Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Slováci a Angličania odtrhnutí od reality

Pri sledovaní hokejových majstrovstiev sveta, počúvaní komentátorov a hostí v štúdiu, ako aj pri čítaní fanúšikovských vyjadrení na Facebooku alebo v internetových diskusiách som mal pocit, že toto som už niekde zažil, a nie raz. Prehnané očakávania, po ktorých nasleduje veľké rozčarovanie.

Spriaznenými dušami slovenských hokejových fanúšikov sú anglickí futbaloví. Je to dosť zvláštne, lebo v ostatných športoch dokážu pomerne presne odhadnúť silu svojich tímov a prispôsobiť tomu očakávania. Keď však hrajú Angličania futbal a Slováci hokej, tak si ich priaznivci vytvoria paralelnú realitu, ktorá nekorešponduje s reálnym stavom. Ako je to možné, keď týmto športom zjavne dobre rozumejú, čo dokázali aj reakciou po zápase s Dánskom?

Spomienky na zašlú slávu

Vysvetlením môže byť fixácia na slávnu minulosť. V Anglicku je odrazovým bodom pochopiteľne rok 1966 a dodnes jediný titul majstra sveta. Pre Slovákov zostávajú meradlom všetkého hokejového roky 2000-2003, kedy sme získali kompletnú medailovú zbierku. U Angličanov ešte narúša vnímanie reality kvalita ich ligy, ktorá vyvoláva dojem, že na rovnakej úrovni bude aj reprezentácia.

Slováci zase od roku 1993 celé desaťročie stúpali hore a nedokážu sa zmieriť s tým, že teraz už takmer rovnako dlho idú dole kopcom. Vo futbale je situácia opačná. Tam sme začínali skromne, a tak aj dnes, keď už máme mužstvo schopné prebojovať sa na majstrovstvá sveta či Európy, dokážeme aj prehru s Arménskom prijať pomerne stoicky. Zato každá hokejová porážka od Nemcov sa vníma ako malá tragédia.

Pohľad na najbližší turnaj neodvodzujeme od aktuálnej formy svojho tímu a existenciu ostatných tímov berieme len ako nevyhnutné zlo na ceste k úspechu. Keď si fanúšik prečíta nomináciu na majstrovstvá sveta, tak má pred sebou obraz každého hráča v optimálnej forme. Vidí Haláka vo Vancouveri, Šatana v Göteborgu, Gáboríka v Turíne a dospeje k záveru, že takýto tím je takmer neporaziteľný. Neuvedomí si však, že s výnimkou Demitru a Višňovského vari ani jeden z reprezentantov nemal naozaj vydarenú sezónu.

Podobne Angličania vlani pred svetovým šampionátom odignorovali, že hráči nešli na turnaj v optimálnej forme. Rooney mal nedoliečené zranenie, Ashley Cole tiež pre zranenie dlho nehral a mal za sebou rozchod s manželkou a na pohode nepridala ani milostná aféra Johna Terryho s priateľkou spoluhráča Wayna Bridga. Napriek tomu fanúšikovia verili, že ich talent a tvrdá ruka trénera Capella prekonajú všetky prekážky. Neprekonali.

Ilúzie o majstrovstvách sveta

Aj keď vidia, že forma počas sezóny nie je optimálna, tak prídu s teóriou, že daný hráč si to všetko bude chcieť vynahradiť na majstrovstvách sveta a o to viac sa bude snažiť, aby zmazal spomienky na neúspešnú sezónu. Tu už sa fanúšikovstvo pomaly začína meniť na náboženskú vieru, pretože takéto očakávanie nie je ničím podložené. Samozrejme, občas môže byť bodkou za slabou sezónou úspešný svetový šampionát, ale brať to ako pravidlo je receptom na rýchle vytriezvenie. Oveľa pravdepodobnejšie je, že nadmerná snaha povedie ku kŕčovitosti a kopeniu chýb.

Ani priamo na turnajoch, keď už začína byť zjavné, že všetko nefunguje tak, ako by malo, nestrácajú fanúšikovia nádej. Neustále si pripomínajú, že predsa nie je možné, aby to konečne Hossovi alebo Rooneymu nevyšlo. Vyťahujú sa rôzne historické štatistiky o tom, ako dlhší strelecký pôst pretrhli nejakým triumfálnym hetrikom alebo akú úspešnosť má celé mužstvo, keď sa tomu-ktorému hráčovi podarí skórovať.

Na úrovni celého mužstva sa zase vyťahujú paralely z minulosti, keď sme sa dokázali vymotať z takmer beznádejnej situácie (ako v roku 2006, keď sme tiež vstupovali do osemfinálovej skupiny bez bodu). Prípady, keď sa nám takéto obraty nepodarili alebo keď sme premárnili aj oveľa výhodnejšiu pozíciu (ako v roku 2010, čo by si komentátori aj fanúšikovia ešte mohli pamätať) sa radšej nespomínajú.

Úplne zúfalým pokusom bolo, keď Angličania vlani pred zápasom s Nemeckom začali počítať, ako sa im zvykne dariť v červených dresoch a keď zápas vysiela BBC, a nie ITV. Historické štatistiky boli povzbudivé, realita na ihrisku bola taká, že Nemci s nimi pozametali 4:1. Aj pred ktorýmsi zápasom Slovenska začal komentátor hovoriť, že hráme v „šťastnej“ farbe dresov. Už si nepamätám, či boli modré alebo biele, lebo v jedných aj druhých sme prehrávali o gól.

Dopredu a nikdy inak

Ďalším problémom je, že priaznivci v predturnajovej eufórii zabúdajú, čo všetko vlastne treba na získanie titulu alebo medaily dosiahnuť. Po vydretom víťazstve nad Slovinskom boli moji anglickí priatelia stále presvedčení o tom, že mužstvo sa konečne preberie a začne vyhrávať. Pravdepodobnosť, že sa to podarí, bola minimálna. Najsilnejším tímom, aký Angličania od roku 1966 vo vyraďovacích bojoch na MS porazili, bolo v roku 1990 Belgicko. Očakávať, že mužstvo, ktoré proti Alžírsku poriadne nevystrelilo na bránu, následne porazí Nemcov, Argentínu, Španielsko aj Holandsko a stane sa majstrom sveta, bola čistá fantazmagória.

Slováci zase naposledy na MS porazili tím z veľkej šestky v roku 2007. Zhodou okolností to boli Česi. Hráči, novinári aj fanúšikovia však aj po prehre s Ruskom celkom vážne hovorili o tom, že stále môžeme ďalších päť-šesť zápasov vyhrať a hrať o medailu. Zvíťaziť v piatich súťažných zápasoch sa Slovensku podarilo naposledy na olympiáde v Turíne v roku 2006 – a aj tak sme skončili bez medaily.

Analytici z Inštitútu finančnej politiky v článku pre Trend napísali, že vzhľadom na počet hokejistov slovenský národný tím dosahuje z dlhodobého hľadiska nadpriemerné výkony. K rovnakému záveru dospeli aj autori knihy s dráždivým názvom Prečo Anglicko prehráva, aj keď predpoklady úspechu vo futbale sú trocha iné ako v hokeji, ale to je iná téma. Dôležitejšie je, že fanúšikovia majú jednoducho priveľké oči.

To neznamená, že Slováci už nikdy nevyhrajú žiadnu medailu. Objektívne však nemajú na to, aby ich vyhrávali pravidelne. Nás môže tešiť aspoň to, že naša zlatá generácia aspoň nejaké cenne kovy priviezla, o čom môžu Angličania zatiaľ len snívať.

Výsledky uplynulých rokov aj juniorských tímov však naznačujú, že si zrejme budeme musieť vziať príklad od Maďarov, ktorí pochopili, že Puskásova éra sa už nevráti, a tak nerealistické predstavy nahradili nostalgickými záznamami pred takmer každým medzištátnym zápasom. To naše video môže byť dosť dlhé – od Lillehammeru po rozlúčkové slzy Pavla Demitru.

Skrátená verzia článku vyšla pod názvom Paralelný fanúšikovský svet v denníku Sme. Článok môžte podporiť na vybrali.sme

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť