Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Prečo Japonci neporážajú Keňanov?

Foto: Jonathan Ichikawa

Britského novinára Adharananda Finna poznajú slovenskí bežci a čitatelia vďaka jeho knihe Běhání s Keňany. Po tom, ako preskúmal metódy najrýchlejších vytrvalcov na svete, sa vybral objavovať tajomstvá japonských bežcov. Prečo práve ich?

Japonci sú totiž po Keňanoch a Etiópčanoch najúspešnejším maratónskym národom. Ak nahliadnete do svetových maratónskych tabuliek, popri Východoafričanoch máte najväčšiu šancu natrafiť práve na Japoncov. Pre Finna však nebola prvotnou motiváciou odísť na niekoľko mesiacov do Japonska snaha objaviť, vďaka čomu sú Japonci takí dobrí (a prečo nie sú ešte lepší), ale pokus dostať sa do ekidenového tímu.

Adharanand Finn: The Way of the Runner 

Faber & Faber: 2015, 336 strán

Ekiden je špecificky japonský štafetový beh na rôzne vzdialenosti. Prvý ekiden sa konal v roku 1917 na trati z Kjóta do Tokia. Tak ako mnoho iných bežeckých disciplín, aj ekiden má korene vo využívaní bežiacich poslov za čias dynastie Edo.

Ako sa ukázalo, dostať sa do ekidenového tímu nie je tak jednoduché, ako si Finn pôvodne myslel. Japonci v tomto potvrdili svoju povesť pomerne uzavretých ľudí, ktorí do svojho kruhu len neradi púšťajú cudzincov.

Finnovi sa však vďaka niekoľkým kontaktom podarí dostať sa do amatérskeho bežeckého klubu, ktorého zakladateľ je okrem iného aj trénerom mužského univerzitného ekidenového družstva. Všetko je teda nachystané na to, aby Finn mohol začať objavovať japonskú bežeckú dušu.

Bežecké hviezdy

Jedna z prvých vecí, ktoré si všimol, bola, že v Japonsku sú elitní bežci hviezdami. V Európe alebo v Amerike väčšina divákov chodí na bežecké preteky povzbudzovať svojich príbuzných a priateľov a mená najlepších bežcov sú im viac-menej ukradnuté. Okrem najväčších fanúšikov sa väčšine zlievajú do generického obrazu neuveriteľne rýchleho štíhleho Keňana.

Finn si myslí, že ekiden je v Japonsku taký populárny práve preto, že dokonale odráža japonský ideál wa – skupinovej harmónie. Tím uspeje len vtedy, ak si všetky jeho zložky dokonale splnia svoju úlohu. Zároveň však zdôrazňuje aj individuálnu zodpovednosť. Každý člen štafety musí podať výkon na vysokej úrovni, aby prispel k úspechu celého kolektívu. Okrem toho sa ekiden po druhej svetovej vojne stal spôsobom, ako prebudovať zdecimovanú spoločnosť.

Veľmi rýchlo to prinieslo aj výsledky. V polovici 60. rokov dominovali Japonci v maratóne podobne ako dnes Keňania. Vytrvalostný beh je dodnes mimoriadne populárny. V Japonsku je približne 1500 profesionálnych bežcov, kým v Británii, ktorá nie je ani zďaleka atletickým trpaslíkom, je ich asi dvadsať.

Finn chcel teda vedieť, prečo sú Japonci takí rýchli a zároveň, prečo napriek veľmi širokej špičke (v polmaratóne v meste Ageo v novembri 2013 zabehlo sto bežcov čas pod 65 minút, to je výkon, aký dnes nedokáže žiadny Slovák) nevyprodukovali ani jedného maratónca alebo polmaratónca, ktorý by pravidelne konkuroval Afričanom (u žien to celkom neplatí).

Relatívny úspech Japoncov ho fascinoval aj z toho pohľadu, že spoločnosť v Japonsku je nám podobnejšia ako tá v Keni. Beh teda nie je spôsobom, ako vyviaznuť z chudoby.

Príliš skoro, príliš veľa, príliš tvrdo

Dôležitým zistením je, že v Japonsku je beh mimoriadne populárny a spolu so zdravou japonskou stravou prispieva k tomu, že Japonsko je dnes jedinou vyspelou krajinou sveta, kde deti dokážu zabehnúť míľu rovnako rýchlo ako ich rodičia v tom istom veku. Podľa americkej štúdie z roku 2013 sa v ostatných rozvinutých štátoch deti v priebehu 30 rokov spomalili na míli o 90 sekúnd.

Zároveň však pozoroval aj javy, ktoré podľa neho brzdia rozvoj japonských bežcov. Najviac ho prekvapila nechuť behať v teréne. Kým v Keni behával s najrýchlejšími bežcami prevažne v teréne, Japonci behajú okruhy na atletickej dráhe alebo trénujú na asfalte. Zaskočila ho aj posadnutosť statickým strečingom pred behom. Ten sa už dnes považuje za kontraproduktívny. Pred behom je vhodnejší dynamický strečing.

Azda najdôležitejším faktorom je však absolútna dominancia ekidenu v prioritách bežcov, trénerov aj fanúšikov. Ako som už spomenul, Japonci dokážu produkovať desiatky rýchlych polmaratóncov (veľa ekidenov má úseky približne v tejto dĺžke), ale má dosť pomalých strednotratiarov. Akéhokoľvek bežca, ktorý sa ukazuje dobre v behu na 1500 alebo 3000 metrov okamžite tlačia do ekidenu.

Japonci majú navyše ešte aj zvláštny zvyk snažiť sa udržiavať neustále rovnaké tempo. Ono to na prvý pohľad vyzerá ako rozumný nápad. Vtedy je totiž takmer nemožné to na začiatku prepáliť. Lenže videli ste niekedy bežať Keňanov, či už na dráhe alebo v cestných pretekoch? Z ničoho nič zrýchlia a potom trocha spomalia. Takto sa snažia rozbiť štartové pole a aj sa im to často podarí. Finn v tejto súvislosti cituje jedného známeho trénera, podľa ktorého si maratón vyžaduje trocha divokosti.

Pozoruhodné sú aj postrehy Keňanov, ktorí žijú, trénujú a súťažia v Japonsku. Podľa nich Japonci trénujú príliš veľa, príliš tvrdo a už nízkeho veku. „Keby behali ako v Keni, všetky svetové rekordy by mali Japonci,“ povedal jeden z nich. Každý, kto kedy trénoval s Keňanmi, bol najprv prekvapený, v akom ľahkom tempe sa veľká časť ich tréningov odohrávala.

Japonci však veria, že dobré výsledky sa dajú dosiahnuť len tvrdou prácou. Snaha regenerovať sa považuje za lenivosť. Tréneri sa často správajú ako diktátori (Finn uvádza niekoľko šokujúcich prípadov týrania a šikanovania bežcov), ktorí nič netolerujú.

Našťastie vyrastá aj nová generácia japonských trénerov, do ktorej patrí aj Finnov patrón Kendži Takao. Ten si uvedomuje, že k behu treba pristupovať inak ako doteraz, ľudskejšie a vedeckejšie. Japonci by veľmi radi uspeli v maratóne na olympijských hrách v Tokiu, ale to bude možné len vtedy, ak sa budú učiť od najlepších, a nie tvrdohlavo trvať na svojich tradíciách.

Kliatba aj požehnanie

Ekiden, do ktorého sú Japonci zbláznení a prenosy z tých najprestížnejších patria v televízii k najsledovanejším programom, je podľa Finna požehnaním a zároveň aj prekliatím japonského vytrvalostného behu. „Ekiden odvádza pozornosť, ale je tiež hnacím kolesom japonského vrcholového behu,“ píše v závere knihy The Way of the Runner. Bez ekidenu by Japonsko isto nemalo takú širokú špičku.

Keďže najprestížnejšie ekideny sú súťažou univerzít, zároveň vytvárajú na bežcov tlak, aby dosiahli vrchol vo veku 22-23 rokov. Momentálny svetový rekordér v maratóne Dennis Kimetto v takom veku ešte ani súťažne nebehával. Japonské hviezdy zhoria skôr, ako stihnú skutočne zažiariť. Kendži Takao tvrdí, že keby ho v mladosti nenútili trénovať tak tvrdo, stal by sa olympijským víťazom. Pre japonských vytrvalcov je tiež ťažké udržať si po univerzitnej kariére, ktorú všetci považujú za vrchol, motiváciu pre ďalší tréning na špičkovej úrovni.

Určite bude zaujímavé sledovať, či nový, modernejší prístup k tréningu posunie Japoncov vpred, alebo dôjde na ich vlastné slová, že sú oproti Keňanom znevýhodnení, lebo majú kratšie nohy (v pomere k výške) a trénujú v menšej nadmorskej výške.

Hľadanie bežeckého boha

Vedľajšou, ale veľmi zaujímavou líniou knihy je Finnova snaha stretnúť sa s budhistickým mníchom, ktorý zabehol „posvätný maratón“ – čiže tisíc maratónov v priebehu tisíc dní (nemusí to byť tisíc dní po sebe, majú na to sedem rokov). V uplynulých 130 rokoch sa na to na cestičkách na hore Hiei, kde sa každý deň musia zastaviť pri 250 svätyniach a chrámoch, podarilo len 46 mužom.

Nakoniec sa mu to podarí. Ak však niekto očakáva, že sa od maratónskeho mních dozvie niečo prevratné, bude sklamaný. Ak sa však lepšie zamyslíme nad jeho slovami, uvedomíme si, že možno človek musí ísť až do takéhoto extrému, aby pochopil tie najbanálnejšie veci. Finnovi napríklad povedal, že neustály pohyb počas tisíc dní dáva človeku čas premýšľať o živote – preto je dôležité hýbať sa pomaly. Mnísi v podstate ani nebežia, skôr rýchlo kráčajú alebo cupitajú.

Azda najprozaickejšia myšlienka, ktorú tento behajúci mních vyslovil, bola, že neexistuje bod, v ktorom sa všetko zastavíte a máte pocit, že ste dosiahli cieľ. Cieľ v podstate neexistuje. Stále treba ísť ďalej.

Jeho mníšsky kolega, ktorý však kaihogjo, ako sa táto skúška vytrvalosti volá, neabsolvoval, Finnovi povedal, že hlavnou myšlienkou posvätného maratónu je vyčerpať myseľ, ego a telo, až kým nič nezostane. A potom príde niečo nové, čo toto prázdno vyplní…

Článok pôvodne vyšiel na blogu Osamelý bežec.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia