Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Hrdinovia na tukový pohon

Foto: akunamatata (Flickr, licencia Creative Commons)

Christopher McDougall sa preslávil knihou Stvorení pre beh. Pred niekoľkými týždňami vyšla jeho druhá kniha Natural Born Heroes. V nej behanie nehrá hlavnú úlohu, ale bežcom ponúka zaujímavý príbeh a aj zopár dôvodov na premýšľanie.

Knihou sa ako niť vinie skutočná udalosť z druhej svetovej vojny. Príslušníci britských špeciálnych jednotiek a príslušníci krétskeho odboja uniesli nemeckého generála Heinricha Kreipeho. Následne sa museli ukrývať pred tisíckami nemeckých vojakov a zároveň sa presúvať v hornatom teréne Kréty. McDougall si teda kladie otázku, ako to dokázali. Čo ich poháňalo – v prenesenom aj doslovnom význame.

Po stopách dávneho umenia

Christopher McDougall: Natural Born Heroes 

Profile Books: 2015, 352 strán

Vydáva sa teda po stopách únoscov a pozýva nás ako spoločníkov, aby sme pátrali po stratenom “umení hrdinov”. Hovorí, že to nie je spôsob, ako byť odvážny, pretože cintoríny sú plné odvážnych ľudí. Hrdinstvo je podľa neho o tom, ako nájsť cestu, ako uskutočniť hrdinský čin a zároveň prežiť.

Okrem prežitia zoči-voči nepriateľovi je však podstatné prežiť aj telesne. Presúvanie sa v náročnom krétskom teréne si vyžadovalo skvelú kondíciu a samozrejme dostatočný príjem kalórií. Alebo nie?

McDougall tvrdí, že jeho krétski hrdinovia sa spoliehali na svoj telesný tuk. Aj ten najchudší človek má dosť tuku na to, aby ho dokázal využiť ako zdroj energie. Kľúčom je presvedčiť, alebo naučiť, telo, aby ako zdroj energie používalo práve tuk, a nie cukry alebo proteíny. O tom však neskôr.

Okrem tuku ako zdroja energie vidí McDougall vo svojich hrdinoch aj prototyp ľudí, ktorí vyhovujú predstavám priekopníka prirodzenej metódy tréningu. Dnes sa jej zásady prejavujú najmä v parkoure – aktivite zameranej na efektívnom prekonávaní prekážok.

Podľa starých Grékov hrdinstvo nebolo zázračnou vnútornou silou, ale súborom zručností, ktoré môže získať úplne každý. Jedným z tajomstiev je využitie sily, ktorá vychádza z fascie – väzivového obalu svalov. Fascia zhromažďuje impulzy z celého tela a odovzdáva ich do mozgu. A má niečo ako pamäť. Vďaka tomu napríklad nezabudneme bicyklovať, aj keď sme roky nesedeli na bicykli.

McDougall tvrdí, že fascia je obzvlášť dôležitá v extrémnych situáciách. Vtedy nie je čas na experimentovanie, takže využívame to, čo si naša fascia zapamätala z minulosti. “Sebaobrana je o schopnosti prežiť, a nie šport pre divákov.” Aj preto kritizuje fitnes centrá, ktoré sú založené vyslovene na budovaní svalstva a sily, ale nemajú nič spoločné s pohyblivosťou, vytrvalosťou, rozsahom pohybu alebo funkčnými zručnosťami. Zameriavajú sa vždy na jednu svalov, ktorú posilňujete neustálym opakovaním.

Dôležitá je užitočnosť

To je v príkrom rozpore s tým, čo hlásal priekopník prirodzenej metódy Georges Hébert. Jeho zásadou bolo: buď silný, aby si bol užitočný. A zároveň identifikoval desať schopností, ktorými sa to dá dosiahnuť. Rozdelil ich do troch skupín. Schopnosťami, ktoré nám umožňujú prenasledovanie sú chôdza, beh a plazenie. Uniknúť dokážeme vďaka šplhaniu, udržaniu rovnováhy, skákaniu a plávaniu a útočiť môžeme vďaka hádzaniu, dvíhaniu a bojovaniu (zápaseniu).

Hébert bol odporcom súťaženia. Podľa neho išlo o umelú zábavu a ľudia, ktorí súťažia, nie sú silní v užitočnom zmysle.

Ako som už spomenul, dedičstvom Hébertových myšlienok je dnes predovšetkým parkour. Ten bol v minulosti vnímaný ako činnosť výtržníkov, ktorí poskakujú po ulici a otravujú tým okolie. Lenže dvojica inštruktorov parkouru žijúca v Londýna sa rozhodla zaviesť akúsi parkúrovú etiku (“Rešpektuj svoje okolie. Rešpektuj ostatných ľudí.) a využiť parkour na vzdelávanie a ako prevenciu pred zločinom. Po tom, ako získali súhlas miestnych úradov vo štvrti Westminster, rozbehli hodiny parkouru.

Neposedná mládež ďalej pobehovala a poskakovala po meste, ale už pod dozorom. Výsledkom bolo, že v priebehu roka poklesla mládežnícka zločinnosť o 69 percent. Nevieme, či sa trend udržal, ale zdá sa, že áno. Keď v roku 2013 vybudovali parkourové centrum v meste Grimsby, jeho riaditeľ povedal, že v mestách, kde takéto centrá existujú, klesla zločinnosť a antisociálne správanie o 30 percent.

McDougall si myslí, že medzi aktivity, ktoré by sa s odstupom storočia Hébertovi páčili, patria prekážkové behy ako Spartan, Tough Mudder alebo na Slovensku Tvrďák. Viac ako o výsledok ide o súdržnosť medzi účastníkmi a tieto podujatie propagujú funkčnú kondíciu. “Kým prídete do cieľa, naučíte sa veľa o tom, čo nedokážete,” píše. Podobne sa mu pozdáva aj crossfit, kde cieľom cvičenia je ovládať svoju hmotnosť.

Dobrú chuť! V krétskom štýle

Azda najdôležitejšia časť knihy sa týka stravovania a toho, aký má vplyv na dnešných športovcov. Keďže únos Kreipeho sa odohrával na Kréte, McDougall sa snažil zistiť, či kľúčom k tomu, ako Briti fungovali v tomto náročnom prostredí, nebola miestna strava. A naozaj je presvedčený, že Kreipeho únoscovia ťažili z toho, že sa stravovali ako domáci.

Dôležitou súčasťou krétskej stravy sú rôzne divoko rastúce rastliny. Keď pred pár rokmi chemici analyzovali krétsky koláč, zistili, že obsahuje vysoké množstvo vitamínov, antioxidantov a esenciálnych mastných kyselín. Okrem toho krétska strava poskytuje správnu rovnováhu omega-6 a omega-3 mastných kyselín, kým väčšina ľudí dnes prijíma 16-krát viac omega-6 kyselín.

Pozoruhodné je, že krétske stravovacie návyky sú presným opakom toho, čo je v súčasnosti považované za zdravé – až polovicu kalórií prijímajú Kréťania z tuku. To by malo znamenať, že ochorenia srdca budú u nich mimoriadne rozšírené. Ale nie je to tak. V porovnávacej štúdii siedmich štátov (Kréta bola vybraná ako “reprezentant” Grécka) bol výskyt srdcovocievnych ochorení najnižší práve na Kréte.

V čom bolo tajomstvo krétskeho zdravia? “Čiastočne v tom, čo jedli – mäso, maslo, ryby, olivový olej, divoko rastúce rastliny a vlašské orechy – ale predovšetkým v tom, čo nejedli – cukor a škrob,” píše McDougall.

Heretické nápady

Tohto sa chytili aj ľudia, ktorí sa motajú okolo športu, medzi nimi aj Phil Maffetone, americký chiropraktik, ktorý úplne prekopal stravovanie viacerých slávnych triatlonistov (napríklad šesťnásobného víťaza havajského Ironmana Marka Allena) alebo ultrabežcov.

To, čo im najprv povedal, bolo rúhaním proti tomu, čo počúvali dovtedy: zabudnite na uhľohydráty. Ako zdroj energie využívajte tuk. A začnite pomaly. Najlepšie chôdzou. Stu Mittleman, niekoľkonásobný americký rekordér v behu na sto míľ, si myslel, že Maffetone sa zbláznil. Namiesto tradičných cestovín mu pred pretekmi nakázal jesť mäso, ryby, vajcia, avokádo, zeleninu a orechy. Žiadne strukoviny, žiadne ovocie, žiadne obilniny. A okrem toho mu prikázal spomaliť, aby sa mu znížil pulz. Jedine tak mohol svoje telo prispôsobiť na spaľovanie tuku namiesto cukru, ktorý je najrýchlejším zdrojom energie.

Maffetone tvrdí, že telo ma vždy k dispozícii 160 tisíc kalórií, z toho 87 percent môžeme získať z tuku: “Dokonca aj športovec so šiestimi percentami tuku ho bude mať dosť na to, aby vydržal niekoľko hodín.”

Dlho bol Maffetone s týmto názorom osamotený. Pred pár rokmi však získal nového spojenca – juhoafrického profesora Timothyho Noakesa, autora knihy Lore of Running (Náuka o behu), doslova bežeckej biblie, ktorá má takmer tisíc strán. V minulosti bol Noakes zástancom toho, že vysoký príjem uhľohydrátov zvyšuje výkonnosť pri vytrvalostných činnostiach. Potom však prišlo doslova damaské obrátenie – Noakes vyhlásil, že sa mýlil. Začal tvrdiť, že konzumácia obilnín a znížený príjem tukov viedli k nárastu obezity a srdcovocievnych chorôb. Stal sa z neho zástanca “tukového pohonu”.

Na otázku, či to, čo presadzuje, je paleodiéta, povedal, že v princípe áno, ale presnejšie by bolo hovoriť o Bantingovej diéte. Tá je pomenovaná po londýnskom hrobárovi z 19. storočia, ktorý sa stravoval viac-menej na kombinácii mäsa, rýb a zeleniny. Dedičstvom Bantingovej diéty je Atkinsova diéta a zrejme vás neprekvapí, že už existuje aj Noakesova diéta.

Dvojtýždňový pokus

McDougallovi slúži ku cti, že len neteoretizuje, ale rozhodol sa vyskúšať, či to, čo títo páni hlásajú, aj skutočne funguje. Výsledky Marka Allena by nasvedčovali, že áno. Lenže Scott Jurek je vegán a tiež behá fantasticky. Keňanov si nechám na záver ako lahôdku.

Keď sa McDougall Maffetoneho pýtal, ako dlho mu potrvá naučiť sa využívať tuk ako hlavný zdroj energie, odpoveď bola, že dva týždne. Maffetone odmieta hovoriť o diéte. Nie je zástancom hladovanie. To je podľa neho neprirodzené. Jedz, čo chceš, okrem jedál, ktoré zvyšujú krvný cukor. To znamená, že dosť veľa jedál je na čiernej listine, ale nevadí. To je prvý krok. Druhým krokom je znížiť pulzovú frekvenciu. Pri vysokých pulzoch potrebujeme rýchly zdroj energie, čiže cukor. Keď pulzy znížime, telo si vystačí s tukom. Z McDougallovho opisu mám pocit, že ho Maffetoneho metóda celkom presvedčila.

S niečím podobným prišli pred pár rokmi aj holandskí rýchlokorčuliari, teda ich tréneri. Vrhli sa na nízkopulzový tréning. Pritom počet hodín nezvýšili. Z osemdesiatich percent vysokopulzového tréningu v 70. rokoch prešli na 30 percent v roku 2010. A v roku 2014 na zimných olympijských hrách v Soči pozametali so súpermi podlahu, teda vlastne a ľad. Z dvanástich disciplín vyhrali osem a spolu si odviezli 23 medailí. Všetci ostatní vyhrali dokopy 13 medailí.

Aj Keňania sú známi tým, že sa v tréningu nepretrhnú. Podľa výskumu z roku 2004, elitní Keňania strávia “kvalitným tréningom” len 23 minút denne. Je to jedna tretina z celkovo odbehnutého času. Veľmi podobné číslo ako v prípade holandských rýchlokorčuliarov. Zaujímavé je, že viac ako tri štvrtiny kalórií získavajú z uhľohydrátov a len trinásť percent z tuku. To sú čísla, z ktorých by Maffetone skolaboval. Ale McDougall by nemal, lebo jeho obľúbení Tarahumarovia, hrdinovia knihy Stvorení pre beh, prijímajú 75-80 percent kalórií z uhľohydrátov a dvanásť percent z tuku.

Ak Mark Allen, Scott Jurek a celá armáda Keňanov dokážu dosahovať vrcholné výkony pri úplne odlišnom spôsobe stravovania, možno to naznačuje, že tajomstvo vytrvaleckej výkonnosti je niekde úplne inde, ako kde ho hľadal McDougall. A možno tých ciest je niekoľko.

Nech už je to akokoľvek, Chris McDougall aj tentoraz dokázal, že je výborným rozprávačom, ktorý má čuch na zaujímavý príbeh a dokáže ísť za ním ako dobre vycvičený stopársky pes. Natural Born Heroes (voľný preklad by mohol byť Rodení hrdinovia) je inou knihou ako Stvorení pre beh. Je menej o behaní, ale viac vďaka tomu má viac vrstiev a skôr osloví čitateľa so širšími záujmami ako niekoho, kto sa zaujíma len o beh alebo stravovanie.

Článok pôvodne vyšiel na stránke Osamelý bežec

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia