Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Život na gauči

Aj o banálnych témach sa dajú napísať úžasné knihy, Joe Moran sa rozhodol zachytiť život bežného Brita od raňajok až do polnoci, kedy zalezie do postele a zhasne svetlo.

Prečo jedia Angličania na obed sendviče? Kde sa v nich berie ochota stáť v úhľadných radoch? O akom pube sníval Geroge Orwell a prečo sa v nich dnes spieva karaoke? Kniha Queuing for Beginners (Čakanie v rade pre začiatočníkov) má šestnásť kapitol venovaných každodenným rituálom a tomu, ako sa menili od povojnových rokov až do súčasnosti.

V doslove ku svojej knihe autor spomína muža, ktorý si tesne pred postavením Berlínskeho múru požičal v západnej časti metra knihy. V čase, keď ich mal vrátiť, sa však už nedostal na druhú stranu, a tak trpezlivo čakal niekoľko desaťročí. Deň po páde Berlínskeho múru sa slávnostne vybral do knižnice a vrátil, čo si kedysi dávno požičal. Podľa Morana tento príbeh ukazuje schopnosť každodenných rutinných činností prežiť aj tie najdramatickejšie prerušenia, vďaka oddanosti ľudí voči zdieľaným pravidlám naša spoločnosť môže fungovať.

Prísne zakázané vajcia

Kniha v mnohých kapitolách nerozpráva iba o Británi, ale vlastne aj o zvyšku Európy. Miestne špecifiká sa však objavia už na začiatku, keď je reč o raňajkách. Tie anglické by mali podľa bežných predstáv obsahovať slaninu a vajce, aj keď takúto záťaž si na ranný žalúdok dnes dopraje málokto. Výnimkou sú turisti prespávajúci v hoteloch, ktorí si túto “srdcovú porážku na tanieri” chcú vyskúšať. Už cez druhú svetovú vojnu sa začal vďaka nedostatku surovín udomácňovať zvyk mať na raňajky cereálie a toast, čo s istými obmenami pretrvalo až dodnes.

Návrat slaniny a vajec do obchodov však Briti po vojne vítali s ohromnou radosťou, bola to porovnateľná udalosť ako loď, ktorá do krajiny priviezla prvé banány. Príznačné pre dnešnú Britániu je, že len pred pár týždňami zakázali reklamný šot s mottom “jedno vajce na deň” ako propagáciu nezdravých stravovacích návykov. Producenti vajec si touto reklamou pritom chceli iba pripomenúť podobnú kampaň spred štyridsiatich rokov…

Anglické raňajky postupom rokov chladli – v roku 1956 mala teplé raňajky každý deň polovica dospelých a tínedžerov, o dvadsať rokov neskôr to už bol iba každý piaty. Raňajky už v 80. rokoch prestali byť spoločným rituálom, každý člen rodiny sa najedol, keď sa mu to hodilo. Pre mladých ľudí sa ´breakfast´ zmenil na ´deskfast´, raňajky zjedli až v práci za kancelárskym stolom.

Mizerný obed, mizerná večera

Práve kancelársky život zaznamenal divoký vývoj, z pohľadu cudzinca úpadok. Dnes už takmer nik netrávi hodinu na obede v reštaurácii či kantíne, k britskému životnému štýlu dnes patrí sendvič na obed a hotové jedlo zo supermaketu na večeru. Hoci existujú hnutia ako ´slow food´, ktoré nás nabádajú na väčšiu úctu k samým sebe a pomalému vychutnávaniu si jedla, je to len zúfalá reakcia na trend, ktorý úplne prevalcoval britskú spoločnosť.

Hodina tradične určená na obed sa v roku 2000 scvrkla na 36 minút, vlani to už bolo necelých dvadsať minút. Sedem z desiatich ľudí pracujúcich v kanceláriách sa najedlo rovno za svojim stolom, pričom mnohým stačilo iba 3,5 minúty. Nikto pritom nikomu nezakázal mať poriadny obed, je to psychologická a historická záležitosť.

Briti paradoxne strávili viac času na obede v čase krízy, počas druhej svetovej vojny, keď fungovali veľké vývarovne. Táto tradícia sa vďaka prídelovému systému udržala aj niekoľko rokov po vojne. So zlepšujúcou situáciou na trhu sa zlepšila aj ponuka. Obed s viacerými chodmi si však nemohli mnohí zamestnanci dovoliť, čo využili reťazce ponúkajúce vtedy ešte lacné sendivče šetriace peniaze a čas. Predovšetkým v drahom Londýne nestačili gastrolístky od zamestnávateľa na poriadny obed, ale vyšiel za ne sendvič a nápoj. Obed v starom zmysle slova zostal výsadou vyššie postavených zamestnacov a ´city lunch´ prežíva dodnes. Skutočne dlhé pracovné obedy sú však už minulosťou, zabila ich recesia na začiatku 90. rokov. Hoci sa o pár rokov ekonomická situácia zlepšila, tradícia dlhých obedov zostala minulosťou.

Predajcovia sendvičov postupne pochopili, že nemusia predávať iba lacné jedlo, a tak prišli s rozmanitými vylepšeniami, vďaka ktorým dnes stoja bežné sendiče aj tri či štyri libry. Stačilo k nim dodať trochu exotickej chute, niektoré zdravé varianty a zdanie skutočného obeda na slušnej úrovni bolo dokonalé. Aj keď je dnes výber veľmi pestrý, vyše polovicu celého sendičového trhu stále okupuje iba päť základných druhov. Rastúci úspech sendvičov po celom svete hovorí o úspechu anglo-amerického pracovného modelu. Je to zároveň smutná správa pre priaznivcov príjemného života.

Úpadok obeda by mohol mať vplyv na rastúcu kvalitu večerí, ani to sa však nestalo. Práve tu sa opäť ukazuje silná previazanosť britskej kultúry s americkou. Najväčším trhom na svete pre hotové jedlá s prezývkou “televízne večere” sú Spojené štáty, hneď na druhom mieste je Británia. Mikrovlnkovej stravy sa v nej predá viac, ako v celej kontinentálnej Európe.

Zrejme prvým takýmto jedlo v Británii bolo tzv. korunovačné kura, predávané v roku 1953 pri príležitosti korunovácie Alžbety II. Dalo sa ľahko jesť pri pozeraní televízneho prenosu, na masový úspech si ale ešte muselo počkať. V polovici päťdesiatych rokov malo chladničku iba 2-3 percentá britských domácností. Situácii v tej dobe pomohla spoločnosť Birds Eye a nápad s rybími prstami. Vďaka nemu začali britské deti jesť ryby a ich rodičia kupovať chladničky.

V sedemdesiatych rokoch sa na najrušnejších uliciach objavili špecializované chladničkové predajne, koncom toho istého desaťročia sa objavil ďalší prevratný vynález. Mikrovlniek sa už v polovici 80. rokov predalo okolo milióna ročne. V roku 1984 sa mikrovlnka stala najpopulárnejších vianočným darčekom. Príznančým pre triumf “televíznej večere” bolo aj to, že úspech pri predaji mikrovlniek išiel ruka v ruke s úspechom pri predaji videoprehrávačov.

Mikrovlnky sa v Británii objavili už v roku 1959, rozšíreniu však zabránila paranoja studenej vojny – ľudstvo vtedy žilo v strachu z atómovej vojny a o mikrovlnkách sa tvrdilo, že môžu uvoľňovať radiáciu. Veľa ľudí verilo, že je pre oči nebezpečné pozerať sa na zapnutý prístroj či uprostred ohrievania premiešať jedlo.

Hotové jedlá prešli podobnou marketingovou premenou ako sendviče, postpupne sa im podarilo zbaviť nálepky, že sa hodia iba pre slobodných ľudí a povaľačov z nišej triedy a prerazili aj do vyšších vrstiev. Chudobnejší dodnes kupujú najmä lacnejšie mrazené jedlá, bohatší dávajú prednosť hotovým jedlám s krátkou záručnou lehotou. O čo Briti menej varia, o to viac rastie popularita televíznych kuchárov. Až sa zdá, že sa im na dobré jedlo stačí iba pozerať.

Trochu si posedieť

Popri jedle či doprave sa hneď niekoľko kapitol Moranovej knihy venuje bývaniu a nábytku. Venuje sa predovšetkým posteliam a gaučom, čo úzko súvisí s kapitolami opisujúcimi nástup televíznej kultúry.

Gauč je každodenným a zároveň pomerne luxusným predmetom. Je to jediná časť celého nábytku, ktorá sa nedá priviezť poskladaná do krabice, z čoho akoby vyrastal jeho výnimočný status. Už na konci päťdesiatych rokov mali štyri z piatich britských domácností na krku spotrebiteľské pôžičky, popri práčkach mal na tom výrazný podiel aj predaj nových sedacích súprav. Chudobnejší si jednotlivé časti populárnej trojdielnej zostavy kupovali iba postupne a nie vždy sa im podarilo kúpiť vhodné diely, takže ak ste mali všetky časti rovnaké, bol to znak vašej zámožnosti. Vyzdobené gauče s vyrezávanými nohami a kvietkovaným poťahom z trhu vytlačil jednoduchší a praktickejší dizajn. Takmer univerzánlny moderný štýl znamenal nízku opierku, hrubé podušky a takemr žiadne vzory a ornamenty. Na rozlíšenie gaučov od seba zostali už iba tri posledné, ale dosť podstatné znaky – farba, materiál a veľkosť.

V júni 2005 protestovali predstavitelia British Potato Council pred vydavateľstvom Oxford University Press a pred britským parlamentom. Chceli nahradiť termín “couch potato” označujúci televízneho povaľača termínom “couch slouch”, pretože podľa nich couch potato urážal taký ušľachtilý produkt, akými sú zemiaky. V jazyku je však termín zabývaný už niekoľko desaťročí a jedným protestom sa to zmeniť nedá. Gauč je miestom, kde jeme večeru, podriemkávame a pozeráme televíziu. Mnoho ľudí s takýmto životným štýlom pripomína práve zemiak zahrabaný celý život pod zemou.

Trochu si pospať

Nábytku v spálni sa nikdy nedostalo toľko pozornosti, akú venujeme zariadeniu obývačiek či kuchýň. Oveľa menej ako o iných častiach domácnosti sa hovorí o posteliach - tie sú pritom nábytkom, na ktorom strávime tretinu života.

V Británii opäť raz vstúpila do životov ľudí druhá svetová vojna, ktorá zosynchornizovala posteľné rituály. Podiel malo na tom nočné zatemňovanie, ako aj nedostatok paliva. Skorý odchod po postele bol považovaný zá národnú povinnosť, lebo sa tým šetrila energia. Studené britské spálne dlho odolávali tomu, aby sa stali čímsi viac než len miesotm na spanie, chladné izby bránili dokonca aj tomu, aby si tam ľudia čítali. Britská spáleň mala tradične imidž asexuálneho miesta. Ako v roku 1946 napísal George Mikes, “ľudia na kontinente majú sexuálny život, Briti majú fľaše s teplou vodou.” Nie je to aforozmus, ale fakt – ešte aj na začiatku 60. rokov malo ústredné kúrenie iba 3,5 percenta britských domácností a až do sedemdesiatych rokov spávali po dekami naskladanými do viacerých vrstiev. Tie našťastie nahradil paplón propagovaný dobovou reklamou ako príležistosť na poriadny sex. Spolu s ústredným kúrením definitívne zmenil britské spálne z pochmúrných chladných miest na čosi radostnejšie. Tento efekt je citeľný dodnes, ako v jednej z mála európskych krajín v Bitánii neklesá pôrodnosť.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia