Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Keď svetu vládol Zátopek

Na prvé preteky išiel z donútenia vo veku, keď už plavkyne alebo gymnastky končia s kariérou. Napriek tomu čoskoro začal posúvať hranice ľudských možností a patrí medzi najlepších atlétov všetkých čias. Pred 90 rokmi sa v Kopřivnici narodil Emil Zátopek.

Česká lokomotíva, ako ho poznali vo svete, sa k atletike dostala len vďaka príkazu vychovávateľa v Baťovej škole práce. Ťahalo mu už na devätnásty rok, čo by dnes znamenalo, že by nemal takmer žiadnu šancu stať sa špičkovým atlétom. Zátopek bežal svoje prvé preteky viac-menej proti vlastnej vôli, ale keď už sa postavil na štart, tak sa v ňom prebudila túžba zvíťaziť. Skončil druhý, ale pri behu zostal.

Jeho atletickým mentorom a jediným trénerom počas celej kariéry sa stal Jan Haluza, ktorý zomrel koncom augusta 2011 vo veku 97 rokov. Žiak po prvý raz porazil učiteľa v septembri 1944 a krátko po skončení druhej svetovej vojny Haluza usúdil, že svoju misiu splnil. Neskôr už si tréningy riadil sám Zátopek. A boli to šialené dávky.

So zaťatými zubami

Nemožno sa teda čudovať, že pri behu pôsobil kŕčovito a často vyzeral, že v najbližšej zákrute určite skolabuje. Lenže neskolaboval. Muž, ktorý v príprave na maratón absolvoval počas jedného tréningu až sto 400-metrových behov s medziklusom medzi jednotlivými behmi, spravil z bolesti svojho spojenca.

Ota Pavel v slávnej poviedke-reportáži Jak to tenkrát běžel Zátopek píše, že neskorší štvornásobný olympijský víťaz si ako jedno zo svojich mott dal vetu: „Bolest je milosrdná věc. Jak trvá bez přestávky a je jí moc, otupí se sama.“ Inokedy hovorieval, že chlapcov od mužov oddeľuje hranica bolesti a utrpenia.

Zo svojho neestetického bežeckého štýlu si nerobil ťažkú hlavu. Tvrdil, že keď sa v behu začne posudzovať aj umelecká hodnota, tak ho zmení. Inak na to nemá dôvod. Ak prebehne cieľom ako prvý, tak nie je podstatné, či sa usmieva alebo trpí.

Zátopkova medzinárodná premiéra na prvých povojnových majstrovstvách Európy v Osle ešte nebola veľkým triumfom, ale piatym miestom sa zaradil do širšej kontinentálnej špičky. Na olympijskú scénu vletel ako víchor, keď v behu na desať kilometrov porazil v Londýne 1948 skvelého Francúza alžírskeho pôvodu Alaina Mimouna o takmer 48 sekúnd. Nikdy predtým ani potom nebol rozdiel medzi víťazom a strieborným medailistom taký veľký.

Zlatý hetrik

V londýnskej metropole pridal československý bežec ešte aj striebro z polovičnej trate. O štyri roky neskôr, na severe Európy v Helsinkách, dokázal Zátopek niečo, čo sa dodnes nepodarilo zopakovať a pri súčasnej špecializácii je veľmi nepravdepodobné, že o svoj jedinečný hetrik v dohľadnom čase príde. Vyhral behy na päť aj desať kilometrov a maratón.

Vo Fínsku Zátopek najskôr úspešne obhájil zlato na desaťkilometrovej trati. V súťaži na 5000 metrov chcel odčiniť svoju londýnsku prehru o dve desatiny sekundy s Belgičanom Reiffom. Preteky vstúpili do dejín atletiky ako jedny z najdramatickejších v dejinách. Zátopek vbiehal do posledného kola z prvého miesta. Čoskoro ho však predbehla trojica bežcov.

Dvesto metrov pred cieľom Zátopek nasadil svoj zdrvujúci finiš a zanechal súperov za sebou. Takto to znie ľahko a veľmi prozaicky. Oveľa kvetnatejšie to vykreslil už spomínaný Ota Pavel. V jeho podaní sa aj taká obyčajná vec, akou je beh, premenila na antickú drámu.

S dvoma zlatými medailami vo vrecku sa Zátopek rozhodol štartovať aj v maratóne. Nikdy predtým túto vzdialenosť nebežal. Na štarte pôsobil ako úplný začiatočník. Sledoval, čo robia súperi a snažil sa vydumať, akú stratégiu zvoliť. Nakoniec sa rozhodol, že sa bude držať favorita pretekov Brita Jima Petersa.

Ešte neboli ani v polovici, keď sa ukázalo, že Peters tempo prepálil a z pretekov odstúpil. Zátopek, ktorý vôbec nemal v láske beh po ceste, však neohrozene pokračoval ďalej. Napriek vnútorným pochybnostiam, či vydrží až dokonca, triumfálne vbehol na olympijský štadión, prekonal olympijský rekord a získal svoju tretiu zlatú medailu na helsinských hrách.

Je možno symbolické, že tohtoročná londýnska olympiáda sa začala presne 60 rokov po Zátopkovom maratónskom triumfe. Domáci hrdina Mo Farah dokázal vyhrať dve zo Zátopkových disciplín (päť a desať kilometrov), ale pridať k tomu maratón si ani on netrúfol.

Zátopkov odkaz

Emil Zátopek bol priekopníkom vysokých tréningových dávok, ako aj rýchlostných tréningov vytrvalcov. Ostatní atléti aj tréneri oceňovali, že nikdy svoje tréningové metódy netajil. Zrejme ani nemusel, lebo len málokto by aj tak také neľudské dávky vydržal. Bol dôkazom, že tvrdá práca je často viac ako veľký talent, ktorý sa dá ľahko premrhať. Opäť to najlepšie vystihol Ota Pavel, podľa ktorého bol príkladom predovšetkým pre slabých a netalentovaných, pretože sám taký býval.

Okrem sile vôle na bežeckej dráhe sa Zátopek prejavoval aj značnou tvrdohlavosťou a priamosťou v civilnom živote. Veď o helsinskú slávu sa takmer pripravil, keď pohrozil, že neodletí, ak vo výprave nebude aj Stanislav Jungwirth, ktorý mal zlý „kádrový profil“. Nakoniec funkcionári Zátopkovi ustúpili a do Fínska leteli obaja.

Jeho druhá verejná vzbura sa skončila menej slávne. V roku 1968 podporil obrodné hnutie Pražskej jari a postavil sa proti sovietskej invázii, takže ho vylúčili z armády a pracoval ako pomocný robotník v štátnej geologickej firme, pre ktorú hĺbil studne. V roku 1990 ho prezident Václav Havel rehabilitoval.

Najlepší český športovec 20. storočia, mal aj štedré srdce. Už v Helsinkách po dramatickom víťazstve na päť kilometrov ponúkal svoju zlatú medailu Nemcovi Schademu, ktorý po heroickom výkone skončil tretí. Schade túto poctu odmietol, ale jedna z jeho zlatých medailí nakoniec skončila v rukách Austrálčana Rona Clarka. Ten počas svojej kariéry prekonal 17 svetových rekordov, ale z olympiád mal len jeden bronz. Zátopek sa teda nad ním zľutoval a pri jednej z Clarkových návštev v Prahe mu zlatú medailu vložil do tašky.

Zátopek, ktorý zomrel v roku 2000 vo veku 78 rokov, bol okrem svojich bežeckých výkonov povestný aj zmyslom pre humor a rozprávačským talentom. Medzi jeho najobľúbenejšie patrila historka o tom, že helsinský beh na 5000 metrov vyhral vďaka tomu, že musel bežať tak rýchlo, aby ho netrafil oštep jeho manželky. Tá v Helsinkách tiež získala zlato a osem rokov v Ríme ešte pridala striebro. Neter generála Sergeja Ingra sa narodila v rovnaký deň ako jej manžel a táto stále veľmi čulá dáma sa teda dožíva 90 rokov.

Dokument Českej televízie o Emilovi Zátopkovi si môžete pozrieť tu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia