Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Žrúti zvierat

Hovorí sa, že pracovníci bitúnkov sú najzarytejšími vegetariánmi. Naozaj stačí tak málo? Vidieť ako to v skutočnosti funguje a už nikdy nedať do úst kus steaku? Ako vlastne vyzerá chov zvierat v 21. storočí?

Pár týždňov po Vianociach je asi najlepší čas na niekoľko príbehov o reálnom „živote“ zvierat, ktoré končia napríklad ako rezne na tanieri. Nemusíte byť ani aktivistom bojujúcim za práva zvierat, aby ste sa dostali k informáciám či priamo do priestorov bitúnkov a „tovární na mäso“, milosrdne nazývaných poľnohospodárske podniky. Stačí, ak len naozaj chcete vedieť, čo jete, alebo ste po poslednej návšteve v reštaurácii nemohli kvôli otrave z jedla a horúčke spať.

Všetky zvieratá sú si rovné, niektoré sú rovnejšie

Jedlo je súčasťou našej osobnej histórie, spomienkou, ktorú si stačí uvariť. Súčasťou našej civilizácie je však aj život so zvieratami. To, ako ich máme radi, dosvedčuje množstvo majiteľov domácich miláčikov a výšky faktúr pre veterinárov, ktoré sú ochotní zaplatiť. Medzi jednotlivými druhmi však robíme obrovské rozdiely. Zabíjame prasatá, ale nejeme psov. A pritom prasiatka dokážu byť veľmi inteligentnými spoločníkmi a malé psíky sú v niektorých krajinách veľkou delikatesou.

Práve tento paradox je hlavnou témou jednej z mnohých kníh venovaných etickým dilemám súvisiacich s konzumáciou mäsa. Túto napísal Američan Jonathan Safran Foer, ktorý sa tri roky venoval skúmaniu produkcie najpopulárnejších druhov mäsa v USA. V autorovej rodnej krajine túto knihu s názvom Eating Animals často označujú za vegetariánsky manifest. Nie je to však celkom pravda. Napriek tomu, že Foer naozaj odmieta jesť mäso, dáva nádej aj tým, ktorí sa rozhodnú pre menej radikálne riešenie tzv. selektívne omnivorstvo.

Človek je všežravec a evoluční biológovia tvrdia, že vďaka množstvu kalórií obsiahnutých v zvieracom mäse sa na úkor zmenšenia čriev mal možnosť vyvinúť a zväčšiť jeho mozog. V každom prípade ho však jeho schopnosť rozkladať bielkoviny neospravedlňuje za vynález intenzívneho poľnohospodárstva či tovární na zvieratá. Tieto podľa OSN a Pew Commission „prispievajú ku zmene klímy viac ako doprava.“ Podľa OSN „odvetvie veľkochovov je zodpovedné za 18 % emisií skleníkových plynov, čo je približne o 40 % viac ako všetky druhy dopravy dokopy.“

Výtvory Victora Frankensteina

Foerov príbeh číslo jeden hovorí práve o týchto továrňach. A začína kurčatami. Priemyselne vychovávané kurence obyčajne svoj krátky život strávia vo veľkej hale bez okien, kde sú naukladané v klietkach – do výšky aj do šírky. Brojlery – geneticky zmodifikované kurčatá určené na mäso, majú kožu rozožratú výparmi amoniaku z výkalov a množstvo problémov s dýchaním. Ich život je genetikou a potravou skrátený na 39 – 42 dní, po ktorých sú prevezené na bitúnok.

Foer opisuje smrť týchto zvierat, ktorých imunita by im neumožnila v normálnych podmienkach prežiť (za predpokladu, že by na malých nožičkách vôbec dokázali uniesť obrovské množstvo mäsa, ktoré na ich kostiach za taký krátky čas narástlo). Všetko sa začína vešaním kurčiat na pohyblivé háky. Po zavesení pokračujú do bazéna s vodou napustenou elektrinou. Podľa predpisov EÚ sa vyžaduje, aby boli zvieratá pred zabitím omráčené. Často to tak nie je. Nasleduje odsekávanie hláv, stečenie z krvi a obarenie v horúcej vode. Teplá voda otvára póry a kurence zbavuje peria, paradoxne však umožňuje, aby ich telo-budúce mäso nasalo aj množstvo patogénov. Potom zvieratám odstránia paprčky a v USA stroj kura rozpolí a vypitve (a nie vždy sa trafí). Európskeho spotrebiteľa môže utešiť skutočnosť, že tu sa to robí ručne a obsah čriev nekončí vo vani na chladenie, pretože EÚ požaduje chladenie vzduchom. Za jeden deň priemerná fabrika v Európe spracuje 50 – 90 tisíc kurčiat, z ktorých veterinári prezrú námatkovo ani nie jednu stovku. Nie je ani potrebné pripomínať, koľko z nich skončí polomŕtvych na zemi, pretože sú príliš malé, choré alebo dobité z prevozu.

Takáto hydina je doslova „vyrobená“ a my sa ku nej aj tak správame. Ako k tovarom, kusu plastu či kovu. (Prirovnanie nie je náhodné, pretože údajne aj Henry Ford sa inšpiroval továrňami na spracovanie mäsa pri dizajne svojich fabrík na výrobu áut). Tieto zvieratá sú neustále choré – dopované množstvom hormónov a antibiotík (v EÚ je používanie antibiotík na neterapeutické účely zakázané). Nielenže tak vedú k neúčinnosti antibiotík u ľudí, ale aj k vzniku nových vírusov, ktoré sa čoraz častejšie prenášajú na človeka.

Po uši v sračkách

Či tak nejako by mohol znieť slogan najväčšieho producenta bravčového mäsa v USA spoločnosti Smithfield, ktorá úspešne expanduje aj do Európy. Prasatá sú na tom možno o trošku lepšie ako kurčatá. V každom prípade však nemajú vo veľkochovoch na ružiach ustlané (ak ustlané vôbec na niečom majú). Rovnako ako kurence trpia rôznymi chorobami a ich koniec nie je ani rýchly ani bezbolestný. Navyše po nich zostáva množstvo fekálií bohatých na amoniak, metán, fosfor, dusičnany, ťažké kovy a okolo sto druhov patogénov (medzi nimi napríklad salmonela a streptokoky) a ak pri takomto zariadení bývate, máte o astmu a problémy s pľúcami postarané.

Na životné prostredie a ľudí však takýto podnik nehľadí. Je oveľa výhodnejšie platiť za znečisťovanie ako skončiť s takýmito postupmi. Foer vidí len jediné riešenie – nepodporovať takýto druh chovu zvierat ani centom. Nie je naivný a vie, že tradičné farmy chovajúce zvieratá na dvoroch neuživia ani len jednu štvrť v New Yorku, nie to ešte niekoľko miliárd ľudí. Na druhej strane však z úst rôznych svedkov necháva odznieť argument, že intenzívne poľnohospodárstvo nevzniklo z potreby nakŕmiť hladných, ale z potreby vyrobiť čo najviac v čo najkratšom čase. Továrne na mäso sú len ďalšími továrňami na peniaze.

V tejto súvislosti Foer nehovorí len o utrpení, ktoré spôsobujeme zvieratám, chorobách, ktoré prinášame sebe či ničení životného prostredia. Hovorí aj o podmienkach, v akých za minimálne mzdy pracujú ľudia, ktorí otupievajú a napriek nesmierne ťažkej a nebezpečnej práci živoria. Hovorí o množstve krmiva, ktoré takýto systém „požiera“ či o strate biodiverzity. O hodnotách, ktoré sa systematicky ničia v mene dnešného zisku, ktorý je vlastne zajtrajším problémom.

Ak na ničom nezáleží, niet čo zachraňovať

Foer uzatvára svoju knihu úvahou nad tým, akú silu a či vôbec nejakú má rozhodnutie jedného človeka na zmenu obrovskej mašinérie, akou je intenzívne poľnohospodárstvo. Foer nie je prvým slávnym spisovateľom – vegetariánom. Bezmäsitú stravu podporovali aj Tolstoj, Shelley či Kafka, ktorého príbeh v Eating Animals stretneme na rôznych miestach. Podľa slov Maxa Broda sa Kafka pri návšteve slávneho berlínskeho akvária zadíval na jednu z rýb, ktorej povedal: „Konečne sa ti môžem pozrieť priamo do očí. Už ťa nejem.“ Foerovo vegetariánstvo však nepramení v láske k zvieratám ako takej ako skôr k nenávisti voči ich priemyselnej „výrobe“, ponižovaniu a utrpeniu, ktoré spôsobuje. Smrť v prírode je krutá, ale s pseudoživotom vo veľkochove je neporovnateľná.

Zamýšľa sa nad tým, či stačí nejesť zvieratá. V globalizovanom svete komplikovaných vzťahov je totiž veľmi ťažké urobiť rozhodnutie, o ktorom by sme si mohli byť istí, že ničomu a nikomu neškodí. Na druhej strane zabúda na skutočnosť, že vegetariánstvo ako životný štýl neovplyvňuje len voľbu jedla. Máloktorý vegetarián z presvedčenia napríklad jazdí na terénnom aute. V každom prípade je obdivuhodné, že Foer (americký literárny zázrak a autor úspešných románov Naprosto osvětleno a Příšerne nahlas a k nevíře blízko) prišiel s akýmsi hybridom literatúry faktu, knižnej grafiky a memoárov (na ktoré vo veku 33 rokov ešte nemá nárok), ktorým na čitateľa spustí studenú sprchu.

Jonathan Safran Foer: Eating Animals. Little, Brown: 2009, 342 s.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia