Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Myseľ v náleve alebo Poetika pitia

Foto: Flickr.com (Anders Adermark, licencia Creative Commons)

Láska vraj hýbe svetom. A nenávisť. A moc, peniaze, kariéra a sex. Kdeže! Hedonisti, požívačníci všetkých odrôd, milovníci života i dekadentní umelci vedia, že je to čosi iné. Svet je poháňaný k pomalému, kde-tu knísavému a mierne neistému pohybu zaroseným pohárom piva, čašou vína a správne servírovaným pohárom whisk(e)y.

Pitie sa stalo trendovou mantrou. Vzalo na seba historickú úlohu byť poľudšťujúcim momentom v živote postmoderných zberačov zážitkov, obrázkov a facebookových statusov. Pitie je zdravo a vzrušujúco reálne, nemôže byť virtuálne – na rozdiel od komunikácie, sexu, biznisu a estetiky.

Nie, nemyslím na úpadkové podoby alkoholizmu. Poetika pitia má aj svoju odvrátenú tvár. Devastujúce chľastanie, sebazničujúce trýznenie s padnutou hlavou pri prázdnych fľaškách a prepitie zdedených domov a záhrad je čosi iné. To je len sociálny román a tragická dráma, trapas a osobnostná prehra, čisté mínus.

Teraz však ide naozaj o poetiku pitia, o celé to neprehliadnuteľné očarenie (až nehu), s ktorým mnohí každú všednú tému nakoniec ukončia pozvaním, plánom budúceho pitia alebo spomienkou na včerajší večer, ktorému kraľovala tá „jediná vyvolená“ (fľaška skvelého vína či írskej ohnivej vody). Ide o iskru, ktorá vtedy zasvieti v oku (bežne triezvom). Fascinujúca je sila toho kratučkého momentu zjednotenia, priateľstva, ad hoc vytvorenej komunity všetkých, ktorí vedia svoje. Spája ich predsa básnenie o buketoch a hebkosti vína či závane starých časov v produktoch vidieckej likérky.

Takáto poézia má svoje stupne cesty k rozkoši, predprípravu a naplnenie, svoje ľudové formy i snobské vychytávky, je veršom fungujúcim ako popevok pre masy i intelektuálskou básňou pre špiritistické sedenie.

Pivo symbolizuje srdečnú družnosť. Družnosť je to nekomplikovaná, hlučná, plná smiechu a chlapských vtipov. Za pivovým večerom je skrytá tvrdá neľútostná súťaž, kto dá viac. Tu sa kvantita nemusí hanbiť za to, že je dôležitá. Pivný večer začne byť po krátkom čase festivalom rozprávok, príbehov, fantázií a snov. Pivári sa menia na organizátorov sveta, vedia odhaliť každú konšpiráciu a neprávosť. Konečne pochopia, ako to s týmto nešťastným svetom (ktorého jediným plusom je existencia chmeľových porastov) je.

Víno je iná hudba. Jeho iným názvom je vzrušenie, očakávanie, báseň, dotyk a zvádzanie. Bez básnických sklonov víno nepite! Bez zmyslu pre zmysly ho nechajte na pokoji! Môžete sa s ním maznať, len ak ste nachystaní na nebezpečnú noc. Tí, ktorí dávajú prednosť istote včerajšej nudy, nech pokračujú v živote s dobrou vodou. V čaši vína sa odrážajú oči partnera. Vínové vône omamujú zmysly a smerujú ich k správnej miere otvorenosti ku všetkému, čo môže prísť.

Víno je súčasne akousi poéziou sveta. Jeho konzumenti sa v mysli prechádzajú po francúzskych chateaux. Predstavami si modelujú vlastné Toskánsko a španielske vínne okresy. S chuťou vína na jazyku letia za oceány, aby našli novú tvár Kalifornie, Latinskej Ameriky a Nového Zélandu. Libanon už nie je len krajinou žien s krásnymi tmavými očami, ale aj svetom pretekajúcim medovou sladkosťou.

Tvrdé pitie je tekutým prevtelením existencializmu. Je súčasťou zmierenia sa so životom. Muž s pohárom akokoľvek ochuteného liehu vyhodnocuje zmysel života. Dáva priestor historicky najvýraznejšej depresii a smútku, lúči sa s ilúziami, zbytočnými nádejami a zjednocuje sa s vlastným údelom.

Nejde iba o čisté blúznenie. Tieto verzie pijanskej poetiky dokumentujú literárni požívačníci. Hrabalovskí pábitelia sedia vo svojej hospode (je ich svätyňou, ktorú nemôžu vymeniť alebo inak zradiť) a mystifikujú, vymýšľajú na hrane uveriteľnosti, ohurujú a poburujú. Pohár načapovaného piva je rozprávačským svätým grálom, okolo ktorého si príslušníci sekty sadnú a vedú svoj pravidelný každovečerný rituál, pri ktorom sa svet stáva znesiteľnejším a menej strašidelným. Bez piva by sme prišli o havlovskú filozofiu a iné undergroundové posolstvá. V zahulenej pivárni je možná revolta aj revolúcia.

Víno je románovou metaforou zvádzania a vášnivých vzťahov. Rozprávanie o víne je filozofiou života a úsilie pomenovať jeho chute vyskúša každého z básnickej vynaliezavosti. Vždy, keď sa príbeh komplikuje nebezpečným flirtom, neverou a komplikovaným trojuholníkom, fľaška červeného je nablízku. Francúzski prozaici píšúci o parížskych dámach by boli bez vína stratení. A zase biele z Malých Karpát sprevádza írečité slovenské prózy Ruda Slobodu, Veroniky Šikulovej a ďalších z juhu. Tým zo severu sú vyhradené iba tragédie. Je pravidelným nápojom otcov starobylých vidieckych rodov aj krátením dlhej chvíle rezignovaných chlapov, ktorí v bratislavských viechach zapíjali znechutenie z boľševika a Nitrianskeho kniežaťa.

Tvrdé je vyhradené veľmociam. Ruské zločiny, tresty a drámy sa nezaobídu bez vodky. Nezaobídu sa bez nej mužíci, cárska aristokracia ani náčelník sibírskeho gulagu. Ruská duša v nej roztápa svoju tvrdosť. Pri amerických rozpadnutých snoch asistujú iné západné „pálenky“. Ako by vyjadrili svoje literárne postavy veľkí spisovatelia stareckej skepsy Philip Roth, Paul Auster a ich britskí priatelia Julian Barnes, Martin Amis a Ian McEwan? Whisky nechýba v baroch murakamiovských samotárov. Pijú literárne postavy aj tí, ktorí ich vytvorili. Prví aj druhí pijú s rozkošou, ale i tragicky a deštruktívne.

Poetika pitia je bezpochyby nebezpečný žáner. Hranica medzi štýlom a úpadkom je tu krehká. Kto nástrahy zvládne, ochutná svet intenzívnejšie.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia