Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Jedlo ako nepriateľ

Len málokto by považoval zistenie, že nadmerná konzumácia jedla je jednou z príčin epidémie obezity vo vyspelom svete za šokujúce. Americký lekár David Kessler si však položil otázku, čo nás vlastne vedie k tomu, aby sme jedli viac než potrebujeme.

Ak by sme chceli jeho závery veľmi zjednodušiť, tak by stačilo povedať, že za všetko môžu mimoriadne chutné jedlá, ktoré obsahujú buď cukor, tuky alebo soľ, prípadne ich kombinácie. To na prvý pohľad zaváňa konšpiračnou teóriou, v ktorej by zloduchovia z McDonald's alebo KFC hľadali ten správny vzorec, aby v nás vyprovokovali špirálu nenásytnosti, ktorá nás núti siahnuť po jedle čoraz častejšie a vo väčších dávkach.

Kessler však našťastie vo svojej knihe The End of Overeating (Koniec prejedania) takéto vysvetlenie neponúka. Síce priznáva, že výrobcovia jedla a reštauračné reťazce zámerne tvoria jedlá, ktoré sú chutné, vyvolávajú v nás pôžitok a túžbu pridať si ešte viac alebo sa k tomu istému jedlu znova vrátiť, neuvedomujú si však, čo to reálne s naším telom robí. V podstate len ponúkajú zákazníkom to, čo sami chcú a oceňujú. Ich snaha dokonca nie je vždy iba naháňaním sa za ziskom.

Jerilyn Brusseauová, ktorá vyrába škoricové rolky, sa dokonca Kesslerovi priznala, že keď začínala, tak svoj výrobok Cinnabon považovala za pochúťku, ktorú si ľudia dajú z času na čas, ale nečakala, že ju budú jesť štyrikrát za deň. „Neobávala som sa o detskú obezitu, ale teraz už áno. Znepokojuje ma, že keď deti vyrastajú, tak každý deň jedia veci ako Cinnabon.“

Vráťme sa však k tomu, čo je zrejme Kesslerova hlavná téza, že nielen samotné jedlo, ale aj náznaky jeho dostupnosti vytvárajú podmienený reflex. Do istej miery sme ako Pavlovove psy, ktoré začali slintať, keď im ich majiteľ dal signál, ktorý si spájali s jedlom. U ľudí to nie je inak a impulzy v mozgu fungujú tak, že keď očakávame niečo príjemné, tak sme ochotní prekonať aj prekážky, aby sme sa k tomu dostali. Pozoruhodné je tiež to, že podľa Kenta Berridga z univerzity v Michigane, že len istá skupina obyvateľstva má zvýšenú citlivosť na tieto podnety, a práve v nej je veľká časť tých, čo sa prejedajú.

Podľa Kesslera musíme odnietnuť starú teóriu, podľa ktorej si telo vytvára vnútornú rovnováhu a keď je dostatočne nasýtené, tak ďalšie jedlo nebude vyžadovať. Pokus na vzorke ľudí, ktorí niekoľko dní dostávali len toľko kalórií, aby si udržali pôvodnú hmotnosť a potom dostali povolenie jesť, koľko chcú, dokázal, že v priemere sa ich kalorický príjem zvýšil o polovicu (a to už značná časť mala nadváhu na začiatku pokusu) a v zložení ich neregulovanej stravy sa zvýšil podiel tukov na úkor proteínov.

Kesslerov záver je teda taký, že keď majú ľudia k dispozícii chutné jedlá s vysokým obsahom tukov, cukru alebo soli, tak ich budú jesť v nadmerných dávkach. Keď však takýchto látok príjímame veľa, mozog sa postupne „preprogramuje“ a z jedla sa stane zvyk, rutina.

Kľúčovou otázkou však zostáva, kto podlieha prejedaniu a do akej miery ide o dedičnú poruchu (obľúbená výhovorka obéznych ľudí) a nakoľko k prejedaniu prispieva vplyv prostredia. Výsledok zrejme málokoho prekvapí. Ľudia trpiaci nadváhou alebo obezitou podliehajú prejedaniu častejšie, ale čo je dôležitejšie, aj jedia častejšie, a to aj vtedy, keď nie sú hladní. Toto je podstatné aj z pohľadu sebareflexie, pretože v testoch, kde si mali ľudia zapisovať, koľko toho za deň skonzumovali, mnohí zabúdali zarátať to, čo zjedli medzi hlavnými jedlami.

Ako však vysvetliť tých 17 percent, čo neboli obézni, a predsa sa prejedali? Ukázalo sa, že u nich bola zvýšená snaha bojovať s nadmerným príjmom kalórií, ale vedci ich stále považujú za rizikovú skupinu, ktorej v neskorších fázach života hrozí nadváha tak či onak.

Odpoveď na to, či za prejedanie môžu gény alebo prostredie, sa žiaľ zatiaľ nepodarilo nájsť. Odborníci tvrdia, že prejedanie je prepojené s rodinou, ale ešte nedokázali určiť, či ide o vplyv génov, vplyv prejedajúcich sa rodičov alebo komnináciu týchto faktorov. Jedna štúdia dospela k záveru, že gény sú zodpovedné za 51 percent „náklonnosti“ jednotlivca k prejedaniu, kým iný výskum tvrdil, že je to len 17 percent. Kesslerov záver je taký, že gény zohrávajú úlohu pri prejedaní, ale prostredie je spúšťacím mechanizmom, ktorý im umožní prejaviť sa.

V súvislosti s väčšinou štúdií a príkladov, ktoré Kessler cituje, treba poznamenať, že sa týkajú vyslovene Spojených štátov. Venuje sa však aj širšiemu globálnemu kontextu, z ktorého vyplýva, že hoci stravovacie návyky v iných častiach sveta do istej miery chránia ich obyvateľov pred pohromou, ktorá už nastala v USA. Zároveň však upozorňuje, že napríklad aj strava Európanov sa postupne amerikanizuje, a to nielen zložením, ale aj odklonom od jedenia v pravidelných časoch a čoraz rozšírenejším jedením, keď je na to čas alebo príležitosť. Mohli by sme povedať, že Američania nám dnes ukazujú, ako budeme vyzerať zajtra.

David A. Kessler: The End of Overeating – Taking control of our insatiable appetite. Penguin Books: 2010. 352 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť