Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Parkour – rozprávka kdesi uprostred

Parkour je pomerne mladá, pre mnohých možno neznáma aktivita, ktorej základ – efektívne, rýchle a bezpečné prekonávanie prekážok – je blízky každému z nás. Parkour je v istom zmysle metaforou života.

Často zdôrazňovaná prepojenosť týchto dvoch fenoménov sa prejavuje aj v súčasnosti, keď poprední traceuri (ľudia, ktorí sa tejto činnosti venujú) vyjadrujú znepokojenie nad postupným vytrácaním sa jeho primárnych hodnôt.

Parkour vznikol v 70. rokoch minulého storočia na parížskom predmestí Lisses, ktoré dodnes zostáva akýmsi pútnickým miestom všetkých traceurov. Priťahuje svojou jedinečnou atmosférou, keďže sa tu nachádzajú najznámejšie parkourové prekážky, na ktorých trénujú ľudia z celého sveta, a všade je príležitosť spoznať človeka s rovnakou vášňou pre pohyb.

Za zakladateľa parkouru je považovaný David Belle, ktorý túto aktivitu spropagoval aj prostredníctvom svojho účinkovania v reklamách a filmoch. Vďaka videám na internete sa rozšírila prakticky do celého sveta. Moderné médium sa stáva nosičom komunikácie, ktorá nie je závislá na jazyku a neobmedzuje ani teritoriálne.

Prekážky nachádzajú traceuri na verejných priestranstvách, sú to múry, stromy, zábradlia, budovy, čokoľvek, čo ich obklopuje a čo prináša rôzne, netradičné možnosti prístupu. Vo filozofii parkouru je zakotvený aj rešpekt k okolitému prostrediu a k ľuďom, ktorí sa v ňom pohybujú. Súčasťou tréningu je nielen zautomatizovanie jednotlivých techník – preskokov, výlezov a pod., ale aj posiľňovanie, ktoré chráni kĺby a svaly. Pri ňom traceuri opäť posúvajú využitie bežných, všetkým prístupných objektov, napr. schodov a preliezok.

Náročnosť niektorých techník, najmä pri freerune, pri ktorom sa ustupuje od požiadavky efektívnosti prekonávania prekážky (využívajú sa v ňom napr. saltá), si vyžaduje, aby traceur prekonával hranice svojho strachu. Rovnako dôležité je naučiť sa minimalizovať riziko zranení a vykrývať hroziace pády.

Ako už bolo spomínané, parkour sa rozšíril po celom svete, okrem Francúzska patria k jeho baštám Rusko, Veľká Británia a USA. Na Slovensku získal prívržencov iba nedávno, okrem izolovaných jednotlivcov tu badať snahy o skupinové tréningy najmä v Bratislave a Banskej Bystrici. Slovenskí traceuri majú pomerne intenzívne vzťahy s Českom.

Na to, aby prívrženci tejto aktivity nestagnovali pri dôverne známych prekážkach, sa organizujú väčšie stretnutia, tzv. jamy alebo meetingy, na ktorých sa schádzajú traceuri z rôznych miest, niekedy aj krajín. V lete tohto roka by sa malo v Banskej Bystrici uskutočniť stretnutie, na ktorom budú svoje skúsenosti ďalej odovzdávať významní traceuri z Rakúska (Cionn, Andrej Lisal) a Poľska (Arte Crew).

Parkour priamo nadväzuje na „méthode naturelle“ – prirodzenú metódu tréningu – Georgea Héberta, pri ktorej sa nerozvíja iba fyzická, ale aj duševná a morálna stránka človeka. Ambícia komplexného vývinu je však pravdepodobne rovnako stará ako samotné ľudstvo.

Ani súčasná doba zameraná na zisk, súperenie a efekt nedokázala úplne pochovať ideály o spoločnosti, ktorej členovia naplno rozvíjajú svoje možnosti, aby svoju silu a schopnosti využili v prospech ostatných. „Être fort pour être utile“ – buď silný, aby si bol užitočný.

Traceuri odmietajú označovať parkour ako šport. Šport totiž zmyjete potréningovou sprchou, parkour by mal zostať vo vašich myšlienkach a konaní aj po nej. Ide skôr o životný štýl. Jeho praktizovaním človek vstupuje do rodiny, ktorá drží spolu a vzájomne si pomáha. Nejde o to, kto je lepší, pretože každý je dobrý v niečom inom.

Traceur nevíťazí nad druhými, ale prekonáva svoje včerajšie ja. Spoznávaním svojho tela a svojej psychiky posúva svoje hranice. Výkony traceurov vo videách sú často ohurujúce a pôsobia riskantne, pravý parkour však nikdy nezabúda na zodpovednosť a bezpečnosť. Istota sa získava trpezlivo a postupne tréningom, ktorý často bolí

Parkour však nezahŕňa iba prácu na sebe samom, ale aj prácu na vzťahoch. V jeho základných princípoch dominuje myšlienka, že parkour môže praktizovať každý bez ohľadu na kondíciu, vek, pohlavie, národnosť, náboženstvo a iné rozdiely.

Vstupom do komunity sa človek ocitá v spoločnosti ľudí, ktorí môžu byť výrazne iní. Môžu mať iné záujmy, môžu počúvať inú hudbu, mať iný slovník, iné hranice. A tak ako v rodine je jeho úlohou prijať ich, akceptovať v ich odlišnosti a chápať.

Rozprávka? Možno. Napriek tomu jej mnohí ešte stále veria. Parkour sú ideály, ktoré sa možno nenaplnia, ale ktoré človek nosí v sebe a ku ktorým sa snaží aspoň priblížiť. A aj keď v súčasnosti niekedy na filozofiu parkouru zabúdajú aj samotní traceuri – veď v živote je happyend skôr výnimkou – tento príbeh zle neskončí.

Nekončí totiž vôbec. Je kdesi uprostred – v boji hodnôt, ktorý ukáže, či zvíťazí súťaživosť, elitárstvo – vyčleňovanie sa tých najlepších, exhibícia, túžiaca po obdive publika, ktoré však úzky okruh „prezentérov“ k sebe nikdy nepustí, alebo či sa udrží spoločenstvo, v ktorom každý nájde ocenenie, svoje miesto, sám seba a tých druhých.

Foto: Peter Kyseľ

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia