Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Milá krajina, kde sa práve vraždí

Žlté mercedesy prešli aj našou krajinou.

Naši komunisti mali priateľov v dosť bizarných končinách, a tak mi v detstve pripadali ako zasľúbené krajiny najmä Líbya a Sýria. Práve odtiaľ sa na tie časy rozprávkovo bohatí vracali otcovia viacerých kamarátov.

Prichádzali pekne opálení a svojim príbuzným priniesli pekné darčeky. Ešte roky potom mal kamarát na internáte pyžamo s krátkymi rukávmi vhodné do blízkovýchodnej klímy.

Pred rokmi sme s kamarátkou pri pive plánovali cestu a jeden z nápadov bolo po súši obísť celé Stredozemné more. Geografia by to asi umožnila, politika v tých časoch nie. Jednou z hlavných prekážok bola Líbya, kde príliš o návštevníkov nestáli. A to ani z bývalého Československa, krajiny, ktorá do Libye priviezla toľko tankov, že ich naše zbrojovky ani nestačili vyrábať.

V čase našej cesty začínal boom lacných dovoleniek v Egypte, kam sa po teroristických útokoch na turistov (vyvraždenie celého nemeckého autobusu a pod.) veľa ľudí zo Západu nehrnulo. Menej nároční ľudia z východnej Európy prišli v tom čase vhod a dodnes sú to verní klienti.

Vďaka dostupným letenkám sme skončili pri oveľa menšej výprave ako bola cesta okolo celého stredomoria – priletieť do Káhiry a odtiaľ sa vybrať do Jordánska a Sýrie (druhá možnosť bolo dostať sa do Sýrie po suchej zemi cez Turecko). Cestoval som vtedy vďaka Klausovej privatizácii a Mečiarovmu nápadu zmeniť slávne kupónové knižky na dlhopisy. Ten môj mi vyšiel práve na letenku.

Ako dieťa som si neuvedomoval, že naše spriatelené krajiny nie sú žiadnymi svetovými lídrami, ale rozvojovými krajinami. A tými zostali dodnes, so všetkým, čo k tomu patrí, na čele s kultom osobnosti a šialenou korupciou. To platí o aj o Sýrii, kde práve prebehajú krvavé strety s vládnymi vojakmi – krajina bola otapetovaná “svätou trojicou”, ktorú tvorili zosnulý prezident Háfiz Assad a jeho synovia. Jeden z nich je súčasným prezidentom, druhý tragicky zahynul pri autonehode. Ich plagáty boli prakticky všade, dokonca ešte aj uprostred holej krajiny sa dali nájsť monumenty so schodami vedúcimi k obrazom tejto trojice. Najmä v Damašku jazdili stovky áut s ich portrétmi. Takto si autá vyzdobovali najmä štátni úradníci a ambiciózni ľudia, ktorí sa potrebovali strčiť do zadku tamojšej vládnej strane.

V Sýrii je veľká korupcia, známi z trhu nám na výlete za mestom, kde si boli istí, že ich nik nepočuje, vysvetľovali, ako sa napríklad u nich rozbieha fabrika na topánky – výška úplatkov je takmer rovnaká ako náklady na kúpenie všetkých potrebných strojov.

Po krajine sme cestovali stopom a za celý život bola jediná, kde naraz zastavili dvaja vodiči a hádali sa, ktorý z nich nás zoberie k sebe. Raz, keď sme takto postávali pri ceste a mávali na autá, okoloidúci školáci začali vyberať všetky svoje drobné. Stopovali sme preto, že sme sa chceli dostať čo najbližšie k miestnym ľuďom, oni si však mysleli, že sme veľmi chudobní a chceli nám pomôcť.

Sýria pôsobí ako krajina veľmi milých a pohostinných ľudí, oproti ktorým zostáva predstava o našej pohostinnosti trochu zahanbená. Človek sa tam cíti veľmi bezpečne, za tamojšu bezpečnosť však asi môže aj strach, vojaci a polícia. Keď sme prišli do mesta Hama, v sprievodcovi bolo napísané iba to, že tam síce nie je nič výnimočné, iba pekný mestský park, ale dá sa tam pár dní príjemne oddýchnuť. Až neskôr sme prišl na to, že práve na tomto mieste sa v roku 1982 odohral najväčší masaker v celom arabskom svete od druhej svetovej vojny. Začali sa vtedy búriť tamojší islamisti a prezident Assad to riešil poslaním vojakov a tankov.

Počet obetí sa rôzni, stredný údaj hovorí o 20 tisícoch mŕtvych. V meste len o niečo väčšom ako Bratislava. Bombardovali pritom staré centrum mesta, tanky zbúrali mnohé domy, ľudí, ktorí sa schovali v tuneloch pod mestom, odtiaľ vyháňali tak, že do dier naliali horľavinu a pri východoch z tunelov postavili tanky, ktoré do utekajúcich ľudí strieľali.

Dnes sa v analýzach o súčasnej Sýrii hovorí, že vedenie krajiny sa pri masakri v Hame poučilo, stovky mŕtvych tomu ale nenapovedajú. Podobne ako pri hodnotení situácie v Afganistane, Iraku či Lýbii sa opäť vyťahuje argument, že ak padne autoritatívny režim, celá krajina sa rozsype. My sme to po revolúciách v roku 1989 zvládli, ale arabské krajiny nemajú na to ten správny demokratický potenciál, tvrdí sa. Za všetkým cítiť najmä našu fóbiu z islamu. Ten však pri pohľade z blízka nemusí vyzerať až tak hrozivo.

V Sýrii je už celé desaťročia pri moci sekulárny režim, ktorý drží islam na uzde. Tú však občas povolí. Už viac ako desať rokov môžu ženy na verejnosti nosiť šatky. Tie boli viac ako dve desaťročia zakázané, dokonca ich z hláv žien strhávali vojaci. Táto násilná akcia vyvolala zvláštnu reakciu – sýrska spoločnosť sa z trucu stala konzervatívnejšou a ženy nosily šatky na protest. Posledné roky v Sýrii rastie moc islamu aj vďaka ženám, rapídne sa zvyšuje počet náboženských škôl určených pre dievčatá.

Z týchto zmien nemajú veľkú radosť desiatky žien z bývalého Československa, ktoré sa do Sýrie vydali. Ako hovoria, kedysi v šesťdesiatych či sedemdesiatych rokoch prišli do liberálnej krajiny, ktorá sa atmosféra príliš nelíšila od Európy, postupne sa však začala uzatvárať. Menili sa aj ich manželia, ktorých spoznali u nás. Väčšinou to neboli hororové predstavy o mužoch, ktorí sa po návrate do vlastnej krajiny premenili na panovačné monštrá, s pribúdajúcimi romi však ženy na nich videli, ako sa čoraz viac venujú náboženstvu a čoraz menej rodine. A kamsi mizla aj ich mladícka otvorenosť. Ako na jednom stretnutí tvrdili ich česko-moravsko-slovenské manželky, ak by si mohli ešte raz vybrať, už by sa do cudzej krajiny neodsťahovali. Ani jedna z nich.

Príjemným dôsledkom našej bývalej družby je, že veľa ľudí aspoň tuší, kde sa naša krajina nachádza. Mnoho mužov dokonca bolo na Slovensku, aj keď príbeh je skoro vždy ten istý – mali ho po ceste, keď išli do Nemecka, kde kúpili starý ojazdený Mercedes a prešli s ním celú Európu, potom Turecko a prišli na ňom až domov. Krajina je vďaka tomu plná tisícok starých žltých taxíkov, ktoré sú podobne ako na Kube už dávno za zenitom, ale ešte stále jazdia. Dnes nie je práve najlepšií čas na návštevu tejto krajiny, ale snáď sa to čoskoro zmení, napriek všetkému stojí za to.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia