Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Cestovanie je viac ako pohyb

Moderní nomádi potrebujú dať svojmu pohybu zmysel. Presúvaniu za novými výhľadmi venujú toľko času, energie a peňazí, že je najvyšší čas podrobiť cestovanie filozofickej meditácii, ako to urobil Alain de Botton.

Aj takýmto kultivovaným spôsobom možno zdanlivo komerčný charakter turistického priemyslu obrodiť na čosi ušľachtilé a nepoburujúce premýšľavých ľudí.

Pohnútky a obmedzenia

Ku všetkým, čo túto potrebu cítia, prichádza Alain de Botton so svojím Umením cestovať ako na zavolanie. „Filozof každodenného života“ sa o témy a prácu zatiaľ báť nemusí. Inteligentné, filozofiou šmrcnuté uvažovanie sa doteraz vyhýbalo toľkým všednosťou zaprášeným banalitám, že z Bottonových kníh zaiste vyrastie bohatá séria.

Umenie cestovať sa okrem myslenia nevyhýba práve umeniu. Bottonovými druhmi na cestách sú napríklad Baudelaire, Flaubert či van Gogh. Spolu s nimi chodí po Amsterdame a Madride, blúdi Sinajskou púšťou, Egyptom a Jazernou oblasťou na severozápade Anglicka.

Ako autor klasických bedekrov by sa neuživil, jednoducho je na také marketingové písanie príliš skeptický. Ale práve to je Bottonova podstatná dilema: Nie sme pri cieľoch svojho cestovania úplne zmanipulovaní očakávaním podporeným bežnými zdrojmi? Vieme, kam máme cestovať, kedy, aký prostriedok použiť a kdesi na konci zistíme aj to, čo nás to bude stáť. Nepoznáme však hlavný dôvod: prečo cestovať.

„Realita cestování nebývá totožná s naším očekáváním.“ To však neznamená, že nás musí sklamať. Skutočnosť bude hlavne odlišná. Tak sa môže stať, že namiesto vysnívaného pohľadu na modré nebo nad rozkošnou plážou uvidíme veľký zásobník benzínu s emblémom British Petrol alebo starú búdu pre pasových úradníkov. Na nové miesta (ciele nášho cestovania) nosíme hlavne samých seba. So svojou mysľou, spomienkami a predovšetkým neodbytným plánovaním toho, čo má prísť. „Velkou část minulosti jsme strávili jinde než tam, kde jsme se právě nacházeli.“ Ideálne by bolo cestovať nefyzicky, nechať doma všetky svoje obmedzenia a návyky. Je potom vôbec nutné vyjsť zo svojho domu a o chvíľku vzrušene čakať na lietadlo?

Cestovanie (ak sa deje minimálne vo dvojici) – a to nie je žiadna novinka – je poriadnou skúškou vzťahov. Žiadne prírodné krásy a uchvacujúce pohľady zo skál nenahradia rozčarovanie, zášť alebo inú vzťahovú nepohodu. Radosť z prípadného zmierenia (to je vždy tá lepšia možnosť) je nakoniec nezávislá od miesta. V takej chvíli je aj tá najrozprávkovejšia pláž len technickým detailom...

Botton nepohŕda ani tým, čo by sme mohli pracovne nazvať „technikou cestovania“. Napriek všeobecnému zrýchleniu presunov práve „technika“ môže pre mnohých zostať najintenzívnejším zážitkom z dovolenkovej cesty. Letiskové haly sa stávajú samostatným svetom a pre tých, čo v nich uviaznu na dlhé hodiny a dni dokonca svetom jediným. Baudelaire sa kedysi chodil do normandských prístavov kochať pohľadom na veľké lode. Dnes nás fascinuje pohľad do výšok, na „obrovské a složité bytosti“ lietadiel. Benzínové pumpy, motely, vlakové kupé a letiskové haly majú vlastnú poéziu. „Tato osamělá místa nabízejí fyzickou alternativu sobeckého pohodlí, návyků a omezení obyčejného, zakořeněného života.“

Prekvapenia vo vlastnej spálni

Dominantnou túžbou (až závislosťou) cestovateľa je exotika. Putuje svetom, aby objavil to čo je odlišné, iné a doteraz neznáme. Už od prvej polovice 19. storočia je exotika vyhradená ako kompliment a synonymum pre Stredný Východ. Pre chudobnejšie masy bol Orient dokonca importovaný. V roku 1833 davy ľudí stáli pri Seine, aby pozdravili loď Luxor vezúcu z Alexandrie do Paríža obrovský obelisk z chrámového komplexu v Thébach. Exotiku Botton chápe inak než je bežné. Pre neho nie je podmienená šialene odlišnou kultúrnou vzdialenej krajiny v inom časovom pásme. Nemusí ísť o exotiku bubnov a šamanských tancov, háremov či minaretov. Exotické môžu byť obytné štvrte v Amsterdame, malé parčíky medzi obytnými domami a veľké okná bez záclon. Odlišnosť, ktorú hľadáme, nie je v tom, že je ďaleko. Oslovuje nás, lebo sprítomňuje to, na čom nám záleží (otvorenosť, poctivosť, úprimnosť a ušľachtilá skromnosť amsterdamského bytu bez zbytočných záclon).

V Madride Botton prežil krízu cestovateľa. Nič výnimočné – krízu, akú zažijú tisíce ľudí, keď musia rozdýchať kultúrnu presýtenosť veľkomiest pozývajúcich do svojich múzeí a chrámov – v tom najhoršom prípade ešte sprevádzanú miliónmi zbytočných informácií z brožúr a infopanelov. Zvedavosť návštevníka je takouto inváziou nie podporená, ale umŕtvená. Najskôr si musíme vypestovať potrebnú vnímavosť k veciam, potom ich môžeme reálne objavovať skryté v spleti zemepisných šírok a dĺžok.

Cestovanie sa dnes stáva dokonca jednou z náhrad (alebo podôb?) transcendencie. Európanov priťahujú vznešené končiny. Návštevy takých krajín im dovoľujú zažiť citové spojenia s vyššou mocou bez toho, aby sa museli „diskreditovať“ oficiálnymi náboženstvami alebo si komplikovať život nárokmi svätých textov.

Cesta končí, na programe je návrat. Väčšina nomádov na čas znovu zakotví v bezpečí svojej obývačky a spálne. Práve tam zistí, že aj také mikrosvety skrývajú neobjavené krásy.

Bottonove filozofujúce eseje nie sú pre primerane rozhľadeného čitateľa ničím šokujúce. Pôsobia ako povzbudenie a prebudenie ľahko zraniteľnej citlivosti. Vzrušujúce cesty začínajú v našich mysliach.

Umenie cestovať je našťastie veľmi autonómne. Nežiada presne vymedzený objem peňazí ani nevyhnutný počet kilometrov. Ide o dobrodružstvo otvoreného ducha.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia