale čo už, zvyk, to sú železné okovy, ak raz tie peniaze dostávate na účet mesačne bez zbytočných cavykov, dodatočné papierovačky vás proste budú molestovať.

Občas si kladiem otázku, čo mi to vlastne závidia, a odpoveď je na dosah, zväčša to, že si za pekných slnečných dní môžem váľať šunky dakde na Delfíne, Horskáči alebo v inej lukratívnej lokalite, kým oni v pote tváre ofukovanom klimatizáciou musia predstierať činnosť v office.

Život v krivde nie je moja obľúbená disciplína, nebudem im ju veru uľahčovať prehnanou úprimnosťou o tom, že toho voľného času nie je až tak na rozdávanie, lebo však dobrý maďarský guláš sa za 5 minút neuvarí a hlavne, odkedy som na voľnej nohe, stále musím rátať s možnosťou, že vzhľadom na svoje pitoreskné CVčko jedného dňa skončím za pokladňou v supermarkete dúfajúc, že ma raz za 4 hodiny pustia cikať.

Apropo supermarkety - pred pár dňami tu koloval text zhŕňajúci základné piliere myslenia bohatých, s ktorými sa plebsu rada zdvôverila pani, čo vlastní Walmart - známy extrémne nízkymi mzdami, otrasnými pracovnými podmienkami, celkovo slabými sympatiami voči odborom a fluktuáciou takou, že by aj miestna vetva IBM závidela. Najbohatšia žena sveta mne osobne nepovedala nič prevratné, ale čítajúc pohoršené reakcie na ženskom fóre si vravím, táto poddanská mentalita, ktorá hľadá chyby a prekážky všade len nie na vlastnej parcele, je už mimoriadne otravná a chcelo by to trochu osvety, pokiaľ ide o základnú podstatu pracovnoprávnych vzťahov.

Ja mám rada úprimnosť, takú tú, čo vás plesne po tvári a zabrní až dakde v predĺženej mieche a to na pani Christy Walton oceňujem, že v súlade so zaužívanými zvykmi svojej spoločnosti správne poukázala na to, že bohatí ľudia "čisto logicky využívajú pracovnú silu, ochotnú vymeniť svoj čas, tú najcennejšiu komoditu v živote, za peniaze". Bang.

Takže, priatelia, nech ste sa v osvetových článkoch z pera HR-istov stokrát dočítali, že zamestnávateľ vám platí za vaše schopnosti, zabudnite na to, je to blbosť z tej kategórie, ako že ježko má pichliače kvôli jabĺčkám. Ide o jednoduchý trade-off: zamestnávateľ vám dáva peniaze a vy ste k dispozícii, o schopnosti ide až v sekundárnej rovine.

Čas, ktorý každý z nás má, je zhora ohraničený, to všetci vieme a radi na to zabúdame, aby bol život ako-tak znesiteľný. Ale o smrti až niekedy nabudúce, ja si tie vaše lajky cením a nechcem o ne prísť neuváženou voľbou témy.

Inak som celkom alergická na elitárske reči o slobodnom kreovaní vlastného životného projektu presne v duchu aplikovaného sartrovského existencializmu - radi sa ním nadchýnajú pubescenti v snahe zvládnuť vlastnú úzkosť z bezmocnosti a zmätku pri konfrontácii s vonkajším svetom, aby ho vzápätí - poznajúc kruté životné obmedzenia - rýchlo opustili výmenou za pár sto eur v hrubom.

Takže takto: nemôže byť každý svojstojný a napokon svojstojný v žiadnom prípade neznamená paušálne lepší, ako to dokazujú výmyselníci schopní predať teplú vodu chudákovi neinvenčnému investorovi zlbnutému tou fancy vlnou start-upov alebo tiež obchodníci, ktorých biznis model je udržateľný len vďaka pestovaniu klientských vzťahov s vládnucou vrstvou. Každému, čo jeho jest, mne by tie peniaze za to nestáli, lebo práve to udržiavanie vzťahov je celkom pekná makačka a mňa vyšťaví už aj dialóg s priemerným pozérom.

Sloboda verzus istota, to je najfundamentálnejšia životná dilema, a jej správne riešenie tkvie v starostlivom uvážení svojich schopností, ponúkaných príležitostí a vonkajších či vnútorných limitov. Nič nie je podradné na šičke z Humenného, ktorá sa trasie sa o svoje miesto, ak má doma tri hladné krky. Naopak, bláznami sú ľudia, ktorí sa dokážu vystatovať večnými nadčasmi v práci, ktorej zmysel im uniká. Také tie postavičky z knihy Rada Ondřejíčka, ktorým nikto nepovedal, že až takí kreatívni a nenahraditeľní zjavne nie sú, inak by si mohli diktovať a na svoj voľný čas by si veru siahnuť nedali.

Jasné, peňáze treba, ale vo vyšších úrovniach Maslowovej pyramídy je ich jediným zmyslom možnosť výmeny za slobodu - slobodu venovať sa tomu, čo považujete za hodnotné, či už sú to vzťahy s ľuďmi, ktorých ľúbite, alebo hoc aj pestovanie magnólií. To SUV-čko si do hrobu fakt nezoberiete.

Sa mi tu ľahko mudruje, lenže čo nová daňová a odvodová reforma vstúpila do platnosti, aj ja som kus vymäkla a zrazu som sa ocitla v tragickej rozpoltenosti nad dobre zaplatenou pracovnou ponukou.

"Ľudia si zaslúžia istoty," vykrikovalo moje ració, ale intuícia rázne zavrtela hlavou.
Kým mám na výber, nechcem počas obednej prestávky jesť tie predražené kentusy v Preste a nechcem svoj čas meniť za veci, ktoré nepotrebujem.

(Ale keby niečo, vidíme sa v Carrefoure.)

Hlas od šporheľtu prináša:

Po rozličných životných dezilúziách som prišla k záveru, že diplom z jadrovej fyziky a nedokončené štúdium politológie najlepšie zužitkujem miešaním segedínu pri sporáku.
Toto je môj slobodný ventilačný priestor. Tu počuť burácajúci hlas od sporáka.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť