Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Diablova krajinka, alebo hoď fľašou kto si nebol opitý!

Slovensko je vraj krajinou, kde sa veľa pije. No podľa toho, ako veľa a s akým opovrhovaním sa hovorí o opitosti, vyzerá to tak, že sa pije len tak polovičato. Len do neopitosti. Aj keď dokumentárny film Bezbožná krajinka naznačil niečo iné.

Ak by sme sa všetci pravidelne, alebo aspoň občas opíjali, čo by vysvetľovalo vysokú spotrebu alkoholu u nás, nemal by kto pitím opovrhovať. Ak by sa opíjali len ľudské trosky a stratené existencie, ako sa to patrí hovoriť, mali by sme mnohonásobný zápis v Guinessovej knihe rekordov za schopnosť prežiť niekoľkonásobnú otravu alkoholom. Našťastie matematika umožňuje pomerne jednoduché vyriešenie problému, koľkí ľudia zažívajú aspoň občas opitosť.

Ak od celkového množstva alkoholu vypitého na Slovensku odrátame množstvo alkoholu vypitého alkoholikmi a to celé vydelíme počtom obyvateľov krajiny bez alkoholikov (teda bez niekoľkých stoviek, maximálne niekoľkých tisícov ľudí), dostaneme priemernú spotrebu alkoholu na obyvateľa. Samozrejme vrátane dojčiat a nemluvniat, z ktorých mnohé alkohol nasávajú s materským mliekom. „Aby dobre spali a nevrešťali“ ako hovorí stále využívaná ľudová múdrosť.

Takmer objektívny ukazovateľ spotreby alkoholu na jednotlivca u nás, ak budeme dôslednejší, dostaneme tak, že od celkového počtu obyvateľov bez alkoholikov odrátame deti do 10 rokov. Je veľmi pravdepodobné, že abstinentov u nás veľa nie je. Potom je už len otázka zistiť, či sa u nás naozaj pije do neopita, ako sa môže na základe hlasného moralizovania zdať, teda, že si my všetci nealkoholici rozložíme pitie na presne vyrátané etapy počas celých 24 hodín dodržujúc zásadu, aby sme nikdy nedosiahli stav opitosti. Teda strážiť sa pri pití a takto si dokázať zachovať tvár cnostných, usporiadaných a bohumilých občanov našej drahej republiky.

Iba dôsledné dodržiavanie tejto zásady nám umožňuje, aby sme sa mohli s čistým svedomím pohoršovať a zatracovať, či sa aspoň hanbiť za tie trosky, ktoré zažijú stav opitosti. Druhou interpretáciou výsledku môže byť tragické zistenie, že u nás je rozšírenejšie to, čo radšej skrývame, teda, že väčšina z nás sa aspoň z času na čas opije do nemoty.

Problém s alkoholom zažila aj filmárka Zuzana Piussi. Nie preto, že by ju našli niekde opitú, alebo že by jej hrozila protialkoholická liečba. Možno sa to aj stalo, no verejne bola kritizovaná za niečo úplne iné. A z úplne z iného dôvodu. Zuzana Piussi totiž pred niekoľkými rokmi natočila dokumentárny film Bezbožná krajinka, ktorý je však asi skôr dokumentárnym záznamom výpovedí niekoľkých tvorcov umenia na Slovensku. Vo filme vystupujú okrem iných, alkoholom mierne povzbudený divadelný režisér Blaho Uhlár a v niekoľkých scénach sa objaví aj, taktiež pri pití alkoholu zachytený skladateľ Ilja Zeljenka, človek nielen s krásnym menom, ale najmä tvorca pôsobivej hudby, tvoriacej aj zvukovú kulisu dokumentu.

Tento film ukazuje zaujímavú vlastnosť našej kultúry. Mnohí diváci sa po zhliadnutí filmu veľmi pobúrili, že je v ňom zachytené, ako národný umelec a velikán slovenskej hudby Ilja Zeljenka pije s kamarátmi víno a v opitosti sa pokúša vysvetliť (či skôr dobľabotať) problém dvoch druhov útlaku v súčasnom umení. Rovnaká reakcia, aj keď vďaka prítomnosti autorky a viacerých ľudí od filmu na premietaní mierne zmierlivejšia atmosféra sa prjavila aj minulý týždeň v bratislavskom A4. Bolo zjavné, že autorka pri tomto filme dlhodobo čelí hlasu verejnosti, ktorý sa pustil do odsúdenia jej samej a aj filmu. Okrem iného ju obvinili z dehonestácie veľkého skladateľa. Čo však Zuzana Piussi vlastne ukázala? Opitého skladateľa? Opitý, prinajmenšom alkoholom povzbudený bol pravdepodobne aj Blaho Uhlár. Jeho zobrazenie nikoho nepoburuje. Akoby to k nemu patrilo. Akoby pozorné oko verejnej morálky dokonca od toho akoby večne nespokojného a konfliktného človeka očakávalo, že k nemu alkohol patrí. Práve opitosť alebo pitie sú vďačným vysvetlením jeho charakteru. Akoby práve u neho sedelo spojenie alkohol rovná sa problémy. Ale ako sa vysporiadať s opitosťou veľkého skladateľa?

Ikonofili, uctievači a glorifikátori radšej vykydajú svoj morálny hnojík na filmárku, možno ju označia aj za hyenu, priživujúcu sa na tragédii starnúcej ikony. Čo však vyvoláva také verejné pohoršenie? To, že sa Ilja Zeljenka dokázal s kamarátmi dobre baviť? A že sa mu v opitosti trocha pletie jazyk a podlamujú kolená? Tí čo sa nad týmito scénami pohoršujú, prehliadli atmosféru situácie, pohodu, otvorenosť a slobodu, ktorá zo všetkých, ktorí spoločne popíjali vyžaruje. Prehliadli priateľstvo a vyznania spolupatričnosti, ktoré vo filme vidieť pri odchode opitých kamarátov zo stretnutia. Aj keď scény s Iljom Zeljenkom začínajú rozprávaním o márnosti tvorivej práce, nie je bolestínom. Poeticky a ľudsky rozpráva o osude človeka sužovaného ľahostajnosťou a nezáujmom. Práve ľudskosť jeho rozprávania je posilnená, hoci možno nezámerne, zobrazením skladateľa v najslobodnejšej a najľudskejšej situácii. Film ukazuje Ilju Zeljenku ako obyčajného človeka, nie ako neživú ikonu. Sympatický je práve tým, že aj v opitosti je to príjemný a zaujímavý človek.

No vo filme je aj druhý pijan. Spravodlivý, hnev šíriaci Uhlár, ktorý ako človek zo Stoky, svojským oplzlým jazykom (či skôr nahnevaným jazykom vyšperkovaným niekoľkými výstižnými vulgarizmami) rozpráva o úradníkoch a politikoch zabíjajúcich v ľuďoch ich osobnú vieru (v Boha, v ideu, vo svoje poslanie). Nad ním sa nikto z moralistov nepozastavil. Moralisti možno ani nepočúvali jeho slová. Možno v ňom ani nevideli človeka. Možno ho úplne prehliadli a tak naplnili tragickú víziu Ilju Zeljenku. Moralizátorskí diváci však svojím pozorným okom neprehliadli len Blaha Uhlára, ale aj dokumentaristickú hodnotu filmu Zuzany Piussi. Tým, že svojich hrdinov neštylizovala do podoby po akej túžia strážcovia kultov a čistoty mravov, ale ukázala jednu z ich tvárí, takú akú máme všetci, keď žijeme slobodne. Ukázala poetického Zeljenku a tragického Uhlára. A zároveň vyprovokovala moralizátorov, aby sa prejavili, že ich žánrom, v ktorom sa cítia najlepšie, je fraška.

Zhliadnutie filmu je druhom našej kolektívnej psychoanalýzy. Je o našom zvrátenom vzťahu k ikonám. My všetci nechceme vidieť, že by ikona mohla byť tak obyčajne ľudská ako my. Nemáme radi talentovaných ľudí, lebo im ich talent závidíme. A podobne sa bojíme opojenia a preto zatracujeme toho, kto ho zažíva. Prípadne zakrývame svoju slabosť, že sa občas opijeme, a o to intenzívnejšie odsudzujeme aj toho, kto takúto slabosť ukáže, tak aj toho kto ju pred inými ostentatívne zakrýva. Robíme to rovnako ako sa hanbíme za svoju nedokonalosť. Tú si však odpúšťame tým, že sami seba chlácholíme, že sme len obyčajní ľudia. A tak zasa tých, ktorých považujeme za neobyčajných, nechceme vidieť v ich obyčajnosti. Nechceme ich vidieť ako ľudí, lebo ich chceme mať ako obrázky na ikonách akými sa bojíme byť sami. Radšej zabijeme ich a premeníme na ikonu, akoby sme pripustili, že náš idol je tiež len človek alebo sami seba posunuli k vlastnému ideálu.

Pre našu moralistickú dušu je charakteristické, že nepotrebujeme rozumieť svetu nášho idolu. Lebo potrebujeme ikonu, ktorú si aj napriek vôli obdivovanej osoby z nej vyrobíme. A každého kto naruší obraz nami vyrobenej ikony zničíme a zatratíme. Najmä, ak ponúka obraz, ktorý je priveľmi ľudský. Radšej poprieme realitu a zaútočíme na filmárku, akoby sme zaútočili na realitu, ktorá vzdoruje nášmu chápaniu. Morálne pohoršenie, nasratosť a odpor po zhliadnutí takýchto situácii vo filme Bezbožná krajinka však viac ako o autorke, alebo o živote tvorivých ľudí hovorí o našom vlastnom svete a o živote pokrytcov, ktorí sa boja zážitku opojenia. Film aj keď nechtiac vystúpením na verejnosť hovorí o živote ľudí, žijúcich v strachu z hanby.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť