Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

(Ne)osamelosť vytrvalostného bežca

„Ak chceš bežať, bež sto metrov, ale ak sa chceš naučiť niečo o živote, zabehni maratón.“ Tieto slová sa pripisujú Emilovi Zátopkovi. V čase, keď behával veľký český vytrvalec, boli maratóny len pre špičkových športovcov a masochistických excentrikov. Dnes je z nich masová záležitosť.

Beh patrí k najprirodzenejším ľudským aktivitám, ale väčšina ľudí sa k nemu uchýlila, len keď to bolo naozaj nevyhnutné, napríklad v snahe stihnúť autobus alebo rýchlo ujsť pred dažďom pod strechu. Predstava, že by beh mal byť pôžitkom alebo relaxom, bola v podstate absurdná. Bodom zlomu bol rozmach džogingu.

Napriek všeobecnej predstave, že ide o americkú módu, pravda je taká, že je to móda, ktorá sa síce rozšírila do sveta z Ameriky, ale pôvod má na Novom Zélande. Tam sa džoging začal ako medicínsky experiment, ako vrátiť akú-takú kondíciu ľuďom so srdcovocievnymi chorobami.

Beh v pozvoľnom tempe sa zapáčil aj americkým atletickým trénerom, ktorí ho postupne začali propagovať ako relatívne bezbolestný liek na sedavý životný štýl a z neho vyplývajúcu rastúcu obezitu. Jedným z nich bol aj Kenneth Cooper, vynálezca dvanásťminútovky, ktorú nenávideli tisíce školákov v bývalom Československu.

Dôvodov, prečo sa ľudia dávajú na beh, je niekoľko. U niektorých je to vyslovene zdravotné hľadisko. Môj bývalý kolega začal behávať po päťdesiatke. Keď si chcel zaviazať šnúrky na topánkach a cez brucho si na ne už takmer nedosiahol, tak si uvedomil, že musí so sebou niečo robiť. O niekoľko rokov neskôr hrdo prišiel do kancelárie aj s bronzovou medailou z veteránskych majstrovstiev Európy v triatlone.

Pre iných je beh príležitosťou, ako si po dlhom dni v kancelárii vyčistiť hlavu a byť aspoň na niekoľko desiatok minút v prírode. Zvláštnu podskupinu tvoria spirituálne typy, ktoré za behom vidia akési duchovno, splynutie s prírodou alebo objavenie vlastného ja.

Tak ako desiatky iných činností, aj beh sa môže zmeniť na posadnutosť až závislosť. Psychológovia a psychiatri sa už desiatky rokov sporia o to, či ide o závislosť pozitívnu alebo negatívnu. Bežci pochopiteľne radšej citujú dielo Williama Glassera Pozitívna závislosť, v ktorom tvrdil, že je to aktivita, ktorá je dobrovoľná, nenáročná, užitočná a ľudia si ju užívajú bez toho, aby ovládla ich život.

Na druhej strane barikády stoja tí, ako Stanton Peele alebo William Morgan, podľa ktorých ľudia závislí na behu ignorujú rôzne negatívne aspekty ako sú zranenia, bolesť alebo únava, len aby sa mu mohli venovať, pričom nemyslia na potenciálne dlhodobé následky. Zanedbávanie rodinných alebo pracovných povinností môže byť ďalším, a zrejme najvážnejším signálom, že bežec to už so svojím zanietením preháňa.

Len málokto však zachádza do takých extrémov ako budhistickí mnísi na japonskej hore Hiei, ktorí na ceste za osvietením behajú denne od 29 do 84 kilometrov, podľa toho, v akom štádiu „posvätného maratónu“ sú. Ten, kto túto sedemročnú tortúru zvládne, sa stáva žijúcim svätcom.

Iní sa na beh pozerajú oveľa cynickejšie. Jeden z priekopníkov džogingu dokonca priznal, že beh ho nebaví a venuje sa mu jedine preto, že vždy, keď s ním prestane, tak sa jeho zdravotný stav zhorší.

Behanie si zjavne nezískalo priazeň francúzskych intelektuálov. Alain Finkelkraut v reakcii na to, že sa mu venuje prezident Nicolas Sarkozy vyhlásil, že beh je nedôstojný a pripomína manažment, na rozdiel od chôdze, ktorá je spirituálna. Možno si len spomenul na to, čo hovoria Angličania: „A gentleman will walk but never run.“

Keď ďalší francúzsky filozof, Jean Baudrillard, sledoval maratón v New Yorku, tiež neoplýval nadšením. Podľa neho išlo o zbytočnú, autistickú snahu, prázdne víťazstvo, ktoré je len o tom, aby sme si mohli povedať „dokázal som to“.

Baudrillard zjavne nepatril do krvnej skupiny Georga Malloryho, ktorý na otázku, prečo chce vyliezť na Mount Everest, odpovedal lakonicky: „Lebo tam je.“ Podobne desaťtisíce ľudí prichádzajú na štart vytrvalostných behov s jednoduchou myšlienkou, že ak to dokázali iní, tak prečo nie aj oni.

Nie každý sa musí pustiť do takých šialených projektov ako Američan Dean Karnazes, ktorý zabehol 50 maratónov v 50 amerických štátoch počas 50 dní alebo Angličania Ranulph Fiennes a Mike Stroud, ktorí počas siedmich dní zabehli sedem maratónov na siedmich kontinentoch. Fiennes mal vtedy už za sebou dva bypassy. Ich počin, okrem nepochybnej snahy dokázať si, že na to majú, bol aj symbolom masového vytrvalostného behu 21. storočia – robili ho totiž pre charitu.

Keď sledujete veľké mestské maratóny, ako sú New York, Londýn, Paríž alebo Berlín, tak značná časť účastníkov beží v dresoch rôznych charitatívnych organizácií alebo nadácií. Aby ste mohli niektorú z charít reprezentovať, tak sa od vás vyžaduje, aby ste pre ňu medzi priateľmi a známymi vyzbierali značnú sumu peňazí.

Londýnsky maratón sa v tomto roku uskutoční po tridsiaty raz a predpokladá sa, že celková vyzbieraná suma od roku 1981 prekročí pol miliardy libier. Vlani získali charity 47,5 milióna libier a 50-miliónová méta je na dosah. Američania, ktorí sú inak v darcovstve štedrejší ako Briti, vyzbierajú v New Yorku, Chicagu alebo Bostone o niečo menej, ale stále sú to milióny dolárov každý rok.

Charity majú na veľkých maratónoch rôzne privilégiá a garantované isté množstvo miest, čo občas frustruje zanietených bežcov, ktorým sa potom neujde miesto na štarte a namiesto nich sa po trati ponevierajú stovky obéznych, netrénovaných indivíduí, ktoré väčšinu trate aj tak len odchodia, ale mali dosť času vyzbierať stovky dolárov, libier alebo eur pre charity.

Na druhej strane treba obdivovať každého, kto sa na maratón podujme, nech už ho zabehne za tri hodiny alebo za sedem. Ak má maratónska skúsenosť viesť k tomu, že títo ľudia začnú pravidelne športovať, tak im to miesto treba dopriať. A tí ostatní, ambicióznejší bežci môžu skúsiť menej preslávené súťaže, ktoré majú niekoľko výhod – štartovné býva nižšie, na trati je menšia tlačenica a navštívite miesta, kam by ste sa inak sotva vybrali. Už aj na Slovensku je z čoho vyberať.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia