Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Dva dni v Chujave

Nech Jonáš Záborský odpustí, že si požičiavam meno jeho pitoresknej viesky, ale pokušenie použiť prirovnanie bolo po dvoch dňoch v Bratislave, a najmä po návšteve letiska, priveľké. Vitajte v Chujave.

Deň pekný

Pondelok som začal v pohodlnom, plne nastaviteľnom koženom kresle, v polohe pololežmo. U mojej zubárky. Nuž čo, ležať sa tam neleží zle, ale tie reči okolo toho... Ale aj tak! Kam sa hrabe Ryanair, ktorým som v nedeľu večer priletel z Londýna... Alebo to bolo lokálnou anestéziou? (Vyhlásenie: mám skvelú zubárku.)

Popoludní prišla na rad práca a stretnutie zo šéfom, večer zase presolená pizza, na ktorú bolo treba čakať viac ako hodinu a pol hodinu (cca 100 minút). Navyše bola doručená studená... napriek tomu, že vonku bolo asi 26 stupňov, čo je niečo, čo sa mi nestalo ani v Kanade pri -26. Mimochodom, príde mi trápne účtovať pri donáške 70 centov za škatuľu....

Toľko deň pekný.

Deň škaredý

… nezačal najhoršie, práve naopak. Tak ako vždy v bratislavskej MHD ma pobavila anglická verzia návodu na označenie cestovného lístka. Ale oproti prvej generácii „anglických“ oznamov vo vlakoch InterCity je to pokrok. Hrdosť nám bráni požiadať „natívneho hovorcu“ o pomoc.

Asi tak o štvrtej som nastúpil aj s kufrom a ruksakom do autobusu MHD, smer letisko. Vonku bolo asi 30 stupňov, dnu dvojnásobok, pretože klimatizácia bola vypnutá (a nie, moje priezvisko v takej situácii nepomáha). A ak tam nebola vôbec, tak je to škandál.

Ako sa tak roztápam, uvedomím si, že ANI JEDEN z dvoch autobusov, ktoré premávajú na bratislavské letisko, neprechádza cez centrum mesta. A ani jeden nespája letisko s autobusovou stanicou či železničnou stanicou v Petržalke. OK, trasa linky 61 je pomerne zmysluplná, končí, resp. začína na železničnej stanici. Ale 96? Z centra Petržalky cez Prievozskú, sídliská a napokon priemyselnú zónu? Prečo sa ale čudujem, nie je to tak dávno, čo v Bratislave neexistoval priamy spoj medzi autobusovou a železničnou stanicou.

Uznávam, doterajšie zážitky len ťažko odôvodňujú pôžičku od Záborského. Ale bratislavské letisko nesklamalo. Pred niekoľkými mesiacmi som sa najskôr pohádal s obsluhou röntgenu - išlo o to, 1. či som povinný vybrať laptop z obalu, ktorý je oficiálne certifikovaný ako airport friendly (na žiadnom letisku som z neho laptop vyberať nemusel, stačilo, keď som ho vybral z ruksaku), 2. a či by sa žiadosť o vybratie laptopu z obalu nedala formulovať slušne a iným ako rozkazovacím spôsobom.

Za skenovacím rámom ma kvôli pískajúcemu gombíku išla prehľadávať žena. Namietal som, z princípu a preto, že som mal dosť času, že správne by žena mala prehľadávať ženy, a muž mužov. Chvíľa nechápavého ticha. Na to niekto z prítomných strážcov poriadku zahlásil niečo v zmysle „šak zavolaj Fera“. Keď sa „Fero“ v služobnej uniforme priblížil asi na 5 metrov, svoju nástojčivosť som oľutoval, pretože príšerne smrdel potom. A zrejme predtým aj teraz. Hnus. Našťastie sme rýchlo, ešte predtým, ako som sa musel nadýchnuť, určili za príčinu pípania onen gombík. No a cez pasovú kontrolu som sa dostal až po tom, čo sa dve kontrolórky prestali baviť o obsahu bulvárneho plátku.

Ale späť ku dňu škaredému.

Po tom, čo sa šoférovi autobusu podarilo zaparkovať mimo zastávky (blokovali ju totiž autá niekoľkých idiotov – keby tam polícia vyberala pokuty, máme a) poriadok na letisku, b) vyriešený schodok rozpočtu), preniesol som kufor ponad neupravené štrkovisko pred letiskom a vošiel do budovy nového terminálu.

Čo nasledovalo bola tragikomédia, trápna fraška vyúsťujúca v kukučínovský smiech cez slzy predávkovaná duchom Ťapákovcov.

Letisková rutina má prakticky len tri etapy – check-in, kontroly (bezpečnostná a pasová) a beh z duty-free k príslušnej gate. Prvá informácia, ktorú človek prichodivší na letisko potrebuje, je, prirodzene, lokalizácia check-inu. V Bratislave som sa ale dozvedel len to, že letím z východu B4...

Zamestnanec letiska ma odkázal na Informácie, ktorých lokalitu označil 270 stupňovým oblúkom. V danom azimute sa ale nachádzalo len niekoľko zatvorených objektov, tak som vyrušil z debaty iných troch zamestnancov, ktorí si dlhú chvíľu krátili v jednom z check-inov Ryanairu. Tam som sa dozvedel, že check-in je oznámený dve hodiny pred odletom. Nebol, 10 minút meškal. Inak bol ale bez problémov, až na to, že chlapíkovi za pultíkom nevadilo, že ľudia odchádzali s dvoma kusmi príručnej batožiny.

Eskalátory ma vyniesli na poschodie, resp. k stene na poschodí. Pohyblivé schody skutočne končia, na letiskové pomery, prakticky na stene. Hore sa už hadil rad, ktorý končil v rohu pri eskalátoroch a sklenenom zábradlí akejsi vnútornej terasy. Tí, čo prišli po mnou, mali dve možnosti – zostať stáť v rade na eskalátoroch, čo je dosť nepraktické, alebo stáť asi na meter úzkom chodníčku, ktorý ma z oboch strán desaťmetrový zráz....

V tom čase odlietalo z Bratislavy niekoľko zájazdov a komerčných letov, napriek tomu palubné vstupenky kontroloval jediný človek a hoci röntgeny fungovali dva, skenovací rámček len jeden.

To všetko sa odohrávalo v neskutočnej horúčave a dusne, pretože to, čo vzniklo v Bratislave, nie je letiskový terminál, ale skleník. Ak tam aj klimatizácia je, tak nebola zapnutá, a ak zapnutá bola, tak nestačila. Podmienky v letiskovej hale boli neznesiteľné. Stačilo stáť bez pohnutia a z človeka „sa lialo“.

V tuneloch, ktoré spájajú nový terminál so starým, to však bolo ešte horšie. Maličké okienka, vysoké sklenené steny a žiadna klimatizácia. Konzistencia vzduchu aktivovala spomienky na saunu a Údolie smrti.

Kým v hale pri východe B4 bolo teplo, v toaletách bolo na zadusenie. Toaletný papier žiadny, papierové utierky žiadne...

Nasr...dený som sa postavil k dverám pri východe B4 a keďže som bol prvý, vyvolal som vznik radu. Na monitore chýbala informácia o lete – napriek tomu, že tabuľa v hale ohlasovala informáciu 2,5 hodiny pred odletom. Ale čo si pamätám, tam Ryanair vždy lieta do Londýna z B4. Po chvíli sa objavila dvojica zriadencov a začalo sa nastupovať...

Ale na iný let... Dáma z boardingovej dvojice ma poslala nabok s tým, že oni tu robia boarding na let do Antalye. A že máme počkať. Žiadne vysvetlenie či ospravedlnenie. Keďže všetky tieto informácie padli iba pri dverách a iba v slovenčine, oznámil som novinku okolostojacim cudzincom. Vzápätí prišla ďalšia boarding dvojica a čudovala sa, čo sa deje a kde majú robiť nástup do Londýna. Chvíľu tam bezradne pobehovali, keď ktosi povedal, že Londýn na B3...

Ale nie do letiskového rozhlasu, ale len tak, že to počulo iba pár ľudí pri dverách B4. Ústnym podaním sa informácia rozšírila a tak sme sa postupne prebili k B3.

Anglický cestujúci, pán v stredných rokoch, ktorý sa vracal z rokovaní v Budapešti, sa ma pýtal, čo sa deje. V takých chvíľach ide národná hrdosť bokom. Šlendriánska robota a absolútny chaos nepoznajú delenie na MY a ONI. Lajdáctvo je univerzálne a ja som sa strašne hanbil.

Nakoniec nás autobus priviezol do lietadla, kde sa letušky nestíhali čudovať, ako je možné, že cez všetky kontroly prešlo toľko ľudí, ktorí mali buď viac kusov batožiny a/alebo ju mali priveľkú.

Vrcholom bolo, keď letuška zastavila cestujúceho, ktorý na let do Británie potreboval víza. Tie mal v pase a boli v poriadku, ale na jeho palubnej vstupenke chýbala podľa letušky pečiatka potvrdzujúca, že víza boli skontrolované - čo je opatrenie, ktoré vzhľadom na urob-si-sám check-in a la Ryanair pochopiteľné. Pas a palubnú vstupenku dotyčného museli vziať naspať do letiskovej budovy, čo spôsobilo meškanie. Keď dokumenty priniesli, stále neboli opečiatkované – boli tam len rukou písané poznámky. Zamestnankyňa letiska, ktorá po letiskovej ploche pobehovala vo flipflopoch, neustále tvrdila, že žiadnu pečiatku od nich nikto nikdy nežiadal.

Napokon sme z Chujavy odleteli.

Deň škaredý vôbec nemusel byť taký aký bol. Ale na letisku to nefungovalo tak, ako by malo. Málokto zo zamestnancov letiska si svoju prácu robil poriadne. Personál je nevrlý až agresívny. Cesta na letisko bola nedôstojná aj na pomery MHD. Budova terminálu absolútne nevyhovujúca.

Prečo o tom píšem? Vôbec nepatrím medzi tých, čo po dvoch týždňoch v cudzine neustále kritizujú všetko slovenské s tým, že „tam to funguje lepšie“. Roky života v cudzine na dvoch kontinentoch ma naučili, že každá krajina blbne po svojom.

Je ale smutné, že katastrofy, ktoré som zažil cestou na letisko, by vôbec nemuseli byť, keby si všetci, ktorých sa to týka, robili svoju prácu poriadne. Ale to sa na Slovensku zatiaľ asi nenosí.

Autor je redaktorom World Business Press Online

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia